Prihliadať na dobro cirkvi, nie seba

Keď som 19. apríla pred takmer ôsmimi rokmi prijal Petrov úrad, bol som o tom pevne presvedčený a vždy ma sprevádzala istota, že cirkev žije z Božieho slova. V tej chvíli, ako som už viackrát pripomenul, v mojom srdci zazneli slová: „Pane, čo odo mňa chceš? Dávaš mi na plecia ťažké bremeno, ale ak toto odo mňa žiadaš, na tvoje slovo spustím siete v istote, že ty ma povedieš i so všetkými mojimi slabosťami.“ Po ôsmich rokoch môžem povedať, že Pán ma viedol, bol pri mne, denne som mohol vnímať jeho prítomnosť. Na tomto úseku cesty cirkvi boli chvíle radosti a svetla, ale i momenty neľahké. Cítil som sa ako svätý Peter s apoštolmi v loďke na Galilejskom jazere. Pán nám daroval mnohé slnečné dni a jemný vánok, dni hojného rybolovu. Boli i chvíle, keď sa voda dvíhala a dul protivietor – ako počas celých dejín cirkvi – a zdalo sa, že Pán spí. Vždy som však vedel, že Pán je v tej loďke prítomný, vždy som vedel, že loďka cirkvi nie je moja, nie je naša, ale jeho. A Pán nedovolí, aby sa potopila. On je jej vodcom, isteže, aj prostredníctvom ľudí, ktorých si vybral, pretože tak chcel. Toto bola a je istota, ktorú nič nemôže zatieniť. Kvôli tomu je dnes moje srdce plné vďačnosti Bohu, pretože celej jeho cirkvi a ani mne nikdy nechýbala jeho útecha, svetlo a láska.

.pápež nie je nikdy sám
Sme v Roku viery, ktorý som chcel, aby posilnil našu vieru v Boha, keďže sa zdá, akoby sme ho kládli vždy viac na druhé miesto. Chcel by som pozvať všetkých, aby si obnovili pevnú nádej v Pána. Chcel by som, aby sa každý cítil milovaný tým Bohom, ktorý vydal svojho Syna za nás a prejavil nám lásku bez hraníc. Chcel by som, aby každý cítil radosť z toho, že je kresťanom. V jednej rannej modlitbe sa hovorí: „Klaniam sa ti, môj Bože, a milujem ťa celým srdcom. Ďakujem ti, že si ma stvoril a urobil ma kresťanom...“. Áno, sme spokojní s darom viery. Je to najvzácnejší dar, ktorý nám nik nemôže vziať! Ďakujme zaň Pánovi každý deň, modlitbou a pravdivým kresťanským životom. Boh nás miluje, ale očakáva, že ho budeme i my milovať!
V tejto chvíli nechcem ďakovať iba Bohu. Pápež nie je sám pri vedení Petrovej loďky, i keď má najväčšiu zodpovednosť. Nikdy som sa necítil osamelý pri nesení radostí i ťarchy Petrovho úradu. Pán mi dal mnohých ľudí, ktorí mi veľkodušne a s láskou k Bohu a k cirkvi pomáhali a boli mi nablízku. Predovšetkým vy, drahí bratia kardináli: vaša múdrosť, vaše rady, vaše priateľstvo boli pre mňa vzácne. Moji spolupracovníci, začnem mojím štátnym sekretárom, ktorý ma verne počas týchto rokov sprevádzal, Štátnym sekretariátom a celou Rímskou kúriou, ako i všetkými, ktorí v rôznych oddeleniach konajú svoju službu Svätej stolici: sú mnohí, v úzadí, a práve v tomto tichu, v každodennom nasadení, v duchu viery a s pokorou boli mojou pevnou a spoľahlivou oporou.
Chcem sa zároveň zo srdca poďakovať mnohým ľuďom z celého sveta, ktorí mi počas uplynulých týždňov zaslali dojímavé prejavy pozornosti, priateľstva a modlitby. Naozaj, pápež nie je nikdy sám. Teraz to zažívam opäť, veľmi silným spôsobom, ktorý sa dotýka môjho srdca. Pápež patrí všetkým a mnohí ľudia sa cítia veľmi blízko pri ňom. Dostávam mnoho listov od veľkých tohto sveta: predstaviteľov štátov, od najvyšších rehoľných predstavených, od reprezentantov sveta kultúry atď. Dostávam však i mnoho pozdravov od jednoduchých ľudí, ktorí mi píšu zo srdca a prejavujú mi svoju náklonnosť, rodiacu sa zo skutočnosti, že sme spolu s Kristom, v cirkvi. Tieto osoby mi nepíšu tak jako, sa zvykne písať nejakému vládcovi či niekomu veľkému, koho nepoznáme. Píšu mi ako bratia a sestry alebo ako synovia a dcéry s vedomím silného, láskyplného rodinného puta. Tu sa môžem rukou dotknúť cirkvi – nie ako organizácie, ani asociácie s náboženským či humanitným cieľom, ale ako živého tela, spoločenstva bratov a sestier v Tele Ježiša Krista, ktoré všetkých zjednocuje. Zažiť cirkev týmto spôsobom a môcť sa takmer dotknúť sily jej pravdy a jej lásky, je dôvodom pre radosť v čase, keď mnohí hovoria o jej úpadku. Vidíme však, ako cirkev i dnes žije!

.neopustím kríž
V týchto posledných mesiacoch som vnímal úbytok svojich síl a prosil som nástojčivo Boha v modlitbe o jeho svetlo, aby som sa vedel správne rozhodnúť nie pre dobro mňa samého, ale pre dobro cirkvi. Urobil som tento krok v plnom vedomí jeho závažnosti i jeho nezvyčajnosti, ale s hlbokým pokojom mysle. Milovať cirkev znamená mať odvahu urobiť ťažké, pretrpené rozhodnutia, vždy prihliadajúc na dobro církvi, a nie vlastné.
Dovolím si opäť pripomenúť 19. apríl 2005. Závažnosť rozhodnutia tkvela v skutočnosti, že od tej chvíle som bol v ustavičnom nasadení pre Pána. V neprestajnom – to znamená, že ten, kto nesie Petrov úrad, nemá viac žiadne súkromie. Z jeho života, takpovediac, zmizne jeho súkromný rozmer. Mohol som to zakúsiť a prežívam to i teraz, že svoj život nájde ten, kto ho daruje.
„Vždy“ znamená i „navždy“ – nie je viac možnosť návratu k súkromiu. Moje rozhodnutie zanechať aktívne vykonávanie úradu neznamená toto. Nevrátim sa k súkromnému životu, k cestovaniu, stretnutiam, prijatiam, konferenciám. Neopustím kríž, ale novým spôsobom ostanem pri Ukrižovanom Pánovi. Nebudem viac nositeľom úradnej moci pri spravovaní cirkvi, ale ostanem v službe modlitby, takpovediac v Petrovom ovčinci. Svätý Benedikt, ktorého meno nosím ako pápež, mi v tom bude veľkým vzorom. Ukázal nám cestu života, ktorá či už aktívna, alebo pasívna, patrí celkom Božiemu dielu.
Boh vedie svoju cirkev, podopiera ju vždy, a najmä v náročných momentoch. Nestraťme nikdy pohľad viery, ktorá je jedinou pravou víziou cesty cirkvi a sveta. V našich srdciach, v srdci každého z vás, nech je vždy radostná istota, že Pán je po našom boku, neopustí nás, je nám nablízku a objíma nás svojou láskou.

Autor je emeritný pápež.