Vôňu dymu mám však natoľko rada, že si často aspoň jeden kus odevu, ktorý sa práve vrátil z chalupy, neoperiem a občas si k nemu pričuchnem. V piecke blkoce ohník, v miestnosti je dym, lebo piecka sa už rozpadáva a občas z nej vypadne šamotka, drevo je naukladané pri peci, pekne nakálané, aj triesky, a mne je tu lepšie ako v exotike. Vždy, keď sa dotrepem do tejto drevenice, na samote pri lese, mimo všetkého, uvedomím si, že by som pokojne chcela takto aj žiť. Zametať každý deň plšie a myšacie hovná, prikladať do pece, cikať v drepe do trávičky a občas si zaujúkať na skaly. Báť sa, keď v noci niečo vrzne, že či nejde medveď, skúmavo každé ráno identifikovať všetky stopy, čo v noci pribudli od zvieratiek okolo drevenice, a tešiť sa na to, keď zmiznú všetky snehy a príde leto, kvetinky, bylinky, hríbiky, ovečky aj so salašom, kravičky, čo sa tu občas prídu pásť, a vôňa lesa, ktorá sa nedá napodobiť ani nahradiť ničím iným. Lenže, ja som ešte v produktívnom veku. Mala by som zarábať peniaze, a potom ich míňať, aby ich zasa niekto iný mohol zarábať. Mala by som platiť poistky a hypotéky a z peňazí, čo si nažgrlím, sa potom odtrepať do Egypta, ako na vrchol môjho úspešne zvládnutého roka. Nemala by som túžiť po živote na drevenici, po pití čerstvo podojeného mlieka, živote pri sviečkach a po dymovom smrade. To sa na slečnu ako ja nepatrí. Ešteže mám tých osobností v sebe viac a počas tých pár dní na drevenici sa môžem zmeniť na indiánku, čo by ani nevedela, čo je to iPad, keby nemusela pravidelne každý piatok posielať články do .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.