Predstavitelia trojky na čele s Merkelovou rokovali s predstaviteľmi ostrova v piatok do neskorej noci. Ale predtým urobili všetko pre to, aby „ruskú lietadlovú loď“ poslali pod vodu. Pozíciu Cypru totiž eurolídri vážne zhoršili škandálnou požiadavkou získať 5,8 miliardy eur zdanením bankových vkladov Cyperčanov. Touto hrozbou rozpútali paniku, keďže na obliehanie bankomatov tým vyzvali aj tisíce ľudí, ktorí dovtedy netušili, že ich banky stoja na kraji priepasti. Rezervu dvoch mesiacov do bankrotu, ktorú dávali ostrovu experti, tým trojka skrátila na dni a hodiny. A tie tikali ešte aj v čase uzávierky tohto textu.
Hlavy v Berlíne a Bruseli sa pri hasení krízy neprepočítali prvýkrát. Skutočnosť, že všetci poslanci cyperského parlamentu hlasovali proti „dohode“, je fiaskom všetkých autorov záchranného balíka. A celá blamáž dobre ilustruje, ako krízovému manažmentu eurozóny chýba to základné, teda zdravý rozum. Požiadavka, aby Cyprus spolufinancoval vlastnú záchranu, bola pritom z hľadiska blížiacich sa nemeckých volieb, morálky (daňový raj, špinavé peniaze) a nešírenia paniky opodstatnená. Akurát sa nedomysleli dve maličkosti – že cyperskí zákonodarcovia sa zľaknú takého prekročenia rubikonu, akým je konfiškácia majetku vlastných voličov a že Putin a Medvedev sa celou svojou geopolitickou váhou postavia za svojich oligarchov a finančné záujmy Ruska v regióne.
Ultimátum ECB, že ak nebude dohoda do pondelka, zastaví sa tok likvidity pre cyperské banky, bolo odkazom cyperskému prezidentovi i vláde, že buď vytlčú 5,8 miliardy trebárs aj spod zeme, alebo sú v okamžitom bankrote. Taký odkaz do Nikózie pritom vyslal ten istý Draghi, Merkelová či MMF, ktorí už v iných prípadoch odsúhlasili desaťkrát väčšie bailouty. Do ultimáta však tentoraz ukryli aj pozdrav Rusku, ktoré by, vzhľadom na svoju angažovanosť na ostrove, „schytalo“ cyperský krach bolestnejšie než iní: Buď požičiate Cypru vy (za práva na podmorskú ťažbu plynu alebo za dve najväčšie banky), alebo prestanete hroziť sankciami, ak sa predsa len znárodnia účty vašich oligarchov.
Po obrovských nákladoch, ktoré už boli investované do „nerozpadu“ eurozóny, je však dosť zložitá aj predstava, že Merkelová a spol. nechajú Cyprus zbankrotovať a odísť. Škandálny precedens s konfiškáciou vkladov by tak nasledovalo prelomenie ešte väčšieho tabu – opustenie eurozóny. Je otázne, či európsky establishment pozbiera odvahu na takýto príklad pre väčšie národy juhu, dusené recesiou ekonomiky. Keby sa však ukázalo, že eurozóna bankrotom len straší, tak autorita všetkých fiškálnych paktov a škrtacích programov ľahne popolom.
Nech to teda dopadne akokoľvek, dôveru v politikov prešustrovali európski lídri zrejme definitívne. A aj keby diktát trojky cyperskí politici napokon prijali, samotná skutočnosť, že na Cypre bude musieť byť obmedzený voľný tok kapitálu (aby po otvorení bánk neušli vklady), znamená de facto koniec eura na ostrove.
Hlavy v Berlíne a Bruseli sa pri hasení krízy neprepočítali prvýkrát. Skutočnosť, že všetci poslanci cyperského parlamentu hlasovali proti „dohode“, je fiaskom všetkých autorov záchranného balíka. A celá blamáž dobre ilustruje, ako krízovému manažmentu eurozóny chýba to základné, teda zdravý rozum. Požiadavka, aby Cyprus spolufinancoval vlastnú záchranu, bola pritom z hľadiska blížiacich sa nemeckých volieb, morálky (daňový raj, špinavé peniaze) a nešírenia paniky opodstatnená. Akurát sa nedomysleli dve maličkosti – že cyperskí zákonodarcovia sa zľaknú takého prekročenia rubikonu, akým je konfiškácia majetku vlastných voličov a že Putin a Medvedev sa celou svojou geopolitickou váhou postavia za svojich oligarchov a finančné záujmy Ruska v regióne.
Ultimátum ECB, že ak nebude dohoda do pondelka, zastaví sa tok likvidity pre cyperské banky, bolo odkazom cyperskému prezidentovi i vláde, že buď vytlčú 5,8 miliardy trebárs aj spod zeme, alebo sú v okamžitom bankrote. Taký odkaz do Nikózie pritom vyslal ten istý Draghi, Merkelová či MMF, ktorí už v iných prípadoch odsúhlasili desaťkrát väčšie bailouty. Do ultimáta však tentoraz ukryli aj pozdrav Rusku, ktoré by, vzhľadom na svoju angažovanosť na ostrove, „schytalo“ cyperský krach bolestnejšie než iní: Buď požičiate Cypru vy (za práva na podmorskú ťažbu plynu alebo za dve najväčšie banky), alebo prestanete hroziť sankciami, ak sa predsa len znárodnia účty vašich oligarchov.
Po obrovských nákladoch, ktoré už boli investované do „nerozpadu“ eurozóny, je však dosť zložitá aj predstava, že Merkelová a spol. nechajú Cyprus zbankrotovať a odísť. Škandálny precedens s konfiškáciou vkladov by tak nasledovalo prelomenie ešte väčšieho tabu – opustenie eurozóny. Je otázne, či európsky establishment pozbiera odvahu na takýto príklad pre väčšie národy juhu, dusené recesiou ekonomiky. Keby sa však ukázalo, že eurozóna bankrotom len straší, tak autorita všetkých fiškálnych paktov a škrtacích programov ľahne popolom.
Nech to teda dopadne akokoľvek, dôveru v politikov prešustrovali európski lídri zrejme definitívne. A aj keby diktát trojky cyperskí politici napokon prijali, samotná skutočnosť, že na Cypre bude musieť byť obmedzený voľný tok kapitálu (aby po otvorení bánk neušli vklady), znamená de facto koniec eura na ostrove.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.