Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Niečo ako úžas

.časopis .literatúra

Štvrtý román Zadie Smith má názov NW, ako North-West, severozápad. Ide o Kilburn na severozápade Londýna, teda turistami nevyhľadávanú časť mesta ďaleko od Oxford Street či Tower Bridge. So Zadie Smith sme sa rozprávali o Londýne, písaní, náboženstve a o nádeji pre obyvateľov Caldwellu.

Zadie Smith sa v blízkosti Kilburn High Road narodila. Ako tretie dieťa jamajskej matky a anglického otca tu vyrastala, v miestnej knižnici si požičiavala knihy (v súčasnosti sa angažuje za jej záchranu), ktoré jej „zachránili život.” Sem sa vracala z univerzity v Cambridgei – ako prvá a jediná z rodiny študovala na vysokej škole. Tu si, už ako úspešná autorka románov Biele zuby (White Teeth, 2000), Zberateľ autogramov (The Autograph Man, 2002) a O kráse (On Beauty, 2005) kúpila dom („Som Londýnčanka! Mám tu dom a vzdám sa ho len cez moju mŕtvolu,” citoval ju britský denník The Telegraph). V tomto dome, v tejto rasovo, kultúrne a sociálne dokonale premiešanej štvrti trávi so svojím manželom, básnikom Nickom Lairdom a ich dcérou Katherine (narodenie druhého dieťaťa očakávajú v týchto dňoch) približne polovicu roka – tú druhú trávia v New Yorku, kde Zadie a Nick pôsobia ako profesori na univerzitách (Columbia a Princeton).
Práve severovýchod Londýna je miestom deja najnovšieho románu Zadie Smith NW, ktorý práve vychádza vo vydavateľstve Artforum. Zanedbané, chudobné a pustnúce, no pritom pestrofarebné a vitálne sídlisko Caldwell vo štvrti Kilburn je hlavnou témou a cez svojich obyvateľov „kolektívnym” hrdinom románu.

.ako vznikol nápad napísať román o severovýchodnom Londýne?
Keď tak nad tým rozmýšľam, zdá sa mi, že som doteraz nenapísala román, v ktorom by táto oblasť nebola prítomná. Aspoň okrajovo. Je to totiž miesto, kam sa vždy zatúla moja myseľ, keď píšem. Mám šťastie, že pochádzam z takého kúta sveta, do ktorého celý svet prišiel – v severovýchodnom Londýne žijú všetci. Pre spisovateľa to je dar.

.čo ste vedeli o Keishi, Lee, Felixovi a Neathanovi (postavy z knihy NW – pozn. aut.), keď ste začali písať túto knihu? Je váš proces písania podobný filmovému režisérovi, ktorý má v hlave celý film v prvý deň natáčania alebo improvizujúcemu džezmenovi, ktorý objavuje hudbu vo chvíli, keď ju hrá?
Philip Roth nedávno povedal, že tvorí postavy až keď píše – a ja to robím presne tak isto. Postavy rastú riadok po riadku. O Felixovi som napríklad na začiatku vedela len to, že sa naťahoval na posteli a že bol nahý. A potom napíšete ďalšiu vetu a potom ďalšiu, a postava sa pred vami otvára. Občas počujete o ľuďoch, ktorí si pre svoje postavy urobia zoznam vlastností, osobných histórií, zápletiek, zamestnaní, chutí, oblečenia a neviem čoho všetkého ešte predtým, než napíšu čo i len riadok. Mňa by to unudilo k slzám. Radosť je v objavovaní.

.sledujete, čo sa s vašimi knihami deje po ich vydaní? Čítate recenzie?
Čítam všetky recenzie. Približne polovicu svojho času sama trávim ako literárna kritička, takže by sa dalo povedať, že to mám vlastne v popise práce. Verejne však na kritiku nereagujem, len vnútorne. No čím som staršia, aj to robím čoraz menej. Už nemám pocit, že musím vždy všetkých uspokojiť. Všetko, čo je výsledkom takejto snahy, je nakoniec istým spôsobom banalita.

.obdivujem váš jazyk: je presný, nepatetický, poetický. Zaberá vám prepisovanie a editovanie veľa času?
Veľmi veľa! V tomto prípade to bolo sedem rokov. Editujem obsesívne, všetko po sebe veľakrát čítam. Nikdy som nepísala ľahko – stále musím znovu a znovu po sebe všetko kontrolovať. Sčasti preto, lebo nedôverujem svojim prvotným inštinktom a mám tiež pocit, že všetko môže byť ešte vylepšené.

.vo všetkých vašich románoch hrá dôležitú rolu náboženstvo. Prečo?
Vyrastala som v militantne ateistickej rodine... Moja reakcia sa dala očakávať: celoživotná zvedavosť. Sama nie som veriaca, ale mám v sebe niečo ako úžas. A myslím, že sú mi vlastné aj niektoré aspekty náboženského postoja. Nachádzam v ľuďoch niečo pozoruhodné, napriek všetkým našim chybám a pádom a niečo nesmierne krásne vo svete, napriek jeho nespravodlivosti a všetkým tým hrôzam okolo nás. Mám v sebe taký iracionálny pocit vďačnosti. Priznať sa k tomu je veľmi nemoderné, to si uvedomujem. Stále pociťujem vďačnosť. Ale voči komu? Voči čomu? To je taká metafyzická stránka veci – ten pocit, ktorého sa neviem zbaviť, pocit, ktorý tak presne opísal William James.

.a čo náboženské inštitúcie?
Čo sa týka toho, čo ľudia nazývajú „organizované náboženstvo” – už len jeho samotná existencia ma dojíma. To, že si ľudia pre seba vymysleli tieto sofistikované a komplexné systémy estetického naplnenia, morálnej filozofie a sociálnej zodpovednosti, považujem za veľmi povzbudivé. Bežná námietka voči náboženstvu je: „Ale to sme si predsa sami vymysleli!” Ako keby to svedčilo proti nemu. Ale veď vymyslieť katolicizmus chce obrovské množstvo geniality. Vymyslieť judaizmus, islam. Akou sympatickou, tvorivou imagináciou disponujeme! Považujem to za zázračné. Tak ako všetky ľudské projekty, aj náboženstvá sú plné chýb, ale to dobré v nich je skutočne transcendentné.

.čo vás inšpiruje? Čo vás vedie k tomu, že si sadáte k stolu a píšete príbehy?
Niekedy je toho veľmi málo, čo by ma dokázalo inšpirovať. Často by som radšej robila hocičo iné, než sedela za stolom a písala. Ale ak sa mi podarí vytvoriť postavy, ktoré vyzerajú ako živé, ak je v tých napísaných príbehoch iskra života – tak to ma tlačí dopredu. Ak sa to nepodarí, ak tam tá iskra nie je, tak som znechutená a veľmi rýchlo sa vzdávam. Stále sa vzdávam.

.majú nejakú nádej obyvatelia Caldwellu?
Veľkú nádej! Zrejme som to napísala nejasne, pretože sa ma na to viacero ľudí pýtalo. Nie sú to obyvatelia Caldwellu, ktorí si v mojej knihe zúfajú. Sú to tí z veľkých domov na druhej strane ulice.

Zadie Smith/
Jedna z najvýznamnejších britských spisovateliek súčasnosti. Narodila sa v roku 1975 v severozápadnom Londýne jamajskej matke a anglickému otcovi ako tretie dieťa (jeden z jej bratov je komik, druhý rapper). Zo začiatku spievala v džezových kluboch a rozmýšľala, že bude herečkou alebo novinárkou. Od začiatku (pod vplyvom matky a vďaka miestnej knižnici v Kilburne) veľa čítala, a tak nakoniec išla študovať anglickú literatúru – najprv na londýnskej King’s College, neskôr na univerzite v Cambridgei. Tam začala písať poviedky, tam sa zoznámila so spolužiakom, neskôr známym básnikom Nickom Lairdom, ktorý sa stal jej manželom. V roku 2000 vyšiel jej prvý román Biele zuby, ktorý sa okamžite stal sa bestsellerom. Nasledoval o čosi menej úspešný (no nie menej kvalitný) román Zberateľ autogramov (2002) a v roku 2005 mimoriadne pôsobivý román O kráse, nominovaný do finálového shortlistu Man Bookerovej ceny. Jej najnovší román NW z roku 2012 v týchto dňoch vychádza v slovenskom preklade Michaely Rosovej a Marky Jurášovej. Zadie žije so svojim manželom Nickom a s dcérou Katherine (ďalšie dieťa očakávajú v najbližších týždňoch) striedavo v Londýne a v New Yorku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite