Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Chávez večne živý

.časopis .profil

Minulý týždeň v utorok zomrel venezuelský prezident Hugo Chávez, jeden z najmilovanejších aj najnenávidenejších lídrov v Latinskej Amerike. Jeho nasledovníci vo Venezuele sú odhodlaní uchovať jeho odkaz. Začnú balzamovaním jeho pozostatkov.

Keď oficiálne venezuelské zdroje oznámili, že telo nebohého prezidenta Huga Cháveza bude zabalzamované a verejne vystavené, toho, kto si pamätá niečo z dejín, to nemohlo prekvapiť. Viceprezident Nicolas Maduro, Chávezov korunný princ a možný budúci prezident, to pre menej chápavých vysvetlil jednoznačne – comandante bude uctievaný „ako Lenin a ako Mao Ce-tung“. Telo prevezú do vojenského múzea v Caracase, ktoré prebudujú na „múzeum revolúcie“. Muž, ktorého telo v nej budú uctievať, bol pritom viac ako podivným spasiteľom.

.v mene Bolívara a Che Guevaru
Hugo Rafael Chávez Frias sa narodil v roku 1954 v sedemdetnej rodine. Rodičia boli učitelia a ledva dokázali svojich potomkov uživiť. Vzdelanie však bolo pre Chávezovcov dôležité aj v núdzi. Hugo navštevoval strednú školu v Caracase, pomenovanú po Danielovi O’Learym, írskom vojakovi, ktorý v boji o nezávislosť Latinskej Ameriky slúžil ako generál a pobočník samotného Simóna Bolívara (a po Bolívarovej smrti sa stal správcom a vydavateľom Bolívarových memoárov). Už tu sa mladý Hugo Chávez stretol s dedičstvom juhoamerických revolúcií.
Svoju životnú kariéru a poslanie však Hugo Chávez objavil až na vyššom stupni školy: vo vojenskej akadémii v Caracase. Fascinovali ho dejiny, čítal o vodcovi  bojov za nezávislosť Simónovi Bolívarovi, ale aj o Che Guevarovi. Jeho názory sformovala zmes marxizmu, antikolonializmu a teológie oslobodenia – tou sa Hugo Chávez, pokrstený a vychovaný ako katolík, tiež inšpiroval. Ako vojak mal potláčať povstalecké akcie proti prezidentovi Carlosovi Andresovi Pérezovi, pod ktorým sa koncom 70. rokov otriasalo kreslo. (Ak hľadáme predchodcu Chávezových znárodňovacích maratónov, je ním práve Pérez, potomok privilegovanej rodiny, ovplyvnený dielami Marxa.)
Hugo Chávez bol však na strane povstalcov. Venezuelskú demokraciu považoval za piesoček, ktorý si medzi sebou rozdelili dve vládnuce strany. Chávezov vplyv medzi vojakmi rástol. Preto ho prevelili ho do štátu Apure, ani tam sa však nevzdal politickej agitácie a najmä si vybudoval kontakty s indiánskymi kmeňmi.
Prvý raz sa pokúsil zvrhnúť prezidenta Péreza v roku 1992. Ekonomická kríza vtedy vo Venezuele vytvorila obrovské zásoby hnevu a Chávez to využil. Puč bol však neúspešný a Chávez sa vzdal. Do roku 1994 bol vo väzení a rozhodol sa zanechať metódu prevratov. Zrodil sa jeden z najväčších a volebne najúspešnejších populistov kontinentu.

.strach z budúcnosti
V roku 1998 kandidoval v prezidentských voľbách a získal 56 percent hlasov. Očaril najchudobnejších, oslovil aj stredné vrstvy, pretože počas ekonomickej krízy všetci cítili hrozbu nedostatku. V strachu z budúcnosti si Venezuelčania zvolili energického, mladistvého lídra, ktorý vedel sľubovať. Viac než ideologický príklon k socializmu sa prejavil klasický politický scenár, aký sa opakuje aj v iných kútoch sveta, kde ľuďom chudnú peňaženky, spoločnosť nakazí najskôr pesimizmus, z ktorého ju vytrhne vidina spásy. V Latinskej Amerike, ktorej dejiny sú špecifické, máva populizmus marxistické sfarbenie.
Prvé prezidentské obdobie Huga Cháveza sa dá v porovnaní s neskorším vývojom označiť za umiernené – Chávez v ekonomickej politike viac-menej rešpektoval odporúčania Medzinárodného menového fondu. Po voľbách v roku 2000 pritvrdil postup voči politickej opozícii aj voči podnikateľskému sektoru, a to mu vynieslo hnev stredných vrstiev. V roku 2002 čelil generálnemu štrajku a musel nakrátko opustiť prezidentský úrad. K moci ho však vrátilo hnutie najchudobnejších. Vzápätí si referendom poistil možnosť opakovane kandidovať za prezidenta. Ešte minulý rok v októbri mal napriek rakovine dosť politickej charizmy, aby ho jeho chávisti zvolili do úradu po štvrtý raz.

.krajina sľubov
Muž, ktorý bol spočiatku stelesnením života, energie a odhodlania na zmenu, sa ku koncu stal smutným tieňom svojho ja. Čiastočne za to mohla vážna choroba. Sledovať Chávezov fyzický úpadok bolo z ľudského hľadiska smutné. Ešte smutnejší pohľad však bol a stále je na „jeho“ Venezuelu, ktorej sľuboval hory-doly.
Na jednej strane Chávez rozbehol sociálne programy, ktoré financoval peniazmi zo znárodneného priemyslu. Vzal pôdu nadnárodným spoločnostiam a odovzdal ju farmárom. Spustil kampane za zlepšenie zdravotnej starostlivosti, negramotným vidiečanom poskytol možnosť základného vzdelania. No jeho odpoveďou na problémy spoločnosti bola vždy centralizácia až autokracia. Znárodňovanie odstrašilo mnohé zahraničné investície, ktoré mohli krajine prospieť. Stanovenie pevných cien zase prinieslo nedostatok základných potravín. Korupcia v prostredí, závislom od štátnych zásahov, bola logickým dôsledkom často nekompetentných rozhodnutí úradov.
Hugo Chávez, nepriateľ Spojených štátov amerických a spojenec Castrovcov, Daniela Ortegu z Nikaraguy a Eva Moralesa, prezidenta Bolívie, zanechal po sebe krajinu, ktorá bude ešte dlho zápasiť s jeho dedičstvom. Chávisti chvália nebohého prezidenta, že pod jeho vedením Venezuela dosiahla najväčšiu rovnosť príjmov. Samotné príjmy však stále klesali. Za posledné desaťročie mala Venezuela najslabšie HDP na hlavu v Latinskej Amerike. Takej Kolumbii a Brazílii sa darilo v tomto období lepšie. Chávez navyše vybrakoval ropné príjmy. Neinvestoval do priemyslu, ale to, čo z neho vzal, vložil do sociálnych programov – vediac, že si tak zabezpečí podporu väčšiny voličov. Nehovoriac o tom, koľko peňazí sa prepadlo do bezodnej diery korupcie a skončilo vo vreckách chávezovskej rodiny. To už, pravdaže, nabalzamovaného prezidenta zaujímať nebude. Ľudí, ktorí zostanú žiť v jeho Venezuele, áno.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite