V mene rovnosti, otvorenosti, progresívneho a správneho myslenia sa od nás žiada, aby sme akceptovali túto zmenu základov našej spoločnosti. Navyše sa ukazuje, že s touto zmenou väčšina našich spoluobčanov už súhlasí, čím sa dá vysvetliť, prečo táto otázka a schválenie zákona nevyprovokovali diskusiu, hodnú témy, o ktorú ide.
Som presvedčený, že je to presne naopak, že táto otázka je otázkou mimoriadnej dôležitosti a že si vyžaduje, aby sme sa pokúsili ukázať jasné a pravdivé dôsledky negácie sexuálnej rôznosti a verejne diskutovať o tom, čo všetko je v hre, a nie sa len uchyľovať k princípom, ako je rovnosť, ktoré nadbiehajú tým, ktorí ich označujú za hlavné kritérium. Najmä ak spôsob, ktorým sú tieto princípy použité na zdôvodnenie agendy homosexuálneho manželstva, pri kritickom skúmaní neobstojí. Táto téma si zaslúži viac ako len tribunál politickej korektnosti.
Rozhodol som sa prehovoriť ako rabín, presnejšie, hlavný rabín Francúzska. Nie som hovorca nejakého združenia jednotlivcov, ale hlas francúzskeho judaizmu v jeho náboženskej dimenzii. Podobne ako iní rabíni, čítam, učím a komentujem texty židovskej múdrosti, ktoré sú súčasťou veľkej tradície dialógu, dialektiky, hermeneutiky, jedným slovom pluralizmu. Vždy som si bol vedomý záväzku intelektuálne sa angažovať v čase veľkých rozhodnutí v dejinách a predovšetkým, ak im čelí moja krajina. Preto sa ma navrhovaná legalizácia homosexuálneho manželstva, ako aj plány na zmenu našich zákonov, ktoré vychádzajú v ústrety homosexuálnemu rodičovstvu a adopcii, nevyhnutne týkajú. A to je zároveň dôvod, prečo odmietam menšinový názor niektorých náboženských lídrov, ktorí sa rozhodli z diskusie stiahnuť s tvrdením, že máme možnosť zachovať manželstvo ako náboženskú inštitúciu, odlišnú od civilného manželstva. Na takomto postoji niet čo obdivovať, keďže slúži záujmom tých, ktorí sa chcú diskusiám vyhnúť.
.homosexuálne manželstvo v mene rovnosti?
Často počujeme hovoriť: „Homosexuáli sú obeťou diskriminácie. Musia mať právo na manželstvo, rovnako ako heterosexuáli.“
Často však zabúdame povedať, že z faktu, že ľudia sa navzájom milujú, nevyhnutne nevyplýva, že majú aj právo byť zosobášení. Či už sú heterosexuálmi, alebo homosexuálmi. Napríklad muž sa nemôže oženiť so ženou, ktorá je už vydatá, aj keď sa navzájom milujú. Podobne žena sa nemôže vydať za dvoch mužov len kvôli tomu, že ich oboch miluje a obidvaja by chceli byť jej manželmi. Otec si nemôže zobrať svoju dcéru, aj keď ich láska je jedinečná, pre rodiča aj dcéru.
Samozrejme, že rozumieme túžbe ľudí, ktorí sa milujú, že chcú svoju lásku dať najavo a cítiť uznanie. Nič to však nemení na tom, že manželstvo má svoje jasné pravidlá, ktoré ho definujú a robia manželstvom a niektoré typy zväzkov jednoducho nemôžu byť manželstvom. Preto „manželstvo pre každého“ nie je viac než slogan, pretože aj po schválení homosexuálneho manželstva bude zákon naďalej vykazovať zásadu nerovnosti a diskriminácie voči iným, ktorí sa síce milujú, ale pre ktorých je uzatvorenie manželstva neprípustné.
Argument manželstvo pre každého zamlčiava rozkol medzi dvoma existujúcimi víziami manželstva. Podľa jedného svetonázoru, ktorý spolu s množstvom ľudí, veriacich aj neveriacich, zdieľam aj ja, manželstvo nie je iba uznaním milujúcej oddanosti. Je to inštitúcia, ktorá vyjadruje zväzok medzi mužom a ženou ako súčasť generačnej následnosti. Práve založenie rodiny je niečím, čo nazývame bunkou spoločnosti, vytvorením vzťahu rodič-dieťa. Presahuje hranice bežného života dvoch jednotlivcov a organizuje život komunity, ktorá pozostáva z predkov a potomkov. Ak manželstvu rozumieme týmto spôsobom, potom je základným prvkom konštruujúcim stabilitu jednotlivcov aj spoločnosti.
Podľa iného svetonázoru je manželstvo prekonanou a rigidnou inštitúciou, absurdným dedičstvom tradičnej a odcudzenej spoločnosti. Nie je paradox, že tí, čo zdieľajú tento pohľad, súčasne volajú po homosexuálnom manželstve? Prečo tí, ktorí odmietajú manželstvo a preferujú voľné životné zväzky, demonštrujú bok po boku s aktivistami za homosexuálne manželstvo?
Bez ohľadu na to, ktorý svetonázor zastávate, je zrejmé, že to, čo sa odohráva za sloganom „manželstvo pre všetkých“ je obyčajná substitúcia: inštitúcia spojená so zákonným, kultúrnym a symbolickým významom by sa mala nahradiť od-pohlavnenou zákonnou kategóriou podkopávajúcou základy jednotlivcov a rodiny. Máme v mene rovnosti a boja proti diskriminácii potlačiť všetky odkazy na sexuálnu rôznosť vo vzťahoch medzi občanom a štátom, počnúc sobášnym obradom?
.adopcia a ochrana práv dieťaťa
Často počujeme hovoriť: „Homosexuáli sú obeťou diskriminácie. Podobne ako heterosexuáli, aj oni musia mať právo mať deti.“
Ae často zabúdame povedať, že právo na dieťa neexistuje. Túžba po dieťati žiadnym spôsobom nezakladá právo mať dieťa, a to tak pre homosexuálov, ako heterosexuálov. Želanie neplodného heterosexuálneho páru nemusí byť ocenené, ak nie sú vhodné podmienky. Všeobecne sa napríklad súdi, že mladý a zdravý pár je pre dieťa lepší, ako starší pár s krehkým zdravotným stavom. Ak by sme uznali právo homosexuálnych párov na dieťa, potom by sa heterosexuálne páry, ktorým boli deti odmietnuté, sami cítili obeťou diskriminácie a začali by sa dožadovať tohto práva aj pre seba.
Niet pochybností o utrpení homosexuálnych párov pre ich neplodnosť. Toto utrpenie napokon zdieľajú aj mnohé heterosexuálne páry, ktoré nemôžu počať dieťa. Tieto homosexuálne páry sa teraz dožadujú, aby bolo ich utrpenie uznané a zmiernené. Ale nikto nemá právo byť zbavený utrpenia na úkor niekoho iného, osobitne, ak sa to týka slabých a nevinných. Utrpenie nie je postačujúci dôvod, aby sme zmenili právo na adopciu.
Dieťa nie je objektom, ale subjektom práv. „Právo na dieťa“ robí z dieťaťa inštrument a objekt. V našej súčasnej debate dieťa ako osoba a subjekt absentuje. Dôsledkom je, že tí, čo sa domáhajú práva na dieťa, sa vyhýbajú otázke o právach dieťaťa, tomu, čo dieťa potrebuje, či nepreferuje otca a mamu pred dvoma rodičmi rovnakého pohlavia. Nedbanlivosť v tomto prípade hraničí s cynizmom.
Autor je hlavný rabín Francúzska. Text je úryvkom z obsiahlej eseje venovanej kritike homosexuálneho manželstva.
Som presvedčený, že je to presne naopak, že táto otázka je otázkou mimoriadnej dôležitosti a že si vyžaduje, aby sme sa pokúsili ukázať jasné a pravdivé dôsledky negácie sexuálnej rôznosti a verejne diskutovať o tom, čo všetko je v hre, a nie sa len uchyľovať k princípom, ako je rovnosť, ktoré nadbiehajú tým, ktorí ich označujú za hlavné kritérium. Najmä ak spôsob, ktorým sú tieto princípy použité na zdôvodnenie agendy homosexuálneho manželstva, pri kritickom skúmaní neobstojí. Táto téma si zaslúži viac ako len tribunál politickej korektnosti.
Rozhodol som sa prehovoriť ako rabín, presnejšie, hlavný rabín Francúzska. Nie som hovorca nejakého združenia jednotlivcov, ale hlas francúzskeho judaizmu v jeho náboženskej dimenzii. Podobne ako iní rabíni, čítam, učím a komentujem texty židovskej múdrosti, ktoré sú súčasťou veľkej tradície dialógu, dialektiky, hermeneutiky, jedným slovom pluralizmu. Vždy som si bol vedomý záväzku intelektuálne sa angažovať v čase veľkých rozhodnutí v dejinách a predovšetkým, ak im čelí moja krajina. Preto sa ma navrhovaná legalizácia homosexuálneho manželstva, ako aj plány na zmenu našich zákonov, ktoré vychádzajú v ústrety homosexuálnemu rodičovstvu a adopcii, nevyhnutne týkajú. A to je zároveň dôvod, prečo odmietam menšinový názor niektorých náboženských lídrov, ktorí sa rozhodli z diskusie stiahnuť s tvrdením, že máme možnosť zachovať manželstvo ako náboženskú inštitúciu, odlišnú od civilného manželstva. Na takomto postoji niet čo obdivovať, keďže slúži záujmom tých, ktorí sa chcú diskusiám vyhnúť.
.homosexuálne manželstvo v mene rovnosti?
Často počujeme hovoriť: „Homosexuáli sú obeťou diskriminácie. Musia mať právo na manželstvo, rovnako ako heterosexuáli.“
Často však zabúdame povedať, že z faktu, že ľudia sa navzájom milujú, nevyhnutne nevyplýva, že majú aj právo byť zosobášení. Či už sú heterosexuálmi, alebo homosexuálmi. Napríklad muž sa nemôže oženiť so ženou, ktorá je už vydatá, aj keď sa navzájom milujú. Podobne žena sa nemôže vydať za dvoch mužov len kvôli tomu, že ich oboch miluje a obidvaja by chceli byť jej manželmi. Otec si nemôže zobrať svoju dcéru, aj keď ich láska je jedinečná, pre rodiča aj dcéru.
Samozrejme, že rozumieme túžbe ľudí, ktorí sa milujú, že chcú svoju lásku dať najavo a cítiť uznanie. Nič to však nemení na tom, že manželstvo má svoje jasné pravidlá, ktoré ho definujú a robia manželstvom a niektoré typy zväzkov jednoducho nemôžu byť manželstvom. Preto „manželstvo pre každého“ nie je viac než slogan, pretože aj po schválení homosexuálneho manželstva bude zákon naďalej vykazovať zásadu nerovnosti a diskriminácie voči iným, ktorí sa síce milujú, ale pre ktorých je uzatvorenie manželstva neprípustné.
Argument manželstvo pre každého zamlčiava rozkol medzi dvoma existujúcimi víziami manželstva. Podľa jedného svetonázoru, ktorý spolu s množstvom ľudí, veriacich aj neveriacich, zdieľam aj ja, manželstvo nie je iba uznaním milujúcej oddanosti. Je to inštitúcia, ktorá vyjadruje zväzok medzi mužom a ženou ako súčasť generačnej následnosti. Práve založenie rodiny je niečím, čo nazývame bunkou spoločnosti, vytvorením vzťahu rodič-dieťa. Presahuje hranice bežného života dvoch jednotlivcov a organizuje život komunity, ktorá pozostáva z predkov a potomkov. Ak manželstvu rozumieme týmto spôsobom, potom je základným prvkom konštruujúcim stabilitu jednotlivcov aj spoločnosti.
Podľa iného svetonázoru je manželstvo prekonanou a rigidnou inštitúciou, absurdným dedičstvom tradičnej a odcudzenej spoločnosti. Nie je paradox, že tí, čo zdieľajú tento pohľad, súčasne volajú po homosexuálnom manželstve? Prečo tí, ktorí odmietajú manželstvo a preferujú voľné životné zväzky, demonštrujú bok po boku s aktivistami za homosexuálne manželstvo?
Bez ohľadu na to, ktorý svetonázor zastávate, je zrejmé, že to, čo sa odohráva za sloganom „manželstvo pre všetkých“ je obyčajná substitúcia: inštitúcia spojená so zákonným, kultúrnym a symbolickým významom by sa mala nahradiť od-pohlavnenou zákonnou kategóriou podkopávajúcou základy jednotlivcov a rodiny. Máme v mene rovnosti a boja proti diskriminácii potlačiť všetky odkazy na sexuálnu rôznosť vo vzťahoch medzi občanom a štátom, počnúc sobášnym obradom?
.adopcia a ochrana práv dieťaťa
Často počujeme hovoriť: „Homosexuáli sú obeťou diskriminácie. Podobne ako heterosexuáli, aj oni musia mať právo mať deti.“
Ae často zabúdame povedať, že právo na dieťa neexistuje. Túžba po dieťati žiadnym spôsobom nezakladá právo mať dieťa, a to tak pre homosexuálov, ako heterosexuálov. Želanie neplodného heterosexuálneho páru nemusí byť ocenené, ak nie sú vhodné podmienky. Všeobecne sa napríklad súdi, že mladý a zdravý pár je pre dieťa lepší, ako starší pár s krehkým zdravotným stavom. Ak by sme uznali právo homosexuálnych párov na dieťa, potom by sa heterosexuálne páry, ktorým boli deti odmietnuté, sami cítili obeťou diskriminácie a začali by sa dožadovať tohto práva aj pre seba.
Niet pochybností o utrpení homosexuálnych párov pre ich neplodnosť. Toto utrpenie napokon zdieľajú aj mnohé heterosexuálne páry, ktoré nemôžu počať dieťa. Tieto homosexuálne páry sa teraz dožadujú, aby bolo ich utrpenie uznané a zmiernené. Ale nikto nemá právo byť zbavený utrpenia na úkor niekoho iného, osobitne, ak sa to týka slabých a nevinných. Utrpenie nie je postačujúci dôvod, aby sme zmenili právo na adopciu.
Dieťa nie je objektom, ale subjektom práv. „Právo na dieťa“ robí z dieťaťa inštrument a objekt. V našej súčasnej debate dieťa ako osoba a subjekt absentuje. Dôsledkom je, že tí, čo sa domáhajú práva na dieťa, sa vyhýbajú otázke o právach dieťaťa, tomu, čo dieťa potrebuje, či nepreferuje otca a mamu pred dvoma rodičmi rovnakého pohlavia. Nedbanlivosť v tomto prípade hraničí s cynizmom.
Autor je hlavný rabín Francúzska. Text je úryvkom z obsiahlej eseje venovanej kritike homosexuálneho manželstva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.