Momentálne cestujem po Slovensku, a tak som stále utláčaný kombíkmi upachtených živnostníkov a tereňákmi nepriateľských zbohatlíkov, po najnovšej remafianizácii majú všetci znova tmavé tónované sklá. Na francúzskych vidieckych cestách stretávam dôchodcov v malých autách. Jazdia tak pomaly ako ja. Čistý oddych.
Raz, na neúrodnej vysokohorskej plošine Plateau de Millevaches, práve som tam navštívil čiernu Madonu z Meymacu, na mňa na tichom hlavnom námestí niekto srdečne zavolal „Česť práci!“ Pribehol ku mne atletický Slovák s obnaženou hornou polovicou tela, renovoval francúzske kamenné domy a prvý raz za tri roky videl auto so slovenskou ešpézetkou. „Pokiaľ ide o prácu, sú úplne nepoužiteľní,“ opisoval Francúzov. „Presne o dvanástej zahodia vercajg a idú jesť.“
Trenčiansky šuhaj zastupoval veľmi slovenský názor. Medzi Slovákmi má Francúzsko povesť zadného šíku komunizmu, lenivej, na štát sa spoliehajúcej mocnosti, ktorá ťahá celú Európu do priepasti. Vzorom je dnes – aj slovenskí liberáli idú s módou – Nemecko.
Jasné, že je na tom niečo pravdy. Francúzsku chýbajú silné podniky v rukách stredných vrstiev, hospodárska sila sa sústreďuje do niekoľkých aglomerácií, už desaťročia sa nedajú presadiť žiadne reformy. Na druhej strane je Francúzsko jediný štát EÚ s dostatočnou pôrodnosťou, trvalá starostlivosť o vlastnú kultúru vzbudzuje rešpekt, a kým vo Veľkej Británii „konzervatívna“ strana bez diskusie presadila homosexuálne manželstvá, v centre Paríža demonštrovalo 800-tisíc veselých Francúzov za zachovanie kresťanského obrazu rodiny. Ľavicové Francúzsko?
Ja však nepoznám nič, čo by v najkrajšom zmysle slova bolo konzervatívnejšie ako potulky po francúzskom vidieku. Už sa teším na francúzske dôchodkyne, ako sa budú v pekárni zase rozprávať o chlebe. Je mi záhadou, ako to dokážu, ale týmto mesdames napadne každý deň o tom chlebe niečo nové.
Raz som bol v Paríži pozvaný na jedno malé soirée, zopár dvojíc a priateľov, tridsiatnici. Všetci volili ľavicové strany, ale oblečení boli konzervatívne. Jedna z nich bola na Slovensku a podľa nej sa Slovenky obliekajú „ako šľapky“. Hovorilo sa o syre a deťoch, ktoré ešte v neskorú hodinu pobehovali hore-dolu, a jeden z týchto šťastných otcov pri pohľade na svoju dcérku vyhlásil: „Je suis amou¬¬reux d´elle.“ (Som do nej zaľúbený.)
Na druhý deň som podľahol sentimentálnemu impulzu a zo stoviek parížskych výstav som si vybral jednu malú – o slovenskom gotickom umení. Očakával som smutnú scénu, v Bratislave som sa nikdy necítil osamelejší ako v oddelení gotiky v Slovenskej národnej galérii. Ale potom, keď som prichádzal k Múzeu stredoveku, mi takmer vyhŕkli slzy – aby mohli vidieť kresťanské umenie majstra Pavla, stáli títo, vraj komunistickí, Francúzi v rade až na ulicu.
Autor je spisovateľ, žije v Devínskej Novej Vsi.
Raz, na neúrodnej vysokohorskej plošine Plateau de Millevaches, práve som tam navštívil čiernu Madonu z Meymacu, na mňa na tichom hlavnom námestí niekto srdečne zavolal „Česť práci!“ Pribehol ku mne atletický Slovák s obnaženou hornou polovicou tela, renovoval francúzske kamenné domy a prvý raz za tri roky videl auto so slovenskou ešpézetkou. „Pokiaľ ide o prácu, sú úplne nepoužiteľní,“ opisoval Francúzov. „Presne o dvanástej zahodia vercajg a idú jesť.“
Trenčiansky šuhaj zastupoval veľmi slovenský názor. Medzi Slovákmi má Francúzsko povesť zadného šíku komunizmu, lenivej, na štát sa spoliehajúcej mocnosti, ktorá ťahá celú Európu do priepasti. Vzorom je dnes – aj slovenskí liberáli idú s módou – Nemecko.
Jasné, že je na tom niečo pravdy. Francúzsku chýbajú silné podniky v rukách stredných vrstiev, hospodárska sila sa sústreďuje do niekoľkých aglomerácií, už desaťročia sa nedajú presadiť žiadne reformy. Na druhej strane je Francúzsko jediný štát EÚ s dostatočnou pôrodnosťou, trvalá starostlivosť o vlastnú kultúru vzbudzuje rešpekt, a kým vo Veľkej Británii „konzervatívna“ strana bez diskusie presadila homosexuálne manželstvá, v centre Paríža demonštrovalo 800-tisíc veselých Francúzov za zachovanie kresťanského obrazu rodiny. Ľavicové Francúzsko?
Ja však nepoznám nič, čo by v najkrajšom zmysle slova bolo konzervatívnejšie ako potulky po francúzskom vidieku. Už sa teším na francúzske dôchodkyne, ako sa budú v pekárni zase rozprávať o chlebe. Je mi záhadou, ako to dokážu, ale týmto mesdames napadne každý deň o tom chlebe niečo nové.
Raz som bol v Paríži pozvaný na jedno malé soirée, zopár dvojíc a priateľov, tridsiatnici. Všetci volili ľavicové strany, ale oblečení boli konzervatívne. Jedna z nich bola na Slovensku a podľa nej sa Slovenky obliekajú „ako šľapky“. Hovorilo sa o syre a deťoch, ktoré ešte v neskorú hodinu pobehovali hore-dolu, a jeden z týchto šťastných otcov pri pohľade na svoju dcérku vyhlásil: „Je suis amou¬¬reux d´elle.“ (Som do nej zaľúbený.)
Na druhý deň som podľahol sentimentálnemu impulzu a zo stoviek parížskych výstav som si vybral jednu malú – o slovenskom gotickom umení. Očakával som smutnú scénu, v Bratislave som sa nikdy necítil osamelejší ako v oddelení gotiky v Slovenskej národnej galérii. Ale potom, keď som prichádzal k Múzeu stredoveku, mi takmer vyhŕkli slzy – aby mohli vidieť kresťanské umenie majstra Pavla, stáli títo, vraj komunistickí, Francúzi v rade až na ulicu.
Autor je spisovateľ, žije v Devínskej Novej Vsi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.