Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slepá ulička diskriminácie naruby

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Umožnenie pozitívnej diskriminácie na základe rasy alebo etnicity prešlo Národnou radou bez väčšej spoločenskej diskusie. Pritom viaceré krajiny sveta majú s podobnými politikami zničujúce dlhoročné skúsenosti. Bude Slovensko ďalšie na zozname?

Vo svete sa pod označením pozitívna diskriminácia (či afirmatívna akcia) ukrýva pestré spektrum politík: od nižších nárokov, kladených na príslušníkov menšín pri prijímaní na školy cez ich prednostné prijímanie do zamestnania až po zákonnú povinnosť, aby na určitých prestížnych pozíciách boli zachované predpísané pomery členov vybraných skupín. Spoločným menovateľom všetkých týchto politík je, že povrchné znaky ako rasa, národnosť či pohlavie zrazu uľahčujú prístup ich nositeľov k určitým výhodám, dotáciám alebo úľavám – často na úkor ostatných ľudí.
Naša forma pozitívnej diskriminácie sa najnovšie volá „dočasné vyrovnávacie opatrenia“ a ráta s nimi novela antidiskriminačného zákona, účinná od 1. apríla. O slovenských súvislostiach tohto predpisu sme už písali (Načo taký zákon?, .týždeň 10/2013). Pozitívna diskriminácia má však aj medzinárodný rozmer. Iné krajiny, ktoré s touto politikou experimentovali, zaznamenali toľko negatívnych dôsledkov, až zaráža, čo to vlastne slovenskí poslanci schválili.  
Americký ekonóm Thomas Sowell (sám černoch) skúmal dopady rôznych politík pozitívnej diskriminácie, nielen v USA, ale aj v Indii, Malajzii, na Srí Lanke či v Nigérii, a v roku 2004 mu na túto tému vyšla kniha s názvom Afirmatívna akcia okolo sveta. Pozitívna diskriminácia podľa neho vytvára len nepatrné prínosy pre malú skupinu ľudí, zato generuje veľké problémy pre väčšinu spoločnosti. Vrátane príslušníkov rôznych „historicky znevýhodnených“ skupín, ktorým má údajne pomáhať.  

.žiadny monolit
Prvým omylom pozitívnej diskriminácie je akýsi kolektivistický predpoklad, z ktorého jej zástancovia vychádzajú. Skupiny, ktoré označíte ako „historicky znevýhodnené“ a ktorých členovia naozaj mohli byť v minulosti utláčaní, nie sú homogénny monolit. Sú spravidla vnútorne štruktúrované. Tak ako na Slovensku máme množstvo chudobných Rómov, máme aj malú rómsku strednú vrstvu či zámožnejšiu rómsku elitu. Ak by sme zaviedli trebárs zvláštne kvóty pre Rómov v prístupe na vysoké školy, je pravdepodobné, že ich využijú skôr tí rómski študenti, ktorých rodiny sú už dnes na tom relatívne dobre a žiadne uprednostňovanie nepotrebujú.  
Presne toto nastalo aj v Spojených štátoch. John McWhorter, ďalší čierny kritik pozitívnej diskriminácie, uvádza nasledujúce čísla vo svojej knihe Losing the Race (slovná hračka, ktorá môže znamenať „Prehrávanie pretekov“ i „Strácanie rasy“): Z 257 černošských prvákov, ktorí prišli na Kalifornskú univerzitu v Berkeley krátko pred zrušením pozitívnej diskriminácie na škole v polovici 90. rokov, len 83 študentov malo rodičov s ročným príjmom do 30-tisíc dolárov, čo sa všeobecne považovalo za „nižší príjem“. No 107 z nich malo v skutočnosti rodičov s ročným príjmom nad 60-tisíc dolárov. Pozitívna diskriminácia v podstate dotuje menšinové elity.   
Na druhej strane, tak ako sú štruktúrované „historicky znevýhodnené“ menšiny, sú vnútorne štruktúrované aj „doposiaľ privilegované“ väčšiny. Máme bohatých bielych Slovákov, strednú vrstvu, no nájdu sa aj biele rodiny, žijúce v stave pripomínajúcom život v spustnutých rómskych osadách. Chudobnejším členom väčšinových skupín sa teda môže stať, že sa vinou pozitívnej diskriminácie k príležitostiam nedostanú, lebo im ich vyfúkne bohatší člen menšinovej skupiny. Alebo, povedané inak, v praxi sa môže stať, že relatívne menej snaživé dieťa zo zámožnej farebnej úplnej rodiny vinou systému kvót vyfúkne miesto na univerzite relatívne snaživejšiemu bielemu dieťaťu z chudobnej rozvrátenej rodiny.  
Ak je reč špeciálne o pozitívnej diskriminácii pri prijímaní na univerzity, tak štruktúrované sú aj vzdelávacie ustanovizne. V každej krajine existujú lepšie a horšie vysoké školy, aj ľahšie a náročnejšie študijné odbory. S tým súvisí jav, ktorý sa v angličtine nazýva „mismatch effect“ a do slovenčiny by mohol byť asi najnázornejšie preložený ako „efekt zle zapnutej košele“. Inými slovami, zníženie prijímacích štandardov pre príslušníkov menšín vedie často k tomu, že sa hlásia na vysoké školy, ktoré sú o triedu lepšie, než na absolvovanie akých majú predpoklady. Vďaka pozitívnej diskriminácii sú na ne prijatí, lenže počas štúdia už ďalšie úľavy nedostanú. Menšinoví študenti tak študujú na školách, na ktoré objektívne nemajú, hoci na vysokej škole, primeranej ich schopnostiam, by bez problémov vyštudovali. Dôsledkom je, že ich často nedokončia. Podľa amerických štatistík je u čiernych študentov vyššia pravdepodobnosť, že univerzitu nedokončia ako u bielych. Pozitívna diskriminácia mala tento problém riešiť, v skutočnosti ho zrejme zhoršila.   

