Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Poézia Marca 1988

.jaroslav Daniška .časopis .klub

V pondelok 25. marca uplynie 25 rokov od Sviečkovej demonštrácie z roku 1988. Bol to najväčší otvorený antikomunistický protest od roku 1968 do začiatku revolúcie 1989.

A nielen to. Bola to najpoetickejšia demonštrácia v celom východnom bloku. Vždy v marci myslím na jeden obraz, fikciu v mojej mysli. Tam dole, na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí, sa zhromažďujú demonštranti, obyčajní ľudia. Majú v rukách sviečky, väčšina z nich sa modlí. Na ruky im steká horúci vosk, o chvíľu ich policajné striekačky zalejú studenou vodou. Tam hore, v budove dnešného hotela, stojí básnik. V tejto chvíli však najmä minister. Ten, čo napísal verše: Už to zvoní nad vežami v zlate kupol/ už mi to aj rieka kričí do ucha./ Prašivý deň nad mesto si čupol,/ prší, popŕcha.// Na čo myslíš v tejto chvíli?
Na čo myslel on, veľký básnik? Cítil tú zrážku policajnej moci a horúceho vosku zmiešaného so studenou vodou? Cítil poéziu tej chvíle, keď sa demonštranti postavili moci a nepotrebovali žiadneho rečníka, žiadnu tribúnu, stáli tam vedľa seba ako rovní, ako rovní v ponížení? A pritom odriekali slová starej modlitby a hrdo žiadali náboženské a občianske slobody? Cítil básnik, že potláča niečo ušlachtilé, že neguje poéziu nielen tej chvíle, ale aj mimoriadny okamih našich dejín? Nepoznal som toho muža, ale vždy znovu a znovu, keď zazriem niekde jeho jemné črty tváre alebo čítam dokonalý verš, vždy viem, že to ten muž cítil, musel cítiť. Iný možno nie, ale básnik, ten áno.
A potom je tu druhý básnik, ktorý je práve doma. Je večer, on vie, čo sa deje tam dole. Všetko vie. On však sedí doma, v byte vo Fialkovom údolí, pozerá sa na temný, ešte studený Dunaj. Rieka plynie tak rýchlo, čas toho piatkového večera tak pomaly. Pred piatimi mesiacmi podpísal odvážne Vyhlásenie k deportáciám židovských občanov zo Slovenska, spolu s disidentami, kardinálom a niekoľkými umelcami. Potom chcel svoj podpis stiahnuť, mať pokoj. Komunisti boli milosrdní a podpis brali ako stiahnutý. Ešte milosrdnejší boli disidenti, ktorí jeho chvíľkovú slabosť nebrali vážne a dodnes jeho podpis patrí k odvážnemu textu. Vtedy, pár mesiacov po tom, sa však musel cítiť vnútorne ponížený. Nie pred nimi, pred sebou samým. Básnik pozná moc slova, nikto ju nepozná lepšie. A on musel svoje slovo – a svoje vlastné meno – poprieť. O dva roky vydá svoje Modlitbičky, bol a zostane slávny, v ten večer však s modliacimi sa nebol. Nedokázal sa s nimi verejne modliť. Zostal doma a v tichu počúval nástenné hodiny.  
Na čo myslel v tej chvíli on? Neverím, že necítil, o čo vtedy na Veľký piatok išlo. On, úprimne veriaci luterán a muž slova a modlitby.

.kresťania a sloboda
O desať rokov neskôr, v marci 1998, sa odohrala ďalšia veľká Sviečková demonštrácia, ktorá si kult tej prvej dôstojne uctila. Bolo to pol roka pred koncom Vladimíra Mečiara, v meste sa opäť verejne modlilo a kresťania opäť hovorili aj o občianskych slobodách. Pamätám si, ako som sa v jednej z vedľajších ulíc pozdravil s Martinom Bútorom, vtedy mojím učiteľom. Nech mi to odpustí, ale pri spomienke na ten moment vždy rozmýšľam nad tým, čo sa stalo z koalície kresťanov a liberálov. Marec 1988 bol okrem iného momentom, keď sa zmenilo vedenie antikomunistickej opozície. Po zakladateľskom Tomislavovi Kolakovičovi, ktorý hlboko v čase Tisovho štátu zachránil kresťanov pred dedičstvom tohto zločineckého režimu, po diele jeho žiakov Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho, prišli na scénu Ján Čarnogurský a František Mikloško. Oni sformovali výzvu, ktorá spájala požiadavky kresťanské s občianskymi, a tým presiahli rámec podzemnej cirkvi. Čarnogurský a Mikloško sa vtedy v roku 1988, ale aj potom, aj v najťažšej hodine postkomunizmu za vlády Vladimíra Mečiara, zastali občianskych slobôd a svojich liberálnych spojencov.  Viera je pre nich viac než politická sloboda, ale vždy, keď išlo o slobodu, nehovorili len o náboženskej slobode, ale zastávali sa aj občianskych slobôd. Prečo naši liberáli nemyslia aj na náboženskú slobodu? Presnejšie povedané, prečo to pre slovenský liberalizmus prestáva byť téma v momente, keď padne totalitný režim alebo vláda autoritárskeho premiéra? Pre slovenských kresťanov, Kolakovičových žiakov a nasledovníkov, sú tieto dve veci úzko previazané, pre slovenských liberálov nie. Naopak, v náboženstve mnohí z nich vidia nové nebezpečenstvo a nové ohrozenie slobody. Akoby mal pravdu Diderot, ktorý veril, že ľudia nebudú slobodní, kým nebude uškrtený posledný kráľ a posledný kňaz.
Pritom slovenských kresťanov ich záujem o občianske slobody a usporiadanie štátu vždy robilo silnejšími. Neuvedomujú si slovenskí liberáli, že ich skryto či otvorene hostílny prístup k náboženstvu a slobode svedomia spôsobí, že kresťanom budú politicky bližsí slovenskí socialisti, ktorí dnes s náboženstvom nebojujú?    

.spor 21. storočia
Odkaz Sviečkovej demonštrácie z marca 1988 zostáva aktuálny. Komunizmus padol, ale koexistencia náboženskej a občianskych slobôd je veľkou témou aj po dvadsiatich piatich rokoch. Na tejto téme sa rozpadla druhá Dzurindova vláda, táto téma rozdeľovala Radičovej vládu a pre túto tému nepodporil František Mikloško kandidatúru Ivety Radičovej v druhom kole posledných prezidentských volieb.  
Je možné, že k étosu 1988 sa nedá vrátiť, že medzi náboženskou slobodou a občianskymi slobodami, medzi hlasom svedomia a hlasom demokratickej masy musí byť spor. Ak je to tak, je to dôkaz toho, že občianske slobody možno chápať dvojako, jeden spôsob ich harmóniu s náboženskou slobodou umožňuje, druhý ho vylučuje. A teda, že ide o podobnú situáciu, ako pred sto rokmi pred nástupom komunizmu. Aj vtedy bolo totiž možné sociálne práva chápať dvojako. Jeden spôsob bol s náboženstvom, ale aj vlastníckym právom zlučiteľný, druhý nie. Jeden, hocako ťažko, našiel cestu k vzájomnému rešpektu, iný podľahol vábeniu násilia.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite