.odkedy hráš šach?
Takmer odjakživa. Keď som mal sedem rokov, najradšej zo všetkého som hrával futbal a najlepším darčekom vtedy pre mňa boli nové kopačky. Už o rok neskôr sa však vo mne čosi zlomilo a odvtedy má u mňa navrch šach.
.čo je na šachu také zaujímavé?
Šach nie je ako futbal, kde tisíce ľudí na štadióne vidia, čo sa deje a viac-menej tomu rozumejú. Šach neodhaľuje tak ľahko svoju krásu. Je cudnejší, ak sa to dá tak povedať. Aby si rozumel tomu, čo sa na šachovnici deje, musíš o ňom pomerne veľa vedieť. Na sto percent kráľovskej hre rozumie iba pár ľudí na svete.
.a pritom pravidlá šachu poznáme skoro všetci...
To je pravda. Šach je však vo svojej podstate iba prostriedkom na to, aby sa v materiálnom svete odeli, zhmotnili myšlienky. Šachový zápas je súbojom dvoch ľudí, ktorí chcú prejaviť svojho ducha, svoju tvorivosť a tak ju zľahka odejú do šachových ťahov. No a niektorí ľudia dokážu za ťahmi vidieť nahé telá myšlienok, emócií, ťažkých rozhodnutí, pokým iní vidia len ťahy figúrkami a netušia, čo je za nimi.
.keď spomínaš idey v šachu, čo máš na mysli?
V iných športoch môžeš mať nejaký úmysel ?povedzme v pravej chvíli prihrať do šestnástky – no v realizácii ti bráni vlastné telo. V šachu ti nebráni nič. Zdvihnúť figúrku z jedného políčka a premiestniť ju na iné dokáže skutočne každý. Chyba sa môže stať len na úrovni mysle, duše či charakteru. To robí šach veľmi zaujímavým.
.je to tak, že šach dokážu zmysluplne hrať len matematickí géniovia?
Nie je to pravda. Šach sa nehrá kalkulačkou v nás, ale celou osobnosťou. V komentárom ku Kasparovovým partiám sa môžeš napríklad dočítať, že v určitej pozícii sa čierny kráľ „cíti nepohodlne”. Dôraz je na slove „cíti sa”. Šachista je schopný obsiahnuť maximálne desať pozícií za minútu a možných pozícií sú milióny. Musíš si vybrať. Šach sa nepodobá až tak na riešenie matematických problémov, skôr sa podobá na investovanie na burze. Aj tam máš k dispozícii matematické modely, no musíš mať aj cit pre situáciu a tvorivosť, a do hry vstupujú aj psychologické faktory. Celá táto pestrá zmes podnetov ťa vedie k správnemu rozhodnutiu.
.keď malý chlapec začne hrať šach, je to podobné ako keď, povedzme, začne hrať hokej? Zmení sa jeho životospráva?
Telo musíš viac trápiť, aby vydalo ovocie. Hlavu tak trápiť nemusíš. Tréningy mladých šachistov sú tak raz či dvakrát za týždeň. Hráči sa stretnú, zahrajú si spolu, ukážu si partie, ktoré hrali na súťažiach, tréner ich opravuje, ukazuje im ich slabé miesta. Dostanú úlohy, ktorý riešia, naučia sa nejaké nové otvorenie alebo novú koncovku.
.ty si veľmajster. Čo to znamená?
Je to niečo podobné, ako keď máš v karate čierny pás. Je to najvyšší šachový titul. Aby si ho získal, musíš na turnajoch určitej sily urobiť tri dobré výsledky. Zjednodušene povedané. Samozrejme, ohľadom šachových titulov platia presné a prísne pravidlá.
.vy veľmajstri udržiavate medzi sebou nejaké vzťahy?
Komunita šachových profesionálov je pomerne malá. Keď chceš robiť šach naplno, staneš sa nomádom: chodíš z turnaja na turnaj a tam stretávaš stále viac-menej tých istých ľudí. Menia sa len kulisy. Mám napríklad jedného kamaráta Gruzínca, žijúceho v Berlíne. Keď Rusko napadlo jeho krajinu, rozprával mi o svojej rodine v Gruzínsku na pive v Pekingu. O týždeň ma v Barcelone informoval o vývoji konfliktu a o ďalší týždeň sme sa stretli v Nemecku. Hlavným mestom šachistov je hracia miestnosť, nech sa už nachádza kdekoľvek na svete.