.kvóta ako výčitka
Pozitívna diskriminácia podporuje predsudky. Aj na Slovensku sa napríklad diskutovalo o snahe eurokomisárky Viviane Redingovej zaviezť kvóty pre ženy v predstavenstvách veľkých firiem. Existuje množstvo húževnatých a cieľavedomých žien, ktoré sú schopné vypracovať sa do vedenia veľkej korporácie aj za dnešného stavu, keď kvóty pre ne neexistujú a muži ich ambíciám údajne neprajú. Dnes takéto šikovné ženy vyvolávajú rešpekt. Lenže, ak sa kvóty raz zavedú, tak ostatní na ne vždy budú hľadieť s pochybnosťami, či ich postavenie nie je viac dôsledkom zákonného uprednostňovania na základe pohlavia ako osobných schopností.  
Príslušníci skupín, ktoré majú byť pozitívnou diskrimináciou zrazu uprednostňované, by si mali položiť otázku, či chcú, aby na nich ostatní pozerali ako na podozrivé „kvóty“?! A tiež, ako chcú príslušníci týchto skupín vnímať sami seba. Výkon, výnimočnosť a výsledky, dosiahnuté vlastným úsilím navzdory všetkým protivenstvám, sú zdrojom sebadôvery i sebaúcty. Pozitívna diskriminácia oboje u príslušníkov menšín podkopáva, pretože nikdy nevedia, či by osobne uspeli aj v riadnej súťaži s ostatnými.    
Niektoré dopady pozitívnej diskriminácie sú tragické, iné pobavia. Sowell si napríklad všíma, že keď si vybrané skupiny vybojujú prednostné zaobchádzanie, dochádza k tomu, že počet ich príslušníkov zrazu narastá a to spôsobom, ktorý sa nedá vysvetliť prirodzeným prírastkom. Toto platí najmä pre uprednostňovanie na základe rasy, etnicity a národnosti. Ľudia zrazu začnú hľadať v rodokmeňoch starých alebo prastarých rodičov, ktorí patrili k menšinám, aby si tak mohli nárokovať prednostný prístup k výsadám či peniazom. Sowell spomína príklad podnikateľa, ktorý si v Kalifornii nárokoval výhody pre indiánov s odôvodnením, že je z 1/64 čerokézskeho pôvodu. Úradníci, ktorí majú rozhodnúť o takýchto nárokoch, sa dostávajú do rozpačitej úlohy akýchsi posudzovateľov rasovej čistoty.
Harry Stein je americký židovský komentátor, ktorému vlani vyšla kniha s dlhočizným ironickým názvom Nech je to ako chce, túto knihu označia za rasistickú. Okrem iného v nej uvádza aj nasledujúcu historku: Na jednej americkej strednej škole existoval Klub čiernych študentov. Raz sa rozchýrilo, že bolo vytvorené zvláštne štipendium, prístupné výlučne čiernym. Dvaja bieli študenti, ktorí mali povesť triednych zabávačov, sa rozhodli, že skúsia časť z tých peňazí získať pre seba. Tak sa do Klubu čiernych študentov išli zapísať. Čierny učiteľ, ktorý klub viedol, im, samozrejme, povedal, že vstúpiť nemôžu. „Prečo nemôžeme vstúpiť?“ spýtal sa biely študent prekvapene. „Lebo nie ste čierni,“ odvetil mu učiteľ bez okolkov. Nato však druhý študent namietol: „Akože? Veď sme čierni!“ Učiteľ, vyvedený z miery, sa na nich oboril: „Samozrejme, že nie ste čierni.“ No študenti sa nedali odbiť: „Dokážte to! Dokážte, že nie sme čierni alebo nás prijmite do klubu.“ Veď žijeme v dobe, keď sa všetky rozdiely medzi ľuďmi považujú len za sociálne konštrukty, tak prečo by sa dvaja bieli študenti nemohli cítiť ako černosi – mať, takpovediac, čiernu dušu?!
Prípad sa dostal pred školské vedenie a jeho členovia si uvedomili, že aby zamedzili obidvom študentom prístup do čierneho klubu, muselo by nastať dokazovanie pokrvnej čistoty v štýle Norimberských rasových zákonov naruby. Aby sa teda vyhli negatívnej publicite, prikázali vedúcemu klubu, aby oboch chlapcov prijal. Keďže „vybabrali so systémom“, stali sa hrdinami školy, no z členstva sa netešili dlho. Členovia Klubu čiernych študentov sa totiž stretli a odhlasovali si rozpustenie. Po nejakom čase sa všetci stretli znova a vytvorili pre zmeniu Afro-americký študentský klub, no už bez obidvoch bielych klaunov...

.fenomén Alibaba
Pozitívna diskriminácia mení motivácie ľudí. Obe skupiny (väčšina i menšina) sa zrazu začnú menej snažiť. Zvýhodňovaná skupina preto, že automaticky má k istým zdrojom prístup. Kým pozitívnou diskrimináciou znevýhodnená skupina sa prestane snažiť, lebo vie, že na dané miesta sa aj tak dostanú tí druhí.
Na Jamajke sa po získaní nezávislosti od Veľkej Británie prestali tam žijúci belosi uchádzať o verejné posty. Vedeli totiž, že bez ohľadu na kvalifikáciu budú systematicky uprednostňovaní farební. V Malajzii zase malajskí študenti necítili tlak, aby dosahovali výkony, pretože vďaka zákonným zvýhodneniam oproti šikovným členom čínskej komunity mali pocit, že ich pracovná budúcnosť je tak či onak zaručená. Oba prípady sú paradoxné, lebo zvýhodnené zaobchádzanie tu dostávajú príslušníci národnej väčšiny na úkor zámožnej vzdelanej menšiny.
V každom prípade, pozitívna diskriminácia môže viesť až k hromadnej emigrácii kvalifikovanej pracovnej sily. Sowell uvádza známy príklad belochov, ktorí posledných dvadsať rokov opúšťajú Juhoafrickú republiku. Dôvodom nie je len vysoká kriminalita. Po páde apartheidu boli v tejto krajine zavedené opatrenia, ktoré mali zvýhodňovať farebných pri uchádzaní sa o zamestnanie na úkor bielych, čo vás, samozrejme, nepoteší, ak sám biely ste. Z Fidži takto odchádzali obchodne zdatní Indovia, rovnako ako Číňania v prípade Malajzie. V posledne menovanej krajine vytvorilo zvýhodňovanie Malajcov na úkor tamojších Číňanov fenomén, ktorý dostal prezývku Alibaba. Malajec dostane prednostne licencie a povolenia od štátu, ktoré okamžite predá obchodnému partnerovi z radov čínskej menšiny. Podobný fenomén si Sowell všimol aj v Indonézii, či dokonca v USA. Farebný podnikateľ dostane prednostne štátnu zákazku, no okamžite ju posunie bielemu podnikateľovi ako subdodávateľovi.
Ekonomický historik Thomas Woods v knihe Krach označuje pozitívnu diskrimináciu pri pôžičkách za jeden z faktorov, ktorý zrejme prispel k vzniku finančnej krízy pred piatimi rokmi. Tá, ako je známe, začala na trhu takzvaných subprime hypoték. „Subprime“ pôžičky sa týkajú ľudí, u ktorých je vysoké riziko, že budú mať problémy s ich splácaním. V Spojených štátoch od 70. rokov existujú právne predpisy ako zákon o komunitnom reinvestovaní alebo zákon o rovnom prístupe k úveru, ktoré boli prijímané s cieľom sprístupniť bankové úvery aj chudobným ľuďom s menšinovým pozadím, žijúcim v problémových mestských štvrtiach (najmä černochom či Hispáncom). Federálna vláda a ďalšie štátne inštitúcie si zakladali na vynucovaní týchto pravidiel. K tomu sa pridávali aj niektoré mimovládne organizácie, ktoré sa súdili s bankami, lebo podľa ich názoru diskriminovali menšiny v prístupe k úverom. Banky tak boli tlačené k tomu, aby pod rúškom antidiskriminácie poskytovali úvery aj ľuďom, u ktorých existovala pravdepodobnosť, že sa ukážu ako neschopní ich splácať. Určite by bolo silné povedať, že pozitívna diskriminácia spôsobila finančnú krízu. Niektorí ekonómovia, napríklad Paul Krugman, tento vplyv úplne vylučujú. No nepochybne prispela vlastným dielom k erózii úverových štandardov naprieč americkými finančnými inštitúciami.

.dočasnosť „na furt“
Môžu podobné javy nastať aj u nás? Slovenský antidiskriminačný zákon s jeho dočasnými vyrovnávacími opatreniami predsa do takýchto extrémov nezachádza. Lenže náš zákon je napísaný vágne a nikto netuší ako sa priestor pre pozitívnu diskrimináciu rozšíri v budúcnosti. Thomas Sowell upozorňuje, že tieto politiky majú tendenciu sa rozširovať. Úplným extrémom je India, ktorá svoj odpudivý kastový systém nahradila obrátenou diskrimináciou.
Na začiatku (ešte počas britskej nadvlády) sa tieto snahy týkali pozdvihnutia členov kasty takzvaných Nedotknuteľných. No postupne sa zoznam uprednostňovaných skupín rozširoval. V čase, keď Sowell písal svoju knihu, odhadoval, že tri štvrtiny Indov patria k nejakej pozitívne diskriminovanej skupine. Keď v roku 1985 vláda štátu Gudžarát rozšírila kvóty pre členov zaostávajúcich skupín z 10 na 28 percent, výsledkom boli nepokoje, pri ktorých zahynulo 275 ľudí. „Malé prerozdeľovanie benefitov viedlo k veľkému rozhorčeniu vrátane nevraživosti, ktorá miestami prerastala do smrteľného násilia“, píše čierny ekonóm.  
Pozitívnu diskrimináciu môže byť niekedy ťažké zrušiť aj po tom, ako sa naplno prejavili jej negatívne dôsledky. A to preto, že v jej dôsledku už vznikli mocné záujmové skupiny, ktoré majú silný zištný záujem na pokračovaní zákonných výhod pre svojich členov. Ak ich chce nejaký politik zrušiť, vystavuje sa riziku, že ho tieto záujmové skupiny obvinia z rasizmu, homofóbie alebo sexizmu. Skutočnosť, že pozitívna diskriminácia prispieva k vyostrovaniu a zhoršovaniu vzťahov medzi rôznymi spoločenskými skupinami vrátane násilia, ju, paradoxne, udržuje pri živote. Zástancovia týchto politík si zväčša nepriznajú, že pozitívna diskriminácia je kontraproduktívna a zhoršuje situáciu tých, ktorým chceli pomôcť, a tak logickým dôsledkom by malo byť zrušiť ju, alebo ju preventívne ani nezavádzať. Naopak, zhoršenie vzťahov medzi skupinami a vyostrenie spoločenských predsudkov používajú ako argument na ďalšie „protidiskriminačné“ a „vyrovnávacie“ opatrenia.  

.sen o meritokracii
Minulý týždeň uplynulo 45 rokov od zavraždenia Martina Luthera Kinga. Päť rokov pred tým, v auguste 1963, tento černošský líder predniesol vo Washingtone slová, ktoré vošli do dejín: „Mám sen, že moje štyri malé deti budú jedného dňa žiť v národe, kde nebudú posudzované podľa farby ich pokožky, ale na základe obsahu ich charakteru.“ King v tomto prejave napadol vtedajšiu hanebnú  zákonnú segregáciu a diskrimináciu černochov v Spojených štátoch. Bielych Američanov si chcel získať apelom na ich najlepšie meritokratické ideály. – Teda na predstavu, že každý človek by mal byť hodnotený predovšetkým podľa svojich osobných zásluh, výkonu, individuálnych schopností a dobrých či zlých vlastností, a nie podľa rasy či pôvodu.
Diskriminačné zákony v USA boli čoskoro zrušené. No nahradením negatívnej diskriminácie pozitívnou bol meritokratický ideál, ktorého sa dovolával King, zradený druhýkrát. Rovnosť jednotlivcov pred zákonom bola pošliapaná v mene skupinovej rovnosti vo výsledkoch. Slovensko by nemalo krátkozrako nasledovať po tejto ceste, ktorá sa už v toľkých prípadoch ukázala ako slepá ulička.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite