Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bulhari v horších časoch

.jana Šikulová .časopis .týždeň vo svete

„Zdierajú nás z kože a my s tým nič nezmôžeme.” Majiteľka podnájmu mi mesiac čo mesiac s ospravedlňujúcim výrazom v tvári podáva obálku s faktúrami za elektriku, vodu a plyn. Pri poslednej návšteve jej však viditeľne odľahlo. Výdavky sa v nasledujúcich mesiacoch znížia o sedem percent.

Do Bulharska som odišla pred troma rokmi kvôli jazyku, kultúre, tradíciam a túžbe precestovať zaujímavú krajinu. Od začiatku ma však šokovala bieda, akú u nás v tejto podobe nepoznať. Tu sa ukazovala na oči sama a rovno v uliciach hlavného mesta. Nešlo iba o žobrákov naťahujúcich ruky na rohoch domov, alebo o vyberačov drobných na pochybné účely. Postihnutí sedávali okolo hlavných atrakcií mesta a vystavovali chorobami znetvorené končatiny. Na mestských tržniciach sa pomedzi stánky motali starí ľudia, zbierali a schovávali do vreciek zvyšky nedojedeného jedla zo stolov. Bolo vidieť, ako sa za to hanbia. Ľudia hrabúci sa v kontajneroch sa stali každodennou kulisou pri ceste do práce aj do obchodu.

.ulice plné, cieľ nejasný
Ľudia z vidieka skôr dokážu prežiť, najmä vďaka turizmu. Lacno prenajímajú časti príbytkov, sú pohostinní a majú chuť sa zhovárať. Títo vidiečania sú hrdí na to, že sú Bulhari, a svoju domovinu úprimne milujú. Štát je však pre nich stále cudzí a nepoznaný. O dnešku hovoria, že je to život v anarchii namiesto európskeho štandardu, aký si vysnívali.
V meste aj pri susedskom rozhovore cítiť hnev nad stavom krajiny. Minimálna mzda je 310 leva (okolo 155 eur), priemerná je 790 leva. Nespokojnosť so životnou úrovňou, bezmocnosť a strach vyháňajú do centra miest čoraz viac ľudí. Na sklonku minulého roka začali Bulhari s verejným pálením faktúr za elektriku.
Ulice sa zapĺňajú ľuďmi oblečenými v ná­rodných farbách, s vlajkami v rukách. Susedia vyvesili zástavy a na sociálnych sieťach obiehajú verše národných buditeľov. Dni sa však míňajú, požiadaviek je veľa, riešení nieto a prestáva byť jasné, proti čomu konkrétne sa protestuje. Proti korupcii? Súdnictvu? Nízkym mzdám, penziám a dlho znášanej chudobe?
„Zdá sa mi, že protesty stratili svoj jasný cieľ. Hnevá ma, že sme sa vydali zlou cestou. Mali sme najskôr protestovať iba proti vysokým cenám elektrickej energie a plynu,“ vraví Zornica z Ruse. Jej mame prišiel za december účet za elektrickú energiu v sume 600 leva. Zvyčajne býva šesťkrát nižší. Bývalá učiteľka francúzštiny má odrobených 35 rokov a penziu 300 leva. Napokon vďaka pomoci blízkych ľudí a tomu, že si privyrába súkromným vyučovaním, dokázala faktúru zaplatiť.
Beznádej v spoločnosti doviedla už k siedmym samoupáleniam. Traja muži následkom zranení podľahli. Rezonuje najmä upálenie aktivistu z Varny, Plamena Goranova. Odohralo sa 20. februára pred mestským úradom vo Varne, kde žiadal o odstú­penie starostu mesta. Nie je však jasné, či sa Plamen naozaj upálil sám, alebo ho zapálil neznámy človek, s ktorým bol zachytený na kamerách mestského úradu. A nevedno, prečo sa upálil už ráno, keď na plagáte, ktorý nosil, požadoval odstúpenie starostu do 17. 00 toho dňa. Ľudia v ňom tak či onak vidia hrdinu, bulharského Jana Palacha. A tak teraz starosta Varny pod tlakom verejnosti odstúpil.
Premiér Boiko Borisov počas protestov rezignoval a zdôraznil, že vracia moc ľudu. Ľudia to vnímajú skôr ako premyslený ťah a aj tak netušia, koho ísť voliť. Borisov, niekdajší ochrankár komunistického vodcu Todora Živkova, je v Bulharsku menším zlom. Médiá sú plné informácií o tom, ako ho museli opakovane hospitalizovať pre vysoký tlak a stres zavinený udalosťami z predošlých týždňov.
Voľby budú v máji a Volen Siderov, líder kontroverznej nacionalistickej strany Ataka (známej rasistickými a xenofóbnymi útokmi), už sľubuje zvýšenie minimálnej mzdy na 1?000 leva. Mať na výplatnej páske 1?000 leva je pritom nedosiahnuteľný sen mnohých. Životné náklady rastú, nízke platy a penzie sú na dôstojný život málo. Lepší zárobok núkajú zahraničné spoločnosti, ktoré najímajú ľudí na telefonickú komunikáciu s klientmi. Táto práca nie je považovaná ani za prestížnu, ani vďačnú, poskytuje však určitý štandard.

.najťažšie je tu mladým
Nina ukončila štúdium slovanských filológií na sofijskej univerzite. Má za sebou stáže v zahraničí a po mesiacoch v Nemecku sa rozhodla vrátiť do Sofie. Podpísala zmluvu s jedným z množstva call centier. Práve tie sú konečnou zastávkou stoviek absolventov: „Žijeme v mizérii,“ smutne hodnotí Nina. „Mladým je najťažšie, lebo vieme, že celý náš život sa bude odohrávať v tomto absurdistane, a to ovplyvňuje našu psychiku a spôsob, akým žijeme. Veď už fakt, že jazykovo zdatní ľudia s vysokoškolským vzdelaním sa musia uspokojiť s prácou v call-centrách, o niečom hovorí. Zahraničné spoločnosti nás využívajú ako lacnú pracovnú silu,“ dodáva.
Pravidelné vyplácanie mzdy tu nie je samozrejmosťou. A tou nie je ani práca. Absolventka vysokej školy Džeilan má napriek diplomu za sebou mesiace zúfalého hľadania zamestnania. Krátko pred tým, ako nastúpila na brigádu v pokladni jedného obchodného domu, ju konečne prijali do prekladateľskej agentúry. Spokojná však nie je. Čo zarobí, to minie na jedlo a nájom. Rodičia jej musia naďalej vypomáhať. Džeilan neverí, že sa situácia zmení k lepšiemu: „Človek pracuje, aby prežil, ale užívať si nemôže,“ uzatvára. Na sporenie na horšie časy nemyslí. Džeilan a jej rovesníci tie horšie časy žijú už teraz.

Autorka žije a pracuje v Sofii

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite