Lotroviny Pištu Vandala

V súvislosti s mediálnym rachotom na tému pápež sa mi vynorili spomienky na poslednú návštevu Jána Pavla II. na Slovensku. Išli sme do Petržalky „na pápeža“. Mali sme lepšie miesta (asi päťsto metrov od hlavného pódia). Museli sme sa prerúbať húfmi návštevníkov. Postavil som sa na čelo výpravy s pokrikom: „Ja nás tam zavediem!“ Po dlhom blúdení som miesta zbadal. Oddeľovali ich drevené zátarasy. Hovorím: „Poďte za mnou!“ Začal som sa štverať na plôtik. Keďže sa rátalo s tým, že veriaci nerobia neplechu, boli tieto zátarasy provizórne. Rukami som sa zaprel do vrchnej laty zhlobeného zábradlia. Nohy, jednu po druhej, som vytiahol na spodnú časť. Vtedy sa to stalo. Dvadsaťmetrová konštrukcia sa začala nakláňať. Za chrbtom som počul výkrik akejsi paničky: „Aha, aha, on to rúca!“ ukazovala na mňa prstom. Ostatní vypliešťali oči. S ospravedlňujúcim úsmevom človeka, ktorý zasa niečo nezvládol, som zoskočil a stratil sa v dave. Zátarasa zostala napoly vyvalená.
Iný zážitok s pápežom sa spája so Svätým Jurom – prechádzala tade jeho kolóna. Celé mestečko pookrialo. Stúpol predaj mydla, holička mala plné ruky práce. Mäsiar predával viac šunky a musel ju krájať na tenké plátky. Všetci sa pripravovali. Obstali sme vyzametanú cestu. „Čo sa stane?“ pýtali sme sa. Tak sme tam stáli, medzi ľuďmi aj ja s mamou a našou nebohou sučkou Frídou, lebo aj psy sú tvory božie. „Už ide!“ zvolal ktosi a všetkým zvlhli oči. Vrrrrrrrrrrrr, prefrčala pápežská kolóna a už jej nebolo. Do rozpačitého ticha si mama vzdychla: „Dúfam, že Ježiško to s nami takto neodbaví...“
Presne tak milí priatelia. Nečakajme od ľudí veľa a poteší nás aj málo. Zrak uprime za horizont. Budeme milo prekvapení.