.ty si stále aktívny hráč?
Ako sa to vezme. Stále cez víkendy hrávam šachové ligy. Okrem toho sa snažím hrať na dvoch či troch turnajoch ročne.
.dá sa šach hrať do vysokého veku?
Vydržíš dlhšie ako atlét alebo baletka, ale hráči svetovej špičky nad 50 rokov sú skôr výnimkami. Musíš byť veľmi zarputilý, aby si fyzicky vydržal ten stres a nápor.
.a čo Bobby Fisher, ktorý hral veľké partie aj vo vysokom veku?
Ten zápas Bobbyho Fischera a Borisa Spaského bol iba taký bluf pre médiá. Ich partie nemali vysokú úroveň. Omnoho inšipirujúcejším príkladom je iná legenda: Viktor Korčnoj. S tým som hral, keď mal 75 rokov, a ja 16. Bol nebezpečný až do osemdesiatky.
.ty si hral s Korčnojom?
Korčnoj mal ťažký osud. Emigroval z Ruska, bol vyhnancom Sovietskeho zväzu a asi aj preto má v sebe obrovskú zarputilosť. Spolu so svojou manželkou boli taký milý párik. Dvaja deduškovia, ktorí všade chodili spolu, on hral, ona štrikovala a každú hodinu mu odbalila a priniesla čokoládový bonbón, on ho zjedol a hral ďalej. Keď sme dohrali, povedal mi po rusky: „Hral si to dobre, mladý muž, aké reči ovládaš?“ a ponúkol mi šesť jazykov, z ktorých som si mohol vybrať. Nielen rock, aj šach má svoje legendy.
.čo ťa viedlo k štúdiu filozofie a teológie?
Zo šachu som si odniesol skúsenosť, že povrch a vnútro sú dve odlišné veci. Povrch patrí prítomnému, ale hĺbka závisí od minulosti. Archeologické vrstvy sú všade navôkol nás. Svet je prosto taký: často nemôžeš porozumieť prítomnosti bez toho, aby si vedel, čo sa stalo predtým. A toto ti filozofia a teológia dáva; určitú perspektívu, slobodu od súčasnosti. Ale na druhej strane musím povedať, že tých päť rokov štúdia bolo pre mňa veľa. Asi po troch rokoch som vyhorel. Štúdium mi pripomínalo nekonečný tanec na vysokých hrazdách. Bez odpočinku, bez toho, aby si – metaforicky povedané – zliezol a išiel si kúpiť do obchodu na rohu mlieko, rožky a noviny. Nakoniec som to ale s vypätím všetkých síl dokončil.
.nechcel si byť filozofom?
Na začiatku štúdia som chcel byť mysliteľom, ktorý hlavou rozrazí svet a objaví niečo nové. Ale hlavou sa nedá preraziť ani múr, nieto ešte svet. Ale jedno je na takejto škole dobré: vylieči ťa z ilúzií. Už nikdy nebudeš schopný s takou istou silou prilipnúť k nejakej intelektuálnej elite. Dnes viem, že pre mňa nie je dôležité mať pravdu, ale byť otvorený, robiť zmysluplné veci a mať k niekomu blízko. Mať pravdu? Čo to je za hodnota? Ako prostriedok k niečomu inému, tomu rozumiem, ale ako cieľ? Objavil si pravdu. No a čo? Čo ďalej?
.nechcel si byť farárom?
Mám problém s asertivitou. Nie som presvedčivým manažérom ľudí. Chvíľu som chcel byť farárom, ale potom som si uvedomil, že to zatiaľ chcem hlavne preto, lebo túžim byť „niekým”. Byť farárom je pritom nesmierne zaujímavá vec. Cirkev je dnes totiž jediné miesto, kde sa ľudia nepresievajú podľa nejakého kľúča: podľa intelektu, veku, záujmov. Keď sa cirkev vydarí, tak je to veľmi zaujímavé spoločenstvo. A veľmi nízkoprahové: môže doňho vstúpiť skutočne každý.
