Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stav európskej duše

.ryszard Legutko .časopis .klub

Roger Scruton ho nazval najoriginálnejším mysliteľom súčasnosti. V politike pôsobí skôr nenápadne, jeho texty a eseje sú však zásadnou udalosťou. Prinášame úryvok z najnovšej knihy poľského filozofa Ryszarda Legutka o charaktere liberálnej demokracie v Európskej únii.

Európska únia predstavuje poriadok a ducha liberálnej demokracie v jej najviac zdegenerovanej podobe. Ak platí, že najsilnejšou stránkou demokracie sú voľby a v nich zabudovaná možnosť výmeny vládnucej skupiny alebo zmeny vládneho programu, urobila Európska únia všetko pre to, aby túto možnosť v maximálnej miere obmedzila. Neexistujú žiadne transparentné mechanizmy mocenskej zmeny ani iné riešenia, ktoré by voličom umožnili mať vplyv na to, akým smerom sa bude vládnutie vyvíjať. Európsky parlament nie je schopný vygenerovať vládnucu skupinu a sám nemá veľkú pravomoc. Navyše, ak nepočítame komunistické štáty alebo niektoré autoritárske režimy, je podla všetkého jedinou parlamentnou inštitúciou na svete, v ktorej neexistuje opozícia. Bez ohľadu na to, kto vo voľbách zvíťazí, v Európskom parlamente už celé roky platí, že kľúčové rozhodnutia robia tie isté stranícke zoskupenia a uskutočňuje sa v ňom stále rovnaká politika. Európska vláda, presnejšie povedané niečo, čo vládu pripomína, inými slovami Európska komisia, sa neustanovuje s odvolaním sa na hlasovanie voličov, ale je od neho úplne nezávislá. Hlavné funkcie v Európskej únii plnia ľudia, ktorí neboli zvolení vo všeobecných voľbách, a voliči preto nemajú žiadnu možnosť ich odvolať.

.parlament bez opozície
Na otázku, akým spôsobom mohla v dobách tak vtieravo všadeprítomnej demokratickej rétoriky vzniknúť inštitúcia takmer úplne nedemokratická, možno celkom jednoducho odpovedať. Najmä ak vezmeme do úvahy názory, ktoré sa do tejto chvíle objavili. Európska únia totiž nevznikla vedome ako nejaký antidemokratický systém, jej vytvorenie nevyplynulo z pocitu slabosti demokracie, ale presne naopak – sformovala sa ako hyperdemokratický, dokonca by sa dalo povedať ako hyperliberálnodemokratický projekt.
Najneskôr od Maastrichtu ovláda Európsku úniu niečo, čo sa vymedzuje ako „mainstream súčasnej politiky“. Inak povedané, Európska únia je v rukách strán, rôznych byrokratických združení a skupín, ktoré sa – bez ohľadu na to, či majú bližše ku kresťanským demokratom, liberálom, zeleným, alebo k sociálnej demokracii – považujú priamo za vzory liberálnej demokracie, odhodlané zmeniť na liberálnodemokratickú podobu nielen celú Európu, ale dokonca celý svet.
Európski politici nevidia ani najmenší problém v tom, že na jednej strane spievajú na liberálnu demokraciu oslavné chorály, pričom v tom istom čase na druhej strane ako predstavitelia mainstreamu žiadne paralelné smery netolerujú. A keďže považujú samých seba za stelesnenie, výkvet a hlavného garanta liberálnodemokratického poriadku, považujú za samozrejmé, že všetci, ktorí si dovolia uvažovať inak než oni a ich moc si dovolia spochybniť, musia byť nevyhnutne nepriateľmi  tohto pozadku. Cieľom boja s nimi je teda výlučne obrana celého systému. Samozrejmým sa pre nich stalo aj to, že parlament, v ktorom už mnoho rokov  vládne ten istý stranický kartel, ktorý v ňom vo všetkej svornosti bude vládnuť aj v ďalších rokoch, reprezentuje dokonalejšiu politickú formu ako národné parlamenty jednotlivých krajín. V tých však normálne pôsobí aj opozícia. Táto opozícia z času na čas dokonca ani nemusí patriť k európskemu mainstreamu, a má šancu získať v nasledujúcich voľbách väčšinu, sformovať vládnu väčšinu a viac či menej zmeniť smerovanie politiky. V Európskej únii je však zmena politiky chápaná vždy ako nepredstaviteľná katastrofa. Pre európskych politikov je nespochybniteľné aj to, že únijnú politiku fakticky vykonávajú ľudia bez mandátu, ktorý by vzišiel z volieb, pretože – ako predpokladajú – títo ľudia boli vybraní a pomazaní európskou mainstreamovou elitou. Európski politici súčasne s tým prepadajú rovnakému sebaklamu ako všetky skupiny, presvedčené o tom, že ich správanie je v úplnom súlade s názormi, ktoré si sami pripisujú. Utvrdzujú sa v presvedčení, že predstavujú zriadenie, ktoré rešpektuje – ako sa všeobecne predpokladá – väčšinu, možnosť voľby a pluralizmus, a z toho vyvodzujú, že ich vláda (hoci ju nepretržite vykonávajú prostredníctvom stále tej istej väčšiny a vo veľmi voľnom prepojení s hlasmi voličov)  je tiež vládou, ktorá rešpektuje mnohosť, voľbu a pluralitu.

.poburujúca výhrada
Prečo potom vystavovať riziku niečo, čo je dobré? Prečo sa zbytočne opierať o rozhodnutie voličov? Referendum – to staré riešenie tradičnej priamej demokracie, ktoré je i napriek závažným nedostatkom niekedy nevyhnutné – sa od určitej doby v európskom mainstreame neteší prílišnej úcte. Presadenie Lisabonskej zmluvy bez referend a následné vierolomné doťahovanie okolo írskeho referenda sú toho viac než dobrou ilustráciou. Posledným príkladom je Grécko, ktorému bolo naposledy znemožnené vyhlásiť referendum k otázkam spojeným s finančnou krízou. Na druhej strane, keď treba, tak sa niektorým neobľúbeným vládam, ako napríklad maďarskej vláde, vytýka, že novú ústavu neschválili v referende. Je to, samozrejme, poburujúca výhrada, o to viac, že na druhej strane vidíme nelegitímne kroky samotnej Európskej únie, ktorá vlastný návrh ústavy touto cestou neschvaľovala.
Ba dokonca ani voľby, ktoré sú samy osebe absolútne kľúčovou demokratickou inštitúciou, nemusia vždy predstavovať nevyhnutnú požiadavku. V Európskom parlamente sú dôležité funkcie obsadzované výlučne na základe dohôd medzi stranami, občas sa celá procedúra obíde aj bez hlasovania alebo sa hlasuje verejne, čo nevyhnutne rozhodnutie spochybňuje.
Naposledy vznikol nový precedens: V dvoch štátoch Únie – v Grécku a Taliansku – sa zmenili vlády bez volieb a bez účasti voličov, výlučne po nátlaku európskych štruktúr. Tento krok bol ospravedlnený mimoriadnymi okolnosťami spôsobenými finančnou krízou, až na to, že tým došlo k porušeniu zásady, ktorú každý demokrat považuje za najsvätejšiu vec a ktorú nemôže preto nikdy porušiť. Na druhej strane, ak prebehnú inde demokratické voľby v súlade so všetkými pravidlami demokratických volieb, až na to, že ich výsledok nie je pre európsky mainstream príjemný, váha týchto volieb je v očiach Európskej únie úmerne nižšia. Názorným príkladom môže byť reakcia európskych politikov na vládu strany Právo a spravodlivosť v Poľsku alebo vládu strany Fidesz v Maďarsku. V oboch prípadoch sme sa stretli s mimoriadne agresívnou nepriateľskou kampaňou. V euroúnijnej mentalite nemôže byť ani reči o akomkoľvek odchýlení od mainstreamu, pretože to obyčajne býva vnímané ako odklon k nebezpečnej pravicovej úchylke.

.pohŕdanie ľudom
Liberálnu demokraciu v súčasnej Európskej únii možno opísať niekoľkými spôsobmi. Možno ju napríklad považovať za ukážku väčšinovej demokracie.  Keďže liberálna demokracia sa v svojich princípoch od väčšinovej demokracie priamo dištancovala, je to dôležité označenie.  Jej priaznivci vytrvalo zdôrazňujú rolu menšín, nevyhnutnosť uznať význam okrajových skupín, potrebu viesť boj s vylučovaním a podobne. Európska únia však navzdory nekonečnému rečneniu o rôznorodosti predstavuje v západnom svete najpresvedčivejšiu ilustráciu modelu, v ktorom väčšina získava čoraz viac nástrojov moci a menšina ich má čoraz menej.
Celkom viditeľne sa to prejavuje aj v jazyku, ktorý používajú európski politici. Keď im niekto povie, že ich aktivity nespĺňajú elementárne požiadavky demokracie, ktorú inak tak dojemne vychvaľujú, reagujú zvyčajne rovnakým spôsobom. Správajú sa rovnako ako každá zlenivená väčšina, inými slovami, ignorujú podobnú výhradu ako úplne irelevantnú; menšina si môže hovoriť, čo chce, väčšina tak či onak všetky hlasovania vyhráva a za všetkými rozhodnutiami stojí jedine ona. A keď už musí zaujať stanovisko alebo poskytnúť nejakú odpoveď, bude znieť takto: „Máme demokraciu, v ktorej rozhoduje väčšina.“ Je azda úplne zbytočné dodať, že túto odpoveď treba – povedané jazykom komunistickej ideológie – chápať dialekticky. Existujú totiž väčšiny správne, ako napríklad kartel, ktorý už celé roky vládne v Európskom parlamente, a sú väčšiny nesprávne, čoho príkladom je Maďarsko a  väčšina, ktorú reprezentuje vláda Fideszu. Prirodzene, o tom, ktorá je z týchto väčšín správna, a ktorá je nesprávna, rozhoduje mainstream.
Európsku úniu možno však definovať aj úplne inak, a síce ako zvláštnu vládu elít, ešte lepšie ako liberálnodemokratickú vládu európskej aristokracie. Slovo „aristokracia“ je v tomto kontexte, samozrejme, použité v metaforickom zmysle, cieľom je vystihnúť pocit nadradenosti určitej skupiny nad ostatnými ľuďmi. Tento pocit je nepochybne pozostatkom vplyvu šesťdesiatych rokov, keď boli dnešní lídri mladí a keď spochybňovali vtedajší politický poriadok a považovali sa za nadradenú skupinu. Už vtedy boli o sebe presvedčení, že sú iniciátormi a hýbateľmi politického prelomu; teraz sa považujú za pôvodcov najväčšej politicky úspešnej akcie v dejinách, pretože jedno aj druhé dielo vyžadovalo prekonanie mnohých anachronizmov, predsudkov a krátkozrakých partikularizmov. Z tohto hľadiska sa súčasní predstavitelia Európskej únie nijako nelíšia od iných predstaviteľov takzvaných osvietenských vlád, možno až na to, že sa im lepšie darí skrývať pohŕdanie, ktoré prechovávajú voči démosu.

.bez protestov
Obe tieto definície – väčšinová demokracia a osvietenské vlády – by podľa všetkého mali byť v rozpore s modelom liberálnej demokracie. To je však iba zdanie. Obe totiž až príliš dobre vystihujú vnútornú logiku tohto modelu. Je pravda, že na úrovni národných štátov majú voliči viac čo povedať, a zahrávanie sa, ku ktorému sa uchyľujú európski politici, by vo väčšine členských krajín jednoducho nebolo priechodné. Je pravda, že väčšie priblíženie euroúnijných riešení k vnútorným riešeniam jednotlivých členských krajín by znížilo niečo, čomu sa eufemisticky hovorí „demokratický deficit“ v Európskej únii a čo je v skutočnosti škandálnym odobrením mocenskej svojvôle. Veď európske štruktúry predsa nevznikli na ďalekých Šalamúnových ostrovoch, ale na starom kontinente a sú výsledkom tu prevládajúceho spôsobu myslenia.
Mainstream nevznikol v Bruseli alebo v Štrasburgu, ale v národných štátoch, kde došlo k výraznému posunu doľava a k zblíženiu ľavice s pravicou. Tam sa tiež vo veľkom rozsahu prejavila atmosféra politickej mobilizácie, spôsobená revolúciou šesťdesiatych rokov, keď prevládala mienka, že prišlo k odhaleniu hlbokých zdrojov spoločenskej diskriminácie, proti čomu sa sústredila masová vzbura. Práve v národných štátoch získal program osvietenej liberálnej demokracie prvýkrát svoju podobu. Tento program ovláda celý priestor kolektívneho aj individuálneho života a spochybní a odstráni legitimitu všetkých tých, čo majú proti nemu výhrady. Bolo to opäť v národných štátoch, kde bolo schválené príslušné zákonodarstvo, ktoré urobilo z liberálnej demokracie jedinú záväznú formulu pre všetky inštitúcie a spoločnosti. Je pravda, že občanom jednotlivých európskych krajín bolo znemožnené vysloviť sa k Lisabonskej zmluve v referende; pritom tam, kde občania podobnú možnosť predtým mali – ako v prípade európskej ústavy – sa niektoré z krajín vyjadrili negatívne. Je jasné, že keby bolo občanom znovu dovolené urobiť slobodné rozhodnutie, skončila by Lisabonská zmluva tam, kde jej predchodkyňa, teda v koši. Ale keď už bola spoločnosť v jednotlivých krajinách vylúčená z rozhodovacieho procesu a Lisabonská zmluva bola schválená bez ich účasti, nikto nijako neprotestoval proti týmto nekorektným a, ako sa bežne hovorí, „nedemokratickým“ snahám svojich vlád a eurokratických inštitúcií. Nikto neprotestoval ani pri ďalších podobných príležitostiach, nikto nikdy nespochybnil vládu mainstreamu a nikto momentálne nevyvíja žiadny mimoriadny tlak na demokratizáciu Európskej únie.
V členských krajinách Európskej únie je prirodzene veľmi tažké zavádzať riešenia podľa vzoru euroúnijného zriadenia – mám na mysli parlament bez opozície alebo vládu bez legitimity, ktorá vzišla z volieb –, ale je tak preto, že vo väčšine krajín fungujú staré inštitúcie, ktoré sa nedajú odstrániť a ktoré sú hlboko zrastené so životom spoločnosti. Ale keby sme si dnes mali predstaviť v Európe vznik úplne nového štátu, mám na mysli štát, o ktorom snívajú súčasní liberálnodemokratickí Európania, určite by sa príliš nelíšil od Európskej únie. Vládol by mu euroúnijný mainstream, osvietenej väčšine by nehrozilo nič a nikto by ju neohrozoval, vedľajšie politické prúdy by tvorili niečo ako skanzen a už samotný vstup do nich by bol niečím hanebným a zahanbujúcim. V parlamente by sa stretávali pokrokové strany so stranami ešte pokrokovejšími, predháňali by sa v schvaľovaní ďalších a ďalších menšinových návrhov a zároveň by vydávali stále nové a odvážnejšie antidiskriminačné návrhy.
V nových členských krajinách, osobitne tam, kde existuje spoločnosť riadená zvnútra, ako napríklad v Poľsku, nevyvoláva nemožnosť demokraticky ovplyvniť euroúnijnú politiku žiadny zvláštny odpor. Všeobecný súhlas so zlými praktikami a koncepciami je v týchto krajinách dokonca väčší než v krajinách takzvanej starej Únie. Je dosť možné, že obyvateľstvo v týchto nových členských krajinách hneď po tom, ako získali po páde komunizmu suverenitu, túto skutočnosť dostatočne nedocenilo, a preto rýchlo dospelo k záveru, že byť podriadení moci, ktorú nemožno nijako ovplyvniť, je, koniec koncov,  prirodzený stav vecí, obzvlášť keď sa tá nová moc javila ako mierna a jej zámery ako dobročinné. A keď k tomu navyše pridáme, že táto nová mierna a dobročinná európska moc reprezentuje liberálnu demokraciu najdokonalejšie a chráni ju najúčinnejšie, potom by o nej mohol pochybovať len hlupák alebo darebák.

