Pôvodný Homo sapiens zanechal po sebe všeličo, nástroje, lebky, obydlia, dokonca kresby, žiaľ, nemohol nám zanechať žiadne médium, žiadnu fyzickú stopu, v ktorom jazyk vo svojich prvopočiatkoch fungoval. Určitý obraz sa dá vytvoriť len na základe symbolických funkcií jazyka, jeho neurónových prezentácií a ďalších nepriamych pozorovaní.
Niektoré teórie (interjekčné) tvrdia, že na samom počiatku to boli zvuky vyjadrujúce emócie, bolesť, úľak, údiv. Synergastické zas hovoria o zvukoch sprevádzajúcich pracovné činnosti. Podľa niektorých teórií hovoreniu predchádzalo gestikulovanie, prípadne hovoria o tom, že jazyk vznikol z rituálneho tanca. Isté typy gest, ktoré sa pri tanci opakovali, vraj postupne nadobúdali symbolický význam a stali sa základom symbolickej komunikácie.
.dunbarove klebety namiesto ískania
Najpozoruhodnejšiu teóriu o vzniku jazyka vyslovil uznávaný britský antropológ a evolučný biológ Robin Dunbar (v českom preklade vyšla v roku 2009 jeho kniha Příběh rodu Homo, je aj spoluautorom Evolučnej psychológie človeka aj najnovšej knihy Social Brain, Distributed Mind). Jeho meno sa spája s číslom 150, čo je počet členov bežných ľudských komunít, tzv. Dunbarovo číslo. Je to typický počet lovecko-zberačskej tlupy, náboženskej kongregácie, vojakov v rote, robotníkov v dobre riadených továrňach. Stopäťdesiat je totiž počet ľudí, ktorých poznáme tak dobre, aby sme vždy vedeli, čo od nich môžeme v rôznych situáciách očakávať. Vieme s nimi obstojne vychádzať a efektívne spolupracovať.
Ľuďom blízke primáty, šimpanzy, majú v tlupe len tretinu jedincov a súdržnosť si utužujú starostlivosťou o srsť. Ískajú si navzájom, a to podstatne dlhšie, ako by to bolo fyziologicky nevyhnutné, z čoho sa dá usudzovať, že toto ískanie slúži na vzájomné uisťovanie sa o oddanosti, sympatiách a spojenectve. Lenže zatiaľ čo ískať v kožúšku môžeme len jednému kolegovi, klebetiť sa dá veľmi efektívne naraz aj v skupinke troch-štyroch ľudí. (V češtine je pre obe činnosti dokonca rovnaký výraz „drbání“.) Tým, že niekomu dôverne zverujeme neverejné informácie, si ho nakloníme a tiež získavame na vlastnej dôležitosti. Vďaka reči sme takto podľa Dunbara schopní udržať pokope trojnásobne väčšiu skupinu ako šimpanzy.
.klebety ako verejná kontrola
Človek je tvor spoločenský, spoločnosť mu poskytuje zázemie, znásobuje jeho silu a schopnosti. Podľa psychológov z Kalifornskej univerzity v Berkeley v tom klebety môžu zohrávať významnú úlohu, ktorú opisujú v článku The Virtues of Gossip: Reputational Information Sharing as Prosocial Behavior (Cnosti klebetenia: zdieľanie prestížnych informácií ako prejav prosociálneho správania) v časopise Journal of Personality and Social Psychology. Tvrdia, že klebety hrajú dôležitú úlohu pri udržiavaní verejného poriadku, pomáhajú sledovať zlé právanie, zabraňovať zneužívaniu a dokonca znižujú stres. To všetko vychádza z experimentov s dobrovoľníkmi, ktorých vystavili situáciám, keď boli svedkami nečestného správania, čo ich veľmi rozrušilo a zrýchlil sa im tep. Ten sa upokojil až vo chvíli, keď mohli o podvádzaní informovať ostatných, varovať ich. Čím väčšie bolo prosociálne cítenie dobrovoľníkov, tým viac boli rozhorčení a frustrovaní z nečestnej hry, ktorej boli svedkom. Klebetenie je teda aj niečo ako psychoterapia, ktorá uvoľňuje napätie a zmierňuje sklamanie zo zlých skutkov iných ľudí. Pokusy tiež odhalili, že ľudia sú ochotní vzdať sa aj finančnej odmeny, ak môžu upozorniť ďalšieho človeka na neférové konanie jeho súpera. Záverečný experiment sa konal on-line na 300 dobrovoľníkoch, kde všetkých upozornili, že ich čestné konanie budú sledovať pozorovatelia a môžu spoluhráčov upozorniť na ich nepoctivosť. Keď nad hráčmi visela hrozba anonymnej verejnej kontroly, snažili sa všetci hrať fér.
