Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na nútenej dráhe

.peter Schutz .časopis

Keď Enel pred časom ohlásil, že na dostavbu Mochoviec bude potrebovať ďalších 700 miliónov eur, Robert Fico – v marketingovej maske spravodlivého hnevu – obratom kontroval, že „keby to bolo možné, tak Talianom Mochovce hneď vezmem“. Namiesto toho uzavrela vláda s Enelom memorandum, ktoré so 700 miliónmi extra nákladov počíta.

Čo ešte memorandum obsahuje, to môžeme len hádať, keďže – ako to chodí v jadrovom biznise – zvyšok je „obchodné tajomstvo“.  Práve to však môže byť omnoho zaujímavejšie,  než premiérove variácie na tému zlý Enel.    Nepomerne vážnejším  problémom, než tých úctyhodných 700 miliónov, na ktoré sa Enel a menšinový štát zložia v pomere 2:1,  je totiž dlhodobá  návratnosť tejto obrej investície.  A teda vôbec jej zmysel.
V energetickej stratégii štátu sa veľa hovorí o sebestačnosti a navyše aj exportnej schopnosti. To sú však  kecy. Od roku 2008, keď  zdržanlivých Talianov predseda vlády   doslova dokopal k dostavbe JEMO,   totiž na trhu s energiami  nezostal kameň na kameni. Jednak zrútenie obchodu  s povolenkami a nemecké odstúpenie od jadra viedli  k oživeniu vysokoemisných zdrojov (uhlie), ktoré sa  podľa kalkulácií roka 2008 mali už len  utlmovať.  Zároveň sa masívne dotujú takzvané obnoviteľné zdroje.  Kým tie pred  piatimi rokmi  tvorili zlomkové množstvo vyrobenej energie,   po fukušimskej havárii nabrala nemecká podpora OZE  také ozrutné objemy, že klesajú výkupné ceny produkcie z klasických elektrární.  Teda uhoľných, plynových a – áno – aj jadrových, keďže ceny na burze v Lipsku sú určujúce pre celú strednú Európu.  
Obaja vlastníci SE sú teda takpovediac na nútenej dráhe. Zastaviť projekt je v tejto fáze rozostavanosti nemožné, no nalievať  ďalšie peniaze do Mochoviec je súčasne,  podľa dnešného stavu vecí,  v lepšom prípade krok do tmy, a v horšom priamo zvyšovanie straty.   Ak sa totiž súčasné trendy udržia, tak trhovými cenami sa JEMO nemusí   zaplatiť  do konca svojej životnosti. Do akej miery je  to reálna hrozba, potvrdzuje aj  komentár českého ministra Kalouska k prebiehajúcemu tendru na dva bloky Temelína: „Z ekonomického hľadiska je dostavba určite skoro nezmysel...“
Samozrejme, ak je reč o atómovej elektrárni, ekonomické hľadisko nie je  jediné.  Legitímny argument je aj energetická bezpečnosť, ktorou aj Kalousek zdôvodňuje, že „česká vláda sa zhodla, že to musíme postaviť“.  Zahmlievanie a podraz slovenskej vlády však spočívajú práve v tom, že  absentujú pravdivé a úplné informácie o rizikách a nákladoch Mochoviec. Naopak, premiér aj  túto najväčšiu investíciu v dejinách Slovenska zneužíva na natriasanie vlastného peria, keď inscenuje konflikt s Enelom, v ktorom  – samozrejme – napokon slávne zvíťazí.  Najväčšia zrada je však inde. Nevidíme do memoranda, ale veľmi by prekvapilo, keby väčšinový vlastník SE netrval na garantovanej výkupnej cene, čo na desaťročia dopredu môžu byť na účtoch za elektrinu aj miliardy navyše.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite