Začne sa v prvej a piatej triede základnej školy týždenne jednou hodinou. Súčasťou realizácie je vyhlásenie rodičov (do konca apríla), že si želajú zapísať svoje deti na etiku alebo náboženstvo.
Už len chýr o tejto predstave pobúril poniektorých predstaviteľov ľavicovo-liberálnej politiky. No uvážte, predmet sa napokon ocitne aj na vysvedčení. Povinná etika alebo náboženstvo môže podľa kritikov takpovediac porušiť právo na svetonázorovo neutrálne vyučovanie. Viera je totiž súkromná vec. Rozhodnutie rodičov zanechá stopu, bude známe, kto si čo zvolil a náboženské hodiny akej cirkvi žiak navštevuje.
Skutočná búrka však nastala až vtedy, keď zaznela výzva Celoštátneho združenia rodičov v Maďarsku. Združenie navrhlo podmienky, ktoré by mali učitelia etiky splniť. Učiteľ by podľa nich mal byť bezúhonný po každej stránke, žiť príkladným rodinným životom, nebyť rozvedený, vychovávať aspoň jedno manželské dieťa, nebyť fajčiar alebo alkoholik, nepozerať doma sexuálne filmy.
Kritické komentáre v tlači a na internete nemali konca-kraja. Čiastočne zosmiešňovali organizáciu, ktorá navrhla podmienky, čiastočne potvrdili, že ich nie je možné v praxi zrealizovať. Prípad vyvrcholil, keď do relácie ATV, ktorá je blízka opozícii, pozvali na rozhovor predsedu spomínanej organizácie. Chýrna reportérka dorážala otázkami na predsedu rodičovskej organizácie. Z kroka na krok logicky dokazovala, aké sú dilemy zámeru, jeho slabé miesta. Zástupca rodičov sa pokúsil odpovedať, ale jeho vysvetlenia boli viac ako chabé. Ustavične ustupoval a kapituloval. Dokonca priznal, že nevie na námietky vecne odpovedať. Napokon sa zmätene usmieval a vyhlásil, že pod dojmom rozhovoru celú výzvu stiahne. Presvedčili ste ma, povedal triumfujúcej novinárke. Bolo to celé akési groteskné a neseriózne. Nemožno vylúčiť, že nešlo o provokáciu. Požiadavky rodičovskej organizácie boli absurdné, polovica krajiny sa nezabávala náhodne.
Popritom všetkom niečo podstatné išlo bokom. Málokto hovoril o tom, že s verejnou morálkou nie je všetko v poriadku (prirodzene, nielen u nás), že spoločnosť ťažko môže „fungovať“, ak nejestvujú akceptované normy a pravidlá. Reč je o Európe, opanovanej relativizmom hodnôt, čo je predsa len príliš závažná vec, než aby sa dala zastrieť vášnivou proticirkevnou propagandou. Asi čoraz menej vieme, kto vlastne sme a či vôbec možno rozlíšiť dobro a zlo. Neobmedzená tolerancia môže viesť k intolerancii. A ľudské práva si len ťažko možno predstaviť bez práva na identitu.
Autor je historik kultúry a slovakista. Prednáša na univerzitách v Budapešti a vo Varšave.
Už len chýr o tejto predstave pobúril poniektorých predstaviteľov ľavicovo-liberálnej politiky. No uvážte, predmet sa napokon ocitne aj na vysvedčení. Povinná etika alebo náboženstvo môže podľa kritikov takpovediac porušiť právo na svetonázorovo neutrálne vyučovanie. Viera je totiž súkromná vec. Rozhodnutie rodičov zanechá stopu, bude známe, kto si čo zvolil a náboženské hodiny akej cirkvi žiak navštevuje.
Skutočná búrka však nastala až vtedy, keď zaznela výzva Celoštátneho združenia rodičov v Maďarsku. Združenie navrhlo podmienky, ktoré by mali učitelia etiky splniť. Učiteľ by podľa nich mal byť bezúhonný po každej stránke, žiť príkladným rodinným životom, nebyť rozvedený, vychovávať aspoň jedno manželské dieťa, nebyť fajčiar alebo alkoholik, nepozerať doma sexuálne filmy.
Kritické komentáre v tlači a na internete nemali konca-kraja. Čiastočne zosmiešňovali organizáciu, ktorá navrhla podmienky, čiastočne potvrdili, že ich nie je možné v praxi zrealizovať. Prípad vyvrcholil, keď do relácie ATV, ktorá je blízka opozícii, pozvali na rozhovor predsedu spomínanej organizácie. Chýrna reportérka dorážala otázkami na predsedu rodičovskej organizácie. Z kroka na krok logicky dokazovala, aké sú dilemy zámeru, jeho slabé miesta. Zástupca rodičov sa pokúsil odpovedať, ale jeho vysvetlenia boli viac ako chabé. Ustavične ustupoval a kapituloval. Dokonca priznal, že nevie na námietky vecne odpovedať. Napokon sa zmätene usmieval a vyhlásil, že pod dojmom rozhovoru celú výzvu stiahne. Presvedčili ste ma, povedal triumfujúcej novinárke. Bolo to celé akési groteskné a neseriózne. Nemožno vylúčiť, že nešlo o provokáciu. Požiadavky rodičovskej organizácie boli absurdné, polovica krajiny sa nezabávala náhodne.
Popritom všetkom niečo podstatné išlo bokom. Málokto hovoril o tom, že s verejnou morálkou nie je všetko v poriadku (prirodzene, nielen u nás), že spoločnosť ťažko môže „fungovať“, ak nejestvujú akceptované normy a pravidlá. Reč je o Európe, opanovanej relativizmom hodnôt, čo je predsa len príliš závažná vec, než aby sa dala zastrieť vášnivou proticirkevnou propagandou. Asi čoraz menej vieme, kto vlastne sme a či vôbec možno rozlíšiť dobro a zlo. Neobmedzená tolerancia môže viesť k intolerancii. A ľudské práva si len ťažko možno predstaviť bez práva na identitu.
Autor je historik kultúry a slovakista. Prednáša na univerzitách v Budapešti a vo Varšave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.