Ubehlo pár rokov a na Kube vypukla obrovská kríza. Bola spôsobená rozpadom socialistického bloku v Európe a pádom Sovietskeho zväzu. Táto udalosť úplne zmenila panorámu nášho stola. Prestali sme si pripomínať tých, čo nemajú čo jesť a namiesto toho sme začali blúzniť a fantazírovať o dobrotách, na ktorých si niekde vo svete iní pochutnávajú. Boli časy, keď sme bez prestania hovorili len o stratených chutiach a tovaroch, ktoré zmizli z obchodov. Rodičia nás už nenapomínali, aby sme všetko dojedli, skôr zvyšovali hlas, aby sme chlieb na prídel nehltali príliš rýchlo.
Do našich životov vtedy v stúpila kríza, a už v nich zostala. Ale za dvadsať rokov sa dá zvyknúť na všetko, aj na ostne nedostatku, ktoré patria k našej ekonomike večného nedostatku. Svet sa dnes hrozí svojej krízy, desí sa čísel, ktorými ilustruje svoju ekonomickú katastrofu.
Naša generácia, ktorá v nedostatku vyrástla, si už ani nevie predstaviť ráno bez otázky: Čo budeme dnes jesť?
Finančný úpadok, ktorý postihol svet, údajne znamená, že sa skončí fungovanie jedného systému. Tvrdia to mnohí analytici.
My na Kube sme však prežili dlhú agóniu toho druhého systému a smrteľný chrapot nás už nedokáže vydesiť. Skúsenosť prežiť aj s minimom, prispôsobiť sa, je určite na niečo užitočná. Najmä ak majú ekonomické problémy pokračovať. Ktovie, možno sa budeme musieť vrátiť k receptom z najhorších okamihov takzvaného „zvláštneho obdobia“. Mám na mysli rezeň z grapefruitovej kôry alebo rezance z banánových šupiek. Keď budeme mať na tanieri takéto vynálezy, už sa nebude treba báť, že budeme musieť deti nútiť, aby všetko dojedli.
Do našich životov vtedy v stúpila kríza, a už v nich zostala. Ale za dvadsať rokov sa dá zvyknúť na všetko, aj na ostne nedostatku, ktoré patria k našej ekonomike večného nedostatku. Svet sa dnes hrozí svojej krízy, desí sa čísel, ktorými ilustruje svoju ekonomickú katastrofu.
Naša generácia, ktorá v nedostatku vyrástla, si už ani nevie predstaviť ráno bez otázky: Čo budeme dnes jesť?
Finančný úpadok, ktorý postihol svet, údajne znamená, že sa skončí fungovanie jedného systému. Tvrdia to mnohí analytici.
My na Kube sme však prežili dlhú agóniu toho druhého systému a smrteľný chrapot nás už nedokáže vydesiť. Skúsenosť prežiť aj s minimom, prispôsobiť sa, je určite na niečo užitočná. Najmä ak majú ekonomické problémy pokračovať. Ktovie, možno sa budeme musieť vrátiť k receptom z najhorších okamihov takzvaného „zvláštneho obdobia“. Mám na mysli rezeň z grapefruitovej kôry alebo rezance z banánových šupiek. Keď budeme mať na tanieri takéto vynálezy, už sa nebude treba báť, že budeme musieť deti nútiť, aby všetko dojedli.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.