.stav európskej duše
Predvídať budúcnosť Európskej únie je tažké. Keby by som to mal povedať v kategóriách politickej doktríny, spoločnosť v jednotlivých európskych krajinách nemá v tejto chvíli žiadnu výraznejšiu chuť alebo odhodlanie rozísť sa s týmto modelom. A to aj napriek tomu, že neschopnosť a arogancia eurokracie do značnej miery spoločnosti jednotlivých krajín irituje. Je možné, že v budúcnosti dôjde k nejakému odstredivému pohybu, ale pravdepodobne sa tak stane až vtedy, keď arogancia prekročí znesiteľnú úroveň. Na druhej strane, niet najmenších pochybností o tom, že liečenie tohto stavu sa musí začať na úrovni národných štátov. Tam musí prebehnúť prvý impulz na zmenu – na zvrhnutie mainstreamu a rozbitie liberálnodemokratického monopolu. Kým sa niečo také nestane, budeme mať pred očami čoraz viac toho istého: Európska únia sa sama od seba meniť nebude a obyvateľstvo v jednotlivých členských štátoch uzná, že aj napriek istým nedostatkom predstavuje Únia viac  či menej verné stelesnenie súčasnej európskej duše.

Ryszard Legutko/
Poľský filozof a politik. Prednáša na Jagellonskej univerzite v Krakove, kde sa špecializuje na antickú a politickú filozofiu, je považovaný za popredného prekladateľa a komentátora Platónových dialógov. Bol ministrom školstva za stranu Právo a spravodlivosť, podpredsedom Senátu a dnes je europoslancom. V osemdesiatych rokoch vydával samizdatový časopis Arka, po páde komunizmu založil a viedol Centrum politického myslenia. Je autorom početných kníh a článkov, okrem iných rozsiahlej Eseji o poľskej duši. Je vdovec, žije v Krakove a Bruseli. Úryvok pochádza z jeho najnovšej knihy Triumf czlowieka pospolitego (Triumf priemerného človeka) a vychádza v spolupráci s revue Kontexty. Titulok a medzititulky redakcia.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite