Pri odpovedi na túto otázku treba zvážiť dve veci. Po prvé, či je bankový systém krajiny schopný fungovať v rámci nedokonalej bankovej únie, teda takej, ktorá sa v dohľadnej budúcnosti nemieni podieľať na nesení nijakých rizík. Po druhé, či sú dlžoby verejného a súkromného sektora udržateľné vzhľadom na súčasný a do budúcna očakávaný rast ekonomiky tejto krajiny.
Na Cypre znie odpoveď na obe otázky záporne. Rozhodnutie zdaniť vlastníkov akcií, dlhopisov a nepoistených bankových vkladov by bolo logické, keby mala eurozóna úplnú bankovú úniu. A nevznikol by ani nápor na banky zo strany vkladateľov, pretože všetci by boli centrálne poistení.
.v Amerike to funguje
V takomto paralelnom vesmíre by existovala možnosť nechať padnúť druhú najväčšiu cyperskú banku bez toho, že by utrpel škody aj širší bankový systém alebo cyperská ekonomika. Amerika nám ukazuje, ako to funguje. Ak Federálna korporácia pre poistenie vkladov prevezme kontrolu nad bankou v San Franciscu a vyvlastní vklady nepoistených vkladateľov, v susedných bankách nenastane masový výber vkladov, pretože Kalifornia nie je ako celok zodpovedná bankovému systému. V USA majú federálny úrad a federálny systém poistenia vkladov.
No keďže každá krajina v eurozóne zodpovedá za svoj bankový systém, Cyprus nemá inú možnosť ako po zdanení vkladov uplatniť kontrolu kapitálu. Napriek oficiálnym protestom bude táto kontrola platná ešte veľmi dlho. Úrady v podstate vydali novú paralelnú menu, ktorá je konvertibilná so štandardným eurom v kurze jedna k jednej, ale len do sumy päťtisíc eur, čo je mesačný limit transferov. Nie je ťažké si predstaviť, že odchod z eurozóny by bol pre obyvateľov traumatickejší, no priniesol by jedno pozitívum – devalváciu výmenného kurzu.
A to je aj odpoveď na druhú otázku. Cyprus by sa pravdepodobnejšie vrátil k udržateľnej výške dlhov mimo eurozóny, pretože nižší výmenný kurz by znížil výšku jeho zadlženia a pretože krajinu by čakal rýchlejší návrat k ekonomickému rastu.
.španielsky exit
To isté v konečnom dôsledku platí aj o Španielsku. Jeroen Dijsselbloem, holandský minister financií a líder financministrov štátov eurozóny, na ňu nechtiac odpovedal, keď v rozhovore s Financial Times šokoval svet pravdou. Priznanou politikou veriteľských krajín teraz je, že previs dlhu v bankovom sektore periférnych krajín sa rieši prostredníctvom zdanenia vlastníkov dlhopisov a vkladateľov.
Premyslime si to do dôsledkov. Španielsky bankový systém je s výnimkou dvoch najväčších bánk – BBVA a Santander – prakticky skrachovaný, a to aj po nedávno dohodnutých menších rekapitalizáciách. Pre Španielov už nie je hlavným problémom realitná bublina, ale aj tak táto kríza pri zachovaní súčasnej politiky pretrvá takmer do konca dekády.
Logickým dôsledkom zásady pána Dijsselbloema, reality úsporných opatrení a deficitnej bankovej únie, je budúce zdanenie španielskych vkladateľov a držiteľov dlhopisov.
Problém je, že pred ním nebudú chránené ani len poistené vklady. Pozrite sa na Cyprus, kde kontrola kapitálu zasahuje rovnako malé i veľké vklady. Očakávam, že niečo podobné sa stane v Španielsku. Vzhľadom na priznanú politiku je pre hociktorého španielskeho sporiteľa logicky iracionálne, aby v bankovom systéme držal hoci len nízke sumy. Španielsky štát v nijakom prípade nemôže bankovému systému garantovať vklady, ak nechce sám skončiť v krachu.
Dôsledkom toho je, že aj pre Španielsko bude napokon odchod z eurozóny ekonomicky racionálnym krokom. Najlepší moment na odchod nastane vtedy, keď krajina dosiahne fiškálnu rovnováhu pred splácaním úrokov z dlhu.
.dilema Juhoeurópanov
To isté platí o Grécku, kde hospodársky rast stále nedosahuje predpokladané hodnoty z oficiálnej analýzy udržateľnosti dlhu. Keďže veriteľské krajiny sa nechcú dohodnúť na ďalšom prolongovaní dlhu, za rohom číha rovnaký postup: ďalšie zdaňovanie, a to aj gréckych sporiteľov.
A čo Taliansko? Dlh tamojšieho verejného sektora sa blíži k 130 percentám HDP a bol by udržateľný, len ak by sa krajina vrátila k dvojpercentnému ekonomickému rastu. Ak sa nevyrieši politická patová situácia, tak k tomu sotva dôjde a talianska spoločnosť bude mať na výber už len krach v eurozóne alebo odchod z nej.
Prvá z týchto možností by bola naozaj zlá, najmä pre majiteľov vkladov. Ak veríte pánovi Dijsselbloemovi tak, ako mu verím ja, pre každého Juhoeurópana by bolo racionálne dostať svoje peniaze z krajiny a uložiť si ich mimo eurozóny.
V prostredí, v ktorom veriteľské krajiny odmietajú skutočnú bankovú úniu, je prekážka na trati vedúcej von z eurozóny šokujúco nízka. Samozrejme, pri rozhodovaní krajín nemusí byť hlavný ekonomický argument. V krátkodobom meradle možno politika tromfne ekonómiu. Ale z dlhodobého hľadiska je nemožné mať fungujúcu menovú úniu, ktorá odporuje ekonomickej logike.
Autor je editor a komentátor denníka Financial Times. Text zverejňujeme v spolupráci s Financial Times.
Na Cypre znie odpoveď na obe otázky záporne. Rozhodnutie zdaniť vlastníkov akcií, dlhopisov a nepoistených bankových vkladov by bolo logické, keby mala eurozóna úplnú bankovú úniu. A nevznikol by ani nápor na banky zo strany vkladateľov, pretože všetci by boli centrálne poistení.
.v Amerike to funguje
V takomto paralelnom vesmíre by existovala možnosť nechať padnúť druhú najväčšiu cyperskú banku bez toho, že by utrpel škody aj širší bankový systém alebo cyperská ekonomika. Amerika nám ukazuje, ako to funguje. Ak Federálna korporácia pre poistenie vkladov prevezme kontrolu nad bankou v San Franciscu a vyvlastní vklady nepoistených vkladateľov, v susedných bankách nenastane masový výber vkladov, pretože Kalifornia nie je ako celok zodpovedná bankovému systému. V USA majú federálny úrad a federálny systém poistenia vkladov.
No keďže každá krajina v eurozóne zodpovedá za svoj bankový systém, Cyprus nemá inú možnosť ako po zdanení vkladov uplatniť kontrolu kapitálu. Napriek oficiálnym protestom bude táto kontrola platná ešte veľmi dlho. Úrady v podstate vydali novú paralelnú menu, ktorá je konvertibilná so štandardným eurom v kurze jedna k jednej, ale len do sumy päťtisíc eur, čo je mesačný limit transferov. Nie je ťažké si predstaviť, že odchod z eurozóny by bol pre obyvateľov traumatickejší, no priniesol by jedno pozitívum – devalváciu výmenného kurzu.
A to je aj odpoveď na druhú otázku. Cyprus by sa pravdepodobnejšie vrátil k udržateľnej výške dlhov mimo eurozóny, pretože nižší výmenný kurz by znížil výšku jeho zadlženia a pretože krajinu by čakal rýchlejší návrat k ekonomickému rastu.
.španielsky exit
To isté v konečnom dôsledku platí aj o Španielsku. Jeroen Dijsselbloem, holandský minister financií a líder financministrov štátov eurozóny, na ňu nechtiac odpovedal, keď v rozhovore s Financial Times šokoval svet pravdou. Priznanou politikou veriteľských krajín teraz je, že previs dlhu v bankovom sektore periférnych krajín sa rieši prostredníctvom zdanenia vlastníkov dlhopisov a vkladateľov.
Premyslime si to do dôsledkov. Španielsky bankový systém je s výnimkou dvoch najväčších bánk – BBVA a Santander – prakticky skrachovaný, a to aj po nedávno dohodnutých menších rekapitalizáciách. Pre Španielov už nie je hlavným problémom realitná bublina, ale aj tak táto kríza pri zachovaní súčasnej politiky pretrvá takmer do konca dekády.
Logickým dôsledkom zásady pána Dijsselbloema, reality úsporných opatrení a deficitnej bankovej únie, je budúce zdanenie španielskych vkladateľov a držiteľov dlhopisov.
Problém je, že pred ním nebudú chránené ani len poistené vklady. Pozrite sa na Cyprus, kde kontrola kapitálu zasahuje rovnako malé i veľké vklady. Očakávam, že niečo podobné sa stane v Španielsku. Vzhľadom na priznanú politiku je pre hociktorého španielskeho sporiteľa logicky iracionálne, aby v bankovom systéme držal hoci len nízke sumy. Španielsky štát v nijakom prípade nemôže bankovému systému garantovať vklady, ak nechce sám skončiť v krachu.
Dôsledkom toho je, že aj pre Španielsko bude napokon odchod z eurozóny ekonomicky racionálnym krokom. Najlepší moment na odchod nastane vtedy, keď krajina dosiahne fiškálnu rovnováhu pred splácaním úrokov z dlhu.
.dilema Juhoeurópanov
To isté platí o Grécku, kde hospodársky rast stále nedosahuje predpokladané hodnoty z oficiálnej analýzy udržateľnosti dlhu. Keďže veriteľské krajiny sa nechcú dohodnúť na ďalšom prolongovaní dlhu, za rohom číha rovnaký postup: ďalšie zdaňovanie, a to aj gréckych sporiteľov.
A čo Taliansko? Dlh tamojšieho verejného sektora sa blíži k 130 percentám HDP a bol by udržateľný, len ak by sa krajina vrátila k dvojpercentnému ekonomickému rastu. Ak sa nevyrieši politická patová situácia, tak k tomu sotva dôjde a talianska spoločnosť bude mať na výber už len krach v eurozóne alebo odchod z nej.
Prvá z týchto možností by bola naozaj zlá, najmä pre majiteľov vkladov. Ak veríte pánovi Dijsselbloemovi tak, ako mu verím ja, pre každého Juhoeurópana by bolo racionálne dostať svoje peniaze z krajiny a uložiť si ich mimo eurozóny.
V prostredí, v ktorom veriteľské krajiny odmietajú skutočnú bankovú úniu, je prekážka na trati vedúcej von z eurozóny šokujúco nízka. Samozrejme, pri rozhodovaní krajín nemusí byť hlavný ekonomický argument. V krátkodobom meradle možno politika tromfne ekonómiu. Ale z dlhodobého hľadiska je nemožné mať fungujúcu menovú úniu, ktorá odporuje ekonomickej logike.
Autor je editor a komentátor denníka Financial Times. Text zverejňujeme v spolupráci s Financial Times.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.