Čo ešte memorandum obsahuje, to môžeme len hádať, keďže – ako to chodí v jadrovom biznise – zvyšok je „obchodné tajomstvo“. Práve to však môže byť omnoho zaujímavejšie, než premiérove variácie na tému zlý Enel. Nepomerne vážnejším problémom, než tých úctyhodných 700 miliónov, na ktoré sa Enel a menšinový štát zložia v pomere 2:1, je totiž dlhodobá návratnosť tejto obrej investície. A teda vôbec jej zmysel.
V energetickej stratégii štátu sa veľa hovorí o sebestačnosti a navyše aj exportnej schopnosti. To sú však kecy. Od roku 2008, keď zdržanlivých Talianov predseda vlády doslova dokopal k dostavbe JEMO, totiž na trhu s energiami nezostal kameň na kameni. Jednak zrútenie obchodu s povolenkami a nemecké odstúpenie od jadra viedli k oživeniu vysokoemisných zdrojov (uhlie), ktoré sa podľa kalkulácií roka 2008 mali už len utlmovať. Zároveň sa masívne dotujú takzvané obnoviteľné zdroje. Kým tie pred piatimi rokmi tvorili zlomkové množstvo vyrobenej energie, po fukušimskej havárii nabrala nemecká podpora OZE také ozrutné objemy, že klesajú výkupné ceny produkcie z klasických elektrární. Teda uhoľných, plynových a – áno – aj jadrových, keďže ceny na burze v Lipsku sú určujúce pre celú strednú Európu.
Obaja vlastníci SE sú teda takpovediac na nútenej dráhe. Zastaviť projekt je v tejto fáze rozostavanosti nemožné, no nalievať ďalšie peniaze do Mochoviec je súčasne, podľa dnešného stavu vecí, v lepšom prípade krok do tmy, a v horšom priamo zvyšovanie straty. Ak sa totiž súčasné trendy udržia, tak trhovými cenami sa JEMO nemusí zaplatiť do konca svojej životnosti. Do akej miery je to reálna hrozba, potvrdzuje aj komentár českého ministra Kalouska k prebiehajúcemu tendru na dva bloky Temelína: „Z ekonomického hľadiska je dostavba určite skoro nezmysel...“
Samozrejme, ak je reč o atómovej elektrárni, ekonomické hľadisko nie je jediné. Legitímny argument je aj energetická bezpečnosť, ktorou aj Kalousek zdôvodňuje, že „česká vláda sa zhodla, že to musíme postaviť“. Zahmlievanie a podraz slovenskej vlády však spočívajú práve v tom, že absentujú pravdivé a úplné informácie o rizikách a nákladoch Mochoviec. Naopak, premiér aj túto najväčšiu investíciu v dejinách Slovenska zneužíva na natriasanie vlastného peria, keď inscenuje konflikt s Enelom, v ktorom – samozrejme – napokon slávne zvíťazí. Najväčšia zrada je však inde. Nevidíme do memoranda, ale veľmi by prekvapilo, keby väčšinový vlastník SE netrval na garantovanej výkupnej cene, čo na desaťročia dopredu môžu byť na účtoch za elektrinu aj miliardy navyše.
V energetickej stratégii štátu sa veľa hovorí o sebestačnosti a navyše aj exportnej schopnosti. To sú však kecy. Od roku 2008, keď zdržanlivých Talianov predseda vlády doslova dokopal k dostavbe JEMO, totiž na trhu s energiami nezostal kameň na kameni. Jednak zrútenie obchodu s povolenkami a nemecké odstúpenie od jadra viedli k oživeniu vysokoemisných zdrojov (uhlie), ktoré sa podľa kalkulácií roka 2008 mali už len utlmovať. Zároveň sa masívne dotujú takzvané obnoviteľné zdroje. Kým tie pred piatimi rokmi tvorili zlomkové množstvo vyrobenej energie, po fukušimskej havárii nabrala nemecká podpora OZE také ozrutné objemy, že klesajú výkupné ceny produkcie z klasických elektrární. Teda uhoľných, plynových a – áno – aj jadrových, keďže ceny na burze v Lipsku sú určujúce pre celú strednú Európu.
Obaja vlastníci SE sú teda takpovediac na nútenej dráhe. Zastaviť projekt je v tejto fáze rozostavanosti nemožné, no nalievať ďalšie peniaze do Mochoviec je súčasne, podľa dnešného stavu vecí, v lepšom prípade krok do tmy, a v horšom priamo zvyšovanie straty. Ak sa totiž súčasné trendy udržia, tak trhovými cenami sa JEMO nemusí zaplatiť do konca svojej životnosti. Do akej miery je to reálna hrozba, potvrdzuje aj komentár českého ministra Kalouska k prebiehajúcemu tendru na dva bloky Temelína: „Z ekonomického hľadiska je dostavba určite skoro nezmysel...“
Samozrejme, ak je reč o atómovej elektrárni, ekonomické hľadisko nie je jediné. Legitímny argument je aj energetická bezpečnosť, ktorou aj Kalousek zdôvodňuje, že „česká vláda sa zhodla, že to musíme postaviť“. Zahmlievanie a podraz slovenskej vlády však spočívajú práve v tom, že absentujú pravdivé a úplné informácie o rizikách a nákladoch Mochoviec. Naopak, premiér aj túto najväčšiu investíciu v dejinách Slovenska zneužíva na natriasanie vlastného peria, keď inscenuje konflikt s Enelom, v ktorom – samozrejme – napokon slávne zvíťazí. Najväčšia zrada je však inde. Nevidíme do memoranda, ale veľmi by prekvapilo, keby väčšinový vlastník SE netrval na garantovanej výkupnej cene, čo na desaťročia dopredu môžu byť na účtoch za elektrinu aj miliardy navyše.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.