.jedna pani povedala WHO
V roku 2005 bola v časopise Emerging Infectious Diseases zverejnená zaujímavá správa, že analýzou „šuškánd“ sa dá predísť rôznym epidémiám a že WHO ich sleduje už od roku 1997. Informácie šírené systémom „jedna pani povedala“ mali vyššiu účinnosť ako klasické cesty, keď nemocnice zistia závažné nákazlivé ochorenie a nahlásia to príslušným úradom. Epidemiológovia v Manile, vedení Ginou Samaanovou, zistili, že zo 40 poplašných správ, zachytených na internetových stránkach, v denníkoch, v e-mailoch a neoverených svedectvách rôznych odborníkov, sa 9 z nich ukázalo ako pravdivých. Vďaka tomu sa napríklad prijali včas opatrenia proti šíreniu vírusu H5N1.
Podľa inej nedávnej štúdie, tentoraz z Holandska, sa ukázalo, že klebetenie utužuje vzťahy na pracovisku. Lea Ellwardtová z Groningenskej univerzity zistila, že ľudia, ktorí spolu na pracovisku klebetia, sa ľahšie a rýchlejšie spriatelia. Jedna vec je však šuškanie si dôverných informácií v úzkom kolektíve a celkom iná je vynášanie klebiet von. Ľudia, ktorí klebetia s príliš veľkým a rozdielnym okruhom ľudí, nie sú populárni a nemajú ani dôveru ostatných. Nehovoriac o tých, čo šíria klamstvá a špinavosti.
Dnešné výskumy dokazujú, že až 80 percent všetkej ľudskej konverzácie tvoria klebety, teda kto s kým, kedy, kde, ako sa máte, dobre, ďakujem za opýtanie, pozdravujte kolegu... Keby sme neklebetili a hovorili iba vtedy, keď je to skutočne niečo dôležité, zavládlo by na svete ticho. Podľa psychológa Tomáša Vašáka zo serveru psychologie.cz ženy klebetia viac, pretože sú zvyknuté dobývať si svoje postavenie zákulisnými ťahmi. Muži vraj radšej ako o iných hovoria o sebe, čo je synonymom natriasania pávieho chvosta či gorilieho trasenia konármi a bitia sa do hrude. Ale to vyvracajú najnovšie výskumy, ktoré tvrdia, že muži i ženy klebetia rovnako často, i keď muži pre to majú radšej manažérsky názov networking.
Niektoré teórie (interjekčné) tvrdia, že na samom počiatku to boli zvuky vyjadrujúce emócie, bolesť, úľak, údiv. Synergastické zas hovoria o zvukoch sprevádzajúcich pracovné činnosti. Podľa niektorých teórií hovoreniu predchádzalo gestikulovanie, prípadne hovoria o tom, že jazyk vznikol z rituálneho tanca. Isté typy gest, ktoré sa pri tanci opakovali, vraj postupne nadobúdali symbolický význam a stali sa základom symbolickej komunikácie.
.dunbarove klebety namiesto ískania
Najpozoruhodnejšiu teóriu o vzniku jazyka vyslovil uznávaný britský antropológ a evolučný biológ Robin Dunbar (v českom preklade vyšla v roku 2009 jeho kniha Příběh rodu Homo, je aj spoluautorom Evolučnej psychológie človeka aj najnovšej knihy Social Brain, Distributed Mind). Jeho meno sa spája s číslom 150, čo je počet členov bežných ľudských komunít, tzv. Dunbarovo číslo. Je to typický počet lovecko-zberačskