Chodím do roboty
Celý život som robil doma, stávalo sa mi, že som sa do niečoho začítal alebo zapozeral a práca išla bokom. Tak som si urobil z iného bytu pracovný priestor a chodím tam do práce, v podstate prvýkrát v živote. Mám tam klavír, všetky zariadenia, CD-čka a knihy len o hudbe. Keď okolo siedmej skončím a prídem domov, už nemôžem pracovať, lebo všetky veci mám tam.
Kultúrujem
Za určitých okolností dám prednosť jedlu pred hudbou. Potom cvičím, behám a robím všetko pre to, aby som túto záľubu mohol bez následkov prevádzkovať. S priateľkou dosť veľa cestujeme a znaky kultúr hľadáme v jedle. Niekedy vynechávame aj pamiatky, lebo keď je niekde dobrá reštaurácia, určite tam bude aj nejaká kultúra, výstava, alebo aspoň dobrá architektúra. Naozaj je to tak.
Trpím
Fajčil som dve škatuľky denne, ale prestal som pred deviatimi rokmi zo dňa na deň. Potom som bol na Kube, a to sa nedá nevyskúšať cigaru. Takže tú si občas dám, Romeo y Julieta s cédrovým drevom, ale nerobí mi to dobre, je to záhul na organizmus, riadna šupa, mám z toho teploty, zle mi je ešte na druhý deň. Idem do toho už s vedomím, že si to potom odtrpím, takže musí byť víkend a musím si to zaslúžiť.
Zakázal som si
V iPhone mám len ladičku, metronóm a piano, aby som si mohol skontrolovať tón, ktorý započujem. Nemám tam ani jednu hru, zbavil som sa všetkých, lebo mám dispozíciu na závislosť. Priateľka mi raz ukázala Bubbles, celé vianočné sviatky som to hral, prekonal som počítač, potom vlastný rekord, stromček skoro nebol hotový... Radšej nič.
Splyniem
Vo Vietname som v záhrade jedného kláštora mal pocit, že tam môžem sedieť desať rokov, nebudem jesť, piť a úplne splyniem. Že je to miesto, kam patrím. Vnútorný pokoj však treba nájsť tam, kde sme, meditovať tam, kde sme sa narodili a máme to jednu zastávku autobusom. Nemusí to byť kláštor. V kuchyni, vo vani, pri behu, jedno kde, dôležité je úsilie objaviť pokoj, hlbší význam života.
Zápasím
Celý život sa prekáram s angličtinou. Nejako sa dohovorím, ale zle rozumiem. Hovoria mi, že keď robím hudbu, musím, ale ja som v takom strese, ktorý mi to zabraňuje. Minulý rok som chodil v Cambridgei s 19-ročnými Číňanmi a Arabmi do školy a za ten mesiac som sa zhoršil!
Nezávidím
Poznám množstvo šikovnejších ľudí ako ja, nie je im čo závidieť, talent nevedia nemať. Závisť mi ich schopnosti nezíska a málokto vidí, čo všetko je k tomu pribalené, pocity zúfalstva, hypercitlivosť. Ja som dostal širokospektrálny balík, k tomu priestor a čas, fajn ľudí naokolo. Pomaly ma to posúvalo, len teraz sa zdá, že mám zrazu dvoch Levov. Aj keď by som mal vedieť povedať, čo viem a čo neviem, niekedy sa až neprirodzene schovávam, potláčam pýchu. Lenže prehnaná skromnosť je obrátená pýcha. Treba sa vedieť regulovať a mať dobrých priateľov, ktorí vás včas zastavia, keď ste zblúdili.
Celý život som robil doma, stávalo sa mi, že som sa do niečoho začítal alebo zapozeral a práca išla bokom. Tak som si urobil z iného bytu pracovný priestor a chodím tam do práce, v podstate prvýkrát v živote. Mám tam klavír, všetky zariadenia, CD-čka a knihy len o hudbe. Keď okolo siedmej skončím a prídem domov, už nemôžem pracovať, lebo všetky veci mám tam.
Kultúrujem
Za určitých okolností dám prednosť jedlu pred hudbou. Potom cvičím, behám a robím všetko pre to, aby som túto záľubu mohol bez následkov prevádzkovať. S priateľkou dosť veľa cestujeme a znaky kultúr hľadáme v jedle. Niekedy vynechávame aj pamiatky, lebo keď je niekde dobrá reštaurácia, určite tam bude aj nejaká kultúra, výstava, alebo aspoň dobrá architektúra. Naozaj je to tak.
Trpím
Fajčil som dve škatuľky denne, ale prestal som pred deviatimi rokmi zo dňa na deň. Potom som bol na Kube, a to sa nedá nevyskúšať cigaru. Takže tú si občas dám, Romeo y Julieta s cédrovým drevom, ale nerobí mi to dobre, je to záhul na organizmus, riadna šupa, mám z toho teploty, zle mi je ešte na druhý deň. Idem do toho už s vedomím, že si to potom odtrpím, takže musí byť víkend a musím si to zaslúžiť.
Zakázal som si
V iPhone mám len ladičku, metronóm a piano, aby som si mohol skontrolovať tón, ktorý započujem. Nemám tam ani jednu hru, zbavil som sa všetkých, lebo mám dispozíciu na závislosť. Priateľka mi raz ukázala Bubbles, celé vianočné sviatky som to hral, prekonal som počítač, potom vlastný rekord, stromček skoro nebol hotový... Radšej nič.
Splyniem
Vo Vietname som v záhrade jedného kláštora mal pocit, že tam môžem sedieť desať rokov, nebudem jesť, piť a úplne splyniem. Že je to miesto, kam patrím. Vnútorný pokoj však treba nájsť tam, kde sme, meditovať tam, kde sme sa narodili a máme to jednu zastávku autobusom. Nemusí to byť kláštor. V kuchyni, vo vani, pri behu, jedno kde, dôležité je úsilie objaviť pokoj, hlbší význam života.
Zápasím
Celý život sa prekáram s angličtinou. Nejako sa dohovorím, ale zle rozumiem. Hovoria mi, že keď robím hudbu, musím, ale ja som v takom strese, ktorý mi to zabraňuje. Minulý rok som chodil v Cambridgei s 19-ročnými Číňanmi a Arabmi do školy a za ten mesiac som sa zhoršil!
Nezávidím
Poznám množstvo šikovnejších ľudí ako ja, nie je im čo závidieť, talent nevedia nemať. Závisť mi ich schopnosti nezíska a málokto vidí, čo všetko je k tomu pribalené, pocity zúfalstva, hypercitlivosť. Ja som dostal širokospektrálny balík, k tomu priestor a čas, fajn ľudí naokolo. Pomaly ma to posúvalo, len teraz sa zdá, že mám zrazu dvoch Levov. Aj keď by som mal vedieť povedať, čo viem a čo neviem, niekedy sa až neprirodzene schovávam, potláčam pýchu. Lenže prehnaná skromnosť je obrátená pýcha. Treba sa vedieť regulovať a mať dobrých priateľov, ktorí vás včas zastavia, keď ste zblúdili.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.