.posilnilo alebo oslabilo tvoju vieru štúdium teológie?
Premieňalo ju. Veľa mojich spolužiakov hneď na začiatku stratilo ilúzie. Ale keďže ja nie som z cirkevného prostredia, nemal som čo strácať. Fascinovala ma komunita učiteľov a študentov na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Prahe. Boli tam výborní pedagógovia. Mal som niekoľko kamarátov, ktorí sa prihlásili na túto teologickú fakultu len preto, lebo so mnou párkrát zašli na nejakú prednášku alebo s profesormi do baru. Väčšina zo staršej generácie boli chartisti. Bol tam napríklad Jan Heller, veľký starozákonník maličkej postavy alebo novozákonník Petr Pokorný, ktorý robil vykopávky v Kumráne. Učil ma ešte aj pán Balabán, ktorého syn Jan bol výborný spisovateľ. Alebo pán Trojan, ktorý v roku 1969 pochovával Jana Palacha. Boli to vynikajúci učitelia.
.učíš etiku a náboženstvo na gymnáziu. Čím je to pre teba zaujímavé?
Najviac ma zaujíma, ako funguje komunita ľudí. Tristo študentov a tridsať učiteľov, ktorí nejakým spôsobom spolu žijú. Zaujímajú ma vzťahy. Ako sa prelieva formálny vzťah do neformálneho, menenie rolí. Ako sa outsider stáva tým, kto je in, a hrdina outsiderom... Určite ma učenie obohacuje.
.vedieš Sokratov inštitút. Čím ťa zaujal?
Sokratov inštitút spája niekoľko skvelých vecí, a je tiež niečím úplne novým. Je to jedlo, uvarené z prvotriednych ingrediencií: zaujímavých tém, skvelých lektorov, neformálneho prístupu, veľkorysej podpory študentov, genia loci Zaježovej. A chutí mi.
.v čom je tento projekt nový?
Snažíme sa študentom ponúknuť kvalitné a súčasné štúdium. Počas desiatich víkendov prídu na Slovensko najväčšie kapacity, aké sme boli schopní zohnať a s malou skupinkou dvadsiatich študentov na Zaježovej im odovzdajú to, čo vedia. Intenzívne a tvárou v tvár.
.čo je obsahom štúdia v Sokratovom inštitúte?
Ide o riešenie výziev, ktoré stoja pred dnešným svetom. Dosť často sa pri učení kontroverznejšie, pálčivejšie témy obchádzajú. Výučba dejepisu na gymnáziu sa vždy skončí v bezpečnej minulosti. My máme opačný prístup. Chceme sa dotknúť naozaj závažných dilem dneška. Lektorov spája to, že sú veľmi dobrí vo svojom odbore a že sú praktickí, teda netancujú iba na tých vysokých hrazdách, ako som kedysi tancoval ja. Sú navyše ochotní – a to nie je samozrejmosť – odovzdať svoje znalosti študentom. Okrem toho študenti získajú osobný kontakt s ľuďmi, ako sú Václav Cílek, Zuzana Čaputová, Erik Baláž či Dušan Ondrušek, a tento kontakt sa predsa nemusí skončiť po roku štúdia. A to isté platí o kontaktoch medzi našimi študentmi navzájom.
.pre koho je vlastne štúdium určené?
Chceme venovať našu energiu a čas ľuďom, ktorí raz v budúcnosti v dôležitých momentoch povedia: „Tu stojím a ináč nemôžem!“ Ľuďom, ktorí majú svoj názor, sú ochotní viesť iných a nadchnúť ich. Sokratov inštitút je príležitosť, podaná ruka. A tiež hodená rukavica pre tých, čo sa neboja. Sme veľmi zvedaví, kto ju zdvihne.
Ján Markoš/
Narodil sa v roku 1985 v Banskej Bystrici. Je viacnásobným ? aj aktuálnym ? majstrom Slovenska, ako aj juniorským majstrom Európy v šachu. Reprezentoval Slovensko na štyroch šachových olympiádach. V roku 2001 sa stal medzinárodným veľmajstrom. V súčasnosti učí náboženstvo a etiku na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa a je riaditeľ Sokratovho inštitútu. Žije v Bratislave.
