Najprv zopár minút kráčam hore a dole, chcem stihnúť autobusovú vlnu. Cestovný poriadok je len proforma. Šoféri často na konečnej spoločne pofajčievajú, potom naraz nasadnú každý za svoj volant, a tak bežne vidieť tri autobusy za sebou a za nimi predlho nič.
Na železničnej stanici La Storta si stredoškoláci na uvítanie bez bozkov šúchajú líce o líce, potom zahadzujú cigaretu pod vlak, keď sú minimálne jednou nohou vnútri.
Na palube sú všetky druhy hier vo všetkých druhoch smartfónov, zväčša v chlapčenských rukách. Dievčatá sa šminkujú. Pre cudzincov je cestovanie lekciou taliančiny, výrazov slangových a vulgárnych, i lekciou módy. Prekvapenie – do školy sa chodí v teplákoch, obe pohlavia.
O pol hodiny na zastávke Valle Aurelia prestúpim na oranžové metro. Cestou do podzemia si ranný dav prevezme grátis noviny, tie v podzemnej električke prelistuje a pri výstupe z nej zahodí. Páči sa mi, že Taliani čítajú a nielen bezplatnú tlač. Denne u nich vidíte hrubé romány i digitálne čítačky. Katolíčky sa neostýchajú vytiahnuť ošúchanú modlitebnú knižku a vykonať si súkromnú pobožnosť.
Na Španielskom námestí sa dostanem na vzduch a odpochodujem pod obrovské schodisko, ktoré ešte zíva prázdnotou, ešte nikto nikoho nefotí, nemusím sa uhýnať pred predajcami ruží ani sa obávať okradnutia. Len zapriahnuté kone ticho stoja a smrdia. Uprostred výfukov a toaletných vôní od výmyslu sveta mi ten smrad stále lahodí.
Na preslávenú fontánu by som sa nepozrel, keby ju v tom čase nevysávali. Každé ráno z nej vyberajú mince zo včerajška a pod dohľadom strážcov zákona ich naložia do pikapu charity. Ja žobrákov len s úsmevom zdravím buon giorno, viem, že ich denný príjem ďaleko prevyšuje ten môj. Marokánec (či Bangladéšan?) otvára stánok, naštve ma pohľad na čiernobiely kalendár s fotografiami nagélovaných fešákov v kňazskom oblečení.
Je čosi po ôsmej, vstúpim na pôdu univerzity a pred vyučovaním si na terase bufetu vychutnám caffe normale.
Autor je katolícky kňaz Košickej arcidiecézy. Momentálne je na postgraduálnom štúdiu spirituálnej teológie na Pápežskej Gregoriánskej univerzite v Ríme.
Na železničnej stanici La Storta si stredoškoláci na uvítanie bez bozkov šúchajú líce o líce, potom zahadzujú cigaretu pod vlak, keď sú minimálne jednou nohou vnútri.
Na palube sú všetky druhy hier vo všetkých druhoch smartfónov, zväčša v chlapčenských rukách. Dievčatá sa šminkujú. Pre cudzincov je cestovanie lekciou taliančiny, výrazov slangových a vulgárnych, i lekciou módy. Prekvapenie – do školy sa chodí v teplákoch, obe pohlavia.
O pol hodiny na zastávke Valle Aurelia prestúpim na oranžové metro. Cestou do podzemia si ranný dav prevezme grátis noviny, tie v podzemnej električke prelistuje a pri výstupe z nej zahodí. Páči sa mi, že Taliani čítajú a nielen bezplatnú tlač. Denne u nich vidíte hrubé romány i digitálne čítačky. Katolíčky sa neostýchajú vytiahnuť ošúchanú modlitebnú knižku a vykonať si súkromnú pobožnosť.
Na Španielskom námestí sa dostanem na vzduch a odpochodujem pod obrovské schodisko, ktoré ešte zíva prázdnotou, ešte nikto nikoho nefotí, nemusím sa uhýnať pred predajcami ruží ani sa obávať okradnutia. Len zapriahnuté kone ticho stoja a smrdia. Uprostred výfukov a toaletných vôní od výmyslu sveta mi ten smrad stále lahodí.
Na preslávenú fontánu by som sa nepozrel, keby ju v tom čase nevysávali. Každé ráno z nej vyberajú mince zo včerajška a pod dohľadom strážcov zákona ich naložia do pikapu charity. Ja žobrákov len s úsmevom zdravím buon giorno, viem, že ich denný príjem ďaleko prevyšuje ten môj. Marokánec (či Bangladéšan?) otvára stánok, naštve ma pohľad na čiernobiely kalendár s fotografiami nagélovaných fešákov v kňazskom oblečení.
Je čosi po ôsmej, vstúpim na pôdu univerzity a pred vyučovaním si na terase bufetu vychutnám caffe normale.
Autor je katolícky kňaz Košickej arcidiecézy. Momentálne je na postgraduálnom štúdiu spirituálnej teológie na Pápežskej Gregoriánskej univerzite v Ríme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.