Štyrmi dámami sú ekonómka Ilona Švihlíková, demonštrantka Alena Jiřičná, vysokoškolská učiteľka Tereza Stöckelová a novinárka Saša Uhlová. Dokument výborne ukázal nielen radikalitu, naivitu či rozpačitosť ich postojov, ale aj – okrem jednej z nich – ich viac-menej smutné, prázdne a frustrujúce osobné životy. Zatiaľ čo jedna je „odkojená“ husitskou romantickou mytológiou a za vrchol politicky angažovaného umenia považuje monumentálne československé gottwaldovské hagiografické filmové eposy o husitoch a Žižkovi z 50. rokov 20. storočia, založené na nacionalisticko-socialistickej až komunistickej interpretácii českých dejín, jeden partnerský vzťah síce mala a to stačilo, teraz sa musí venovať revolučnej práci, pretože je novodobou husitkou; druhá sa vrhá z jedného nešťastného vzťahu do druhého; a tretia po zlom rozchode už radšej vzťahy ani nechce a má pochybnosť o tom, či jej aktivity (revolučné, sociálne, socialistické) majú vôbec zmysel, či ľudia, pre ktorých to robí, si to vôbec zaslúžia, keď jej bývalý priateľ, ktorému pomáhala, sa nakoniec ukázal ako egoista...
Jednoducho, na diváka ide smútok. Sledujeme síce verejne a politicky aktívne a angažované tridsiatničky, súčasne však vidíme, aké smutné a frustrujúce osobné životy vedú.
Len jedna zo štyroch dám žije rodinným životom, má štyri malé deti (to štvrté sa narodilo počas roku 2012, teda počas nakrúcania). Ilustratívny bol rozhovor tej tretej a tej štvrtej na tému, či je materstvo pre ne súčasťou šťastného života. Zatiaľ čo jedna dieťa – najmä vlastné biologické – nikdy mať nechce (nevie prečo, s kým...), tá druhá si život bez detí predstaviť nevie a najradšej by mala každý rok dieťa nové. Nie je ťažké uhádnuť, ktorá z nich pôsobí šťastnejším a vyrovnanejším dojmom...
Pohľad na životy štyroch rozhorčených nás vedie k opätovnému uvedomeniu si múdrosti, ktorú chápal už Konfucius: „Muži dávnych dôb, keď chceli vo svojich štátoch dobrú vládu, naprv si urobili poriadok vo svojich vlastných rodinách.“
A my môžeme smelo dodať: čo platilo vtedy, platí aj dnes, a bude platiť vždy. A čo platilo či platí pre mužov, platilo, platí a bude platiť aj pre ženy.
Nech už sú rozhorčené akokoľvek.
Autor je vysokoškolský pedagóg a riaditeľ Občanského institutu v Prahe.
Jednoducho, na diváka ide smútok. Sledujeme síce verejne a politicky aktívne a angažované tridsiatničky, súčasne však vidíme, aké smutné a frustrujúce osobné životy vedú.
Len jedna zo štyroch dám žije rodinným životom, má štyri malé deti (to štvrté sa narodilo počas roku 2012, teda počas nakrúcania). Ilustratívny bol rozhovor tej tretej a tej štvrtej na tému, či je materstvo pre ne súčasťou šťastného života. Zatiaľ čo jedna dieťa – najmä vlastné biologické – nikdy mať nechce (nevie prečo, s kým...), tá druhá si život bez detí predstaviť nevie a najradšej by mala každý rok dieťa nové. Nie je ťažké uhádnuť, ktorá z nich pôsobí šťastnejším a vyrovnanejším dojmom...
Pohľad na životy štyroch rozhorčených nás vedie k opätovnému uvedomeniu si múdrosti, ktorú chápal už Konfucius: „Muži dávnych dôb, keď chceli vo svojich štátoch dobrú vládu, naprv si urobili poriadok vo svojich vlastných rodinách.“
A my môžeme smelo dodať: čo platilo vtedy, platí aj dnes, a bude platiť vždy. A čo platilo či platí pre mužov, platilo, platí a bude platiť aj pre ženy.
Nech už sú rozhorčené akokoľvek.
Autor je vysokoškolský pedagóg a riaditeľ Občanského institutu v Prahe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.