Takmer odjakživa. Keď som mal sedem rokov, najradšej zo všetkého som hrával futbal a najlepším darčekom vtedy pre mňa boli nové kopačky. Už o rok neskôr sa však vo mne čosi zlomilo a odvtedy má u mňa navrch šach.
.čo je na šachu také zaujímavé?
Šach nie je ako futbal, kde tisíce ľudí na štadióne vidia, čo sa deje a viac-menej tomu rozumejú. Šach neodhaľuje tak ľahko svoju krásu. Je cudnejší, ak sa to dá tak povedať. Aby si rozumel tomu, čo sa na šachovnici deje, musíš o ňom pomerne veľa vedieť. Na sto percent kráľovskej hre rozumie iba pár ľudí na svete.
.a pritom pravidlá šachu poznáme skoro všetci...
To je pravda. Šach je však vo svojej podstate iba prostriedkom na to, aby sa v materiálnom svete odeli, zhmotnili myšlienky. Šachový zápas je súbojom dvoch ľudí, ktorí chcú prejaviť svojho ducha, svoju tvorivosť a tak ju zľahka odejú do šachových ťahov. No a niektorí ľudia dokážu za ťahmi vidieť nahé telá myšlienok, emócií, ťažkých rozhodnutí, pokým iní vidia len ťahy figúrkami a netušia, čo je za nimi.
.keď spomínaš idey v šachu, čo máš na mysli?
V iných športoch môžeš mať nejaký úmysel ?povedzme v pravej chvíli prihrať do šestnástky – no v realizácii ti bráni vlastné telo. V šachu ti nebráni nič. Zdvihnúť figúrku z jedného políčka a premiestniť ju na iné dokáže skutočne každý. Chyba sa môže stať len na úrovni mysle, duše či charakteru. To robí šach veľmi zaujímavým.
.je to tak, že šach dokážu zmysluplne hrať len matematickí géniovia?
Nie je to pravda. Šach sa nehrá kalkulačkou v nás, ale celou osobnosťou. V komentárom ku Kasparovovým partiám sa môžeš napríklad dočítať, že v určitej pozícii sa čierny kráľ „cíti nepohodlne”. Dôraz je na slove „cíti sa”. Šachista je schopný obsiahnuť maximálne desať pozícií za minútu a možných pozícií sú milióny. Musíš si vybrať. Šach sa nepodobá až tak na riešenie matematických problémov, skôr sa podobá na investovanie na burze. Aj tam máš k dispozícii matematické modely, no musíš mať aj cit pre situáciu a tvorivosť, a do hry vstupujú aj psychologické faktory. Celá táto pestrá zmes podnetov ťa vedie k správnemu rozhodnutiu.
.keď malý chlapec začne hrať šach, je to podobné ako keď, povedzme, začne hrať hokej? Zmení sa jeho životospráva?
Telo musíš viac trápiť, aby vydalo ovocie. Hlavu tak trápiť nemusíš. Tréningy mladých šachistov sú tak raz či dvakrát za týždeň. Hráči sa stretnú, zahrajú si spolu, ukážu si partie, ktoré hrali na súťažiach, tréner ich opravuje, ukazuje im ich slabé miesta. Dostanú úlohy, ktorý riešia, naučia sa nejaké nové otvorenie alebo novú koncovku.
.ty si veľmajster. Čo to znamená?
Je to niečo podobné, ako keď máš v karate čierny pás. Je to najvyšší šachový titul. Aby si ho získal, musíš na turnajoch určitej sily urobiť tri dobré výsledky. Zjednodušene povedané. Samozrejme, ohľadom šachových titulov platia presné a prísne pravidlá.
.vy veľmajstri udržiavate medzi sebou nejaké vzťahy?
Komunita šachových profesionálov je pomerne malá. Keď chceš robiť šach naplno, staneš sa nomádom: chodíš z turnaja na turnaj a tam stretávaš stále viac-menej tých istých ľudí. Menia sa len kulisy. Mám napríklad jedného kamaráta Gruzínca, žijúceho v Berlíne. Keď Rusko napadlo jeho krajinu, rozprával mi o svojej rodine v Gruzínsku na pive v Pekingu. O týždeň ma v Barcelone informoval o vývoji konfliktu a o ďalší týždeň sme sa stretli v Nemecku. Hlavným mestom šachistov je hracia miestnosť, nech sa už nachádza kdekoľvek na svete.
.ty si stále aktívny hráč?
Ako sa to vezme. Stále cez víkendy hrávam šachové ligy. Okrem toho sa snažím hrať na dvoch či troch turnajoch ročne.
.dá sa šach hrať do vysokého veku?
Vydržíš dlhšie ako atlét alebo baletka, ale hráči svetovej špičky nad 50 rokov sú skôr výnimkami. Musíš byť veľmi zarputilý, aby si fyzicky vydržal ten stres a nápor.
.a čo Bobby Fisher, ktorý hral veľké partie aj vo vysokom veku?
Ten zápas Bobbyho Fischera a Borisa Spaského bol iba taký bluf pre médiá. Ich partie nemali vysokú úroveň. Omnoho inšipirujúcejším príkladom je iná legenda: Viktor Korčnoj. S tým som hral, keď mal 75 rokov, a ja 16. Bol nebezpečný až do osemdesiatky.
.ty si hral s Korčnojom?
Korčnoj mal ťažký osud. Emigroval z Ruska, bol vyhnancom Sovietskeho zväzu a asi aj preto má v sebe obrovskú zarputilosť. Spolu so svojou manželkou boli taký milý párik. Dvaja deduškovia, ktorí všade chodili spolu, on hral, ona štrikovala a každú hodinu mu odbalila a priniesla čokoládový bonbón, on ho zjedol a hral ďalej. Keď sme dohrali, povedal mi po rusky: „Hral si to dobre, mladý muž, aké reči ovládaš?“ a ponúkol mi šesť jazykov, z ktorých som si mohol vybrať. Nielen rock, aj šach má svoje legendy.
.čo ťa viedlo k štúdiu filozofie a teológie?
Zo šachu som si odniesol skúsenosť, že povrch a vnútro sú dve odlišné veci. Povrch patrí prítomnému, ale hĺbka závisí od minulosti. Archeologické vrstvy sú všade navôkol nás. Svet je prosto taký: často nemôžeš porozumieť prítomnosti bez toho, aby si vedel, čo sa stalo predtým. A toto ti filozofia a teológia dáva; určitú perspektívu, slobodu od súčasnosti. Ale na druhej strane musím povedať, že tých päť rokov štúdia bolo pre mňa veľa. Asi po troch rokoch som vyhorel. Štúdium mi pripomínalo nekonečný tanec na vysokých hrazdách. Bez odpočinku, bez toho, aby si – metaforicky povedané – zliezol a išiel si kúpiť do obchodu na rohu mlieko, rožky a noviny. Nakoniec som to ale s vypätím všetkých síl dokončil.
.nechcel si byť filozofom?
Na začiatku štúdia som chcel byť mysliteľom, ktorý hlavou rozrazí svet a objaví niečo nové. Ale hlavou sa nedá preraziť ani múr, nieto ešte svet. Ale jedno je na takejto škole dobré: vylieči ťa z ilúzií. Už nikdy nebudeš schopný s takou istou silou prilipnúť k nejakej intelektuálnej elite. Dnes viem, že pre mňa nie je dôležité mať pravdu, ale byť otvorený, robiť zmysluplné veci a mať k niekomu blízko. Mať pravdu? Čo to je za hodnota? Ako prostriedok k niečomu inému, tomu rozumiem, ale ako cieľ? Objavil si pravdu. No a čo? Čo ďalej?
.nechcel si byť farárom?
Mám problém s asertivitou. Nie som presvedčivým manažérom ľudí. Chvíľu som chcel byť farárom, ale potom som si uvedomil, že to zatiaľ chcem hlavne preto, lebo túžim byť „niekým”. Byť farárom je pritom nesmierne zaujímavá vec. Cirkev je dnes totiž jediné miesto, kde sa ľudia nepresievajú podľa nejakého kľúča: podľa intelektu, veku, záujmov. Keď sa cirkev vydarí, tak je to veľmi zaujímavé spoločenstvo. A veľmi nízkoprahové: môže doňho vstúpiť skutočne každý.
.posilnilo alebo oslabilo tvoju vieru štúdium teológie?
Premieňalo ju. Veľa mojich spolužiakov hneď na začiatku stratilo ilúzie. Ale keďže ja nie som z cirkevného prostredia, nemal som čo strácať. Fascinovala ma komunita učiteľov a študentov na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Prahe. Boli tam výborní pedagógovia. Mal som niekoľko kamarátov, ktorí sa prihlásili na túto teologickú fakultu len preto, lebo so mnou párkrát zašli na nejakú prednášku alebo s profesormi do baru. Väčšina zo staršej generácie boli chartisti. Bol tam napríklad Jan Heller, veľký starozákonník maličkej postavy alebo novozákonník Petr Pokorný, ktorý robil vykopávky v Kumráne. Učil ma ešte aj pán Balabán, ktorého syn Jan bol výborný spisovateľ. Alebo pán Trojan, ktorý v roku 1969 pochovával Jana Palacha. Boli to vynikajúci učitelia.
.učíš etiku a náboženstvo na gymnáziu. Čím je to pre teba zaujímavé?
Najviac ma zaujíma, ako funguje komunita ľudí. Tristo študentov a tridsať učiteľov, ktorí nejakým spôsobom spolu žijú. Zaujímajú ma vzťahy. Ako sa prelieva formálny vzťah do neformálneho, menenie rolí. Ako sa outsider stáva tým, kto je in, a hrdina outsiderom... Určite ma učenie obohacuje.
.vedieš Sokratov inštitút. Čím ťa zaujal?
Sokratov inštitút spája niekoľko skvelých vecí, a je tiež niečím úplne novým. Je to jedlo, uvarené z prvotriednych ingrediencií: zaujímavých tém, skvelých lektorov, neformálneho prístupu, veľkorysej podpory študentov, genia loci Zaježovej. A chutí mi.
.v čom je tento projekt nový?
Snažíme sa študentom ponúknuť kvalitné a súčasné štúdium. Počas desiatich víkendov prídu na Slovensko najväčšie kapacity, aké sme boli schopní zohnať a s malou skupinkou dvadsiatich študentov na Zaježovej im odovzdajú to, čo vedia. Intenzívne a tvárou v tvár.
.čo je obsahom štúdia v Sokratovom inštitúte?
Ide o riešenie výziev, ktoré stoja pred dnešným svetom. Dosť často sa pri učení kontroverznejšie, pálčivejšie témy obchádzajú. Výučba dejepisu na gymnáziu sa vždy skončí v bezpečnej minulosti. My máme opačný prístup. Chceme sa dotknúť naozaj závažných dilem dneška. Lektorov spája to, že sú veľmi dobrí vo svojom odbore a že sú praktickí, teda netancujú iba na tých vysokých hrazdách, ako som kedysi tancoval ja. Sú navyše ochotní – a to nie je samozrejmosť – odovzdať svoje znalosti študentom. Okrem toho študenti získajú osobný kontakt s ľuďmi, ako sú Václav Cílek, Zuzana Čaputová, Erik Baláž či Dušan Ondrušek, a tento kontakt sa predsa nemusí skončiť po roku štúdia. A to isté platí o kontaktoch medzi našimi študentmi navzájom.
.pre koho je vlastne štúdium určené?
Chceme venovať našu energiu a čas ľuďom, ktorí raz v budúcnosti v dôležitých momentoch povedia: „Tu stojím a ináč nemôžem!“ Ľuďom, ktorí majú svoj názor, sú ochotní viesť iných a nadchnúť ich. Sokratov inštitút je príležitosť, podaná ruka. A tiež hodená rukavica pre tých, čo sa neboja. Sme veľmi zvedaví, kto ju zdvihne.
Ján Markoš/
Narodil sa v roku 1985 v Banskej Bystrici. Je viacnásobným ? aj aktuálnym ? majstrom Slovenska, ako aj juniorským majstrom Európy v šachu. Reprezentoval Slovensko na štyroch šachových olympiádach. V roku 2001 sa stal medzinárodným veľmajstrom. V súčasnosti učí náboženstvo a etiku na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa a je riaditeľ Sokratovho inštitútu. Žije v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.