Toľko šťastia sme v telke nevideli, odkedy sa skončilo Ein Kessel Buntes.
Veru, iné pripodobenie mi nenapadá, akoby z televíznych obrazoviek duch normalizácie do našich temných obývačiek zasvietil. Áno, šou Milujem Slovensko je franšíza, ktorá má radosť, smiech a všeobecné veselie priamo v manuáli, ako základnú ideu, čosi, čo tam jednoducho musí byť, len neviem, či sa to dá simulovať. Ale dobre, nekydajme za každú cenu, poučme sa, prijmime z tej šou čosi za svoje a buďme pozitívni.
Elity slovenskej televíznej zábavy, čo meno, to pojem, elity k nám vstúpili, vedno s nimi sme si mohli spievať, radovať sa, tešiť sa, že vrúcne milujeme našu otcovizeň. Poldruha hodiny trvajúci kŕč. Milujem Slovensko? Ani na chvíľu som neuveril. Nikomu a ničomu. Vlastne počkať, ona to nie je otázka, ale konštatovanie. Milujem Slovensko. Čo teraz s tým? Nič. Čosi som o tom vedel, ale zle som vedel. Žiadna jemná irónia, ani náznak sarkazmu, prudká masovka. Rýchlo to dostať z hlavy a venovať sa dôležitejším veciam.
Niekto by mal prísť, aby mi vzal pas a rodný list, lebo tak neslovensky som sa ešte necítil, hanba ma fackuje, ale je to tak. Protiargumenty? Žiadne, do horúceho pekla s takou šou.
Alebo to s Veľkonočným pondelkom nijako nesúvisí a dôležité bolo to druhé o tom dni. Prvý apríl. Ten sa podaril náramne, takto ma ešte nikto nikdy nenapálil.
Veru, iné pripodobenie mi nenapadá, akoby z televíznych obrazoviek duch normalizácie do našich temných obývačiek zasvietil. Áno, šou Milujem Slovensko je franšíza, ktorá má radosť, smiech a všeobecné veselie priamo v manuáli, ako základnú ideu, čosi, čo tam jednoducho musí byť, len neviem, či sa to dá simulovať. Ale dobre, nekydajme za každú cenu, poučme sa, prijmime z tej šou čosi za svoje a buďme pozitívni.
Elity slovenskej televíznej zábavy, čo meno, to pojem, elity k nám vstúpili, vedno s nimi sme si mohli spievať, radovať sa, tešiť sa, že vrúcne milujeme našu otcovizeň. Poldruha hodiny trvajúci kŕč. Milujem Slovensko? Ani na chvíľu som neuveril. Nikomu a ničomu. Vlastne počkať, ona to nie je otázka, ale konštatovanie. Milujem Slovensko. Čo teraz s tým? Nič. Čosi som o tom vedel, ale zle som vedel. Žiadna jemná irónia, ani náznak sarkazmu, prudká masovka. Rýchlo to dostať z hlavy a venovať sa dôležitejším veciam.
Niekto by mal prísť, aby mi vzal pas a rodný list, lebo tak neslovensky som sa ešte necítil, hanba ma fackuje, ale je to tak. Protiargumenty? Žiadne, do horúceho pekla s takou šou.
Alebo to s Veľkonočným pondelkom nijako nesúvisí a dôležité bolo to druhé o tom dni. Prvý apríl. Ten sa podaril náramne, takto ma ešte nikto nikdy nenapálil.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.