Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Taliansko potrebuje širokú koalíciu

.wolfgang Münchau .časopis .týždeň vo svete

Partnerstvo medzi názorovo rozdielnymi väčšinami by mohlo dostať krajinu z politickej slepej uličky.

Počas talianskej predvolebnej kampane nastal jeden symbolický moment, keď som vedel, že pre Maria Montiho, premiéra, ktorý v týchto voľbách utrpel porážku, je koniec hry. Bolo to uprostred kampaňovania, ktoré sa nieslo v duchu protestov proti establišmentu. Mario Monti sa vtedy vybral do Davosu, do spoločnosti svojich priateľov z medzinárodných finančníckych a politických kruhov. Vedel som, že jeho návšteva na elitnom zhromaždení vo švajčiarskych horách nebude v kampani osobitne rozoberaná. Mne však naznačila, že tomuto mužovi až komicky chýba akýkoľvek politický realizmus.
Návrat k realizmu nastal v pondelok. Bol brutálny, no nie celkom nečakaný. Stredoľavý kandidát Pier Luigi Bersani nedokázal presvedčivo vyhrať voľby – dokonca ani nazbierať dosť hlasov na koalíciu s Mariom Montim, ako predpovedali prieskumy verejnej mienky. Strany Silvia Berlusconiho, stredopravého premiéra, ktorý bol v kresle pred Mariom Montim, a populistu Beppeho Grilla dohromady získali väčšinu v Senáte, talianskej hornej snemovni. Taliansky volebný systém umožňuje vznik rozdielnych väčšín – a samo osebe to nie je nezvyčajné. V USA funguje rovnaký systém a nepriamo ho vidieť aj v Nemecku. Rozdiel je v tom, že Taliansko nie je navyknuté vyrovnávať sa s dôsledkami takéhoto systému.

.spomeňte si na Angelu
Jedna z otázok, ktoré rozoberali talianski politici počas zverejňovania volebných výsledkov, znela, či by nebolo dobré usporiadať nové voľby. Vzišla by z nich skutočná väčšina? Považovali by to voliči za spravodlivý postup? Odpoveď na obidve otázky je pravdepodobne záporná. Po zániku politického stredu sa v Taliansku zrodili tri veľké politické skupiny: ľavý stred, pravý stred a hnutie Beppeho Grilla, ktoré sa definuje odporom proti establišmentu. Odteraz nebude také ľahké dospieť k jasnej väčšine v oboch komorách zákonodarného zboru.
Situácia sa nedá porovnať s Gréckom, kde sa vlani po voľbách jednoducho nepodarilo vytvoriť vládu. V Taliansku majú totiž nástroj, ktorý umožňuje prelomiť politický pat: veľkú koalíciu. A ak by sa aj tieto voľby zopakovali, celkový výsledok môže byť v podstate rovnaký.
Človek by mal hľadať podobnosti skôr v situácii, ktorá v roku 2005 nastala v Nemecku. Angela Merkel a jej kresťanskí demokrati vtedy – presne ako líder talianskej Demokratickej strany Pier Luigi Bersani – začala viesť predvolebnú kampaň s jasným náskokom v prieskumoch verejnej mienky a proti nej stál hrozivý protivník, ktorému sa tento náskok podarilo eliminovať. Angela Merkel počas volebnej noci zvažovala, že opustí post líderky CDU, no potom si uvedomila, že môže byť šéfkou veľkej koalície.  V Taliansku dnes nie je také jasné, kto by bol v takejto koalícii vedúcou silou, ale aj tu je príležitosť na vytvorenie partnerstva.
Je mi jasné, že takmer každý taliansky politický analytik odpovie, že veľká koalícia nie je možná – bráni jej konfrontačný štýl tunajšej politiky a ešte desiatky ďalších dôvodov. So všetkou úctou, nesúhlasím. Talianske politické strany s veľkou koalíciou nemajú skúsenosti, to je pravda. No ani nemeckí politici, ktorí v rokoch 1967 a 2005 vstupovali do veľkých koalícií, ich nemali. Veľké koalície určite nie sú dlhodobo správnym riešením pre spravovanie krajiny, pretože ponechávajú radikálne politické strany vo výživnom prostredí opozície. A v Taliansku by veľká koalícia stvorila z Beppeho Grilla vodcu opozície. No veľké koalície dokážu na istý vopred určený časový úsek, napríklad na jedno parlamentné obdobie, slušne fungovať.

.pomôže výmena lídrov?
Je omnoho pravdepodobnejšie, že Taliansko prijme serióznu reformu trhu práce, legislatívne vytvorí konkurenciu v sektore služieb alebo zabezpečí regionálne reformy, ak bude mať veľkú koalíciu, než keby tu vládla normálna stranícka väčšina.
Predstavme si, čo by bolo, keby mali prieskumy verejnej mienky pravdu a Bersani s Montim by vytvorili koalíciu, ktorá by mala miernu väčšinu v Senáte. Skutočne by boli schopní reforiem? Veľká krajina v kontinentálnej Európe so zložitým politickým systémom sa na takýchto ďalekosiahlych zmenách dohodne len prostredníctvom širokých politických koalícií.
Aby veľká koalícia fungovala, možno je potrebná zmena na postoch lídrov strán. Možno to predstavuje príležitosť pre Mattea Renziho, starostu Florencie, ktorý už predtým vyzýval Bersaniho na súboj o predsedníctvo Demokratickej strany. Ale talianske politické strany by museli zošalieť, aby riskovali ďalšie voľby radšej, ako by prijali verdikt voličov a pustili sa do spravovania krajiny.
Nasledujúca vláda bude musieť veľa práce vykonať čím skôr. Napríklad zrušiť zvyšovanie daní, ktoré zaviedol Mario Monti, a možno dokonca zvážiť cielený balíček stimulov v súčinnosti s programom štrukturálnych reforiem. Je skutočne dôležité, aby bol takýto program odsúhlasený veľmi rýchlo. Stimuly bez reforiem vyznejú nedôveryhodne a možno ani neprinesú požadovaný rastový efekt. Štrukturálne reformy bez stimulov zase politicky zlyhajú. Mario Monti skúsil štrukturálnu reformu spojiť s uťahovaním opaskov a všetci vieme, ako sa to skončilo.
Ďalšia talianska vláda má pred sebou robotu, ktorú bude ťažké vykonať, no ľahké charakterizovať. Jednoducho musí ukončiť recesiu. Veľká koalícia by na to mala najlepšie predpoklady. Nehodno ju vopred odpisovať iba preto, že by bola prvá svojho druhu. A ak chcete ukončiť paniku na trhoch, s koaličnými rozhovormi by ste mali začať hneď.

Autor je editor Financial Times. Článok uverejňujeme v spolupráci s denníkom Financial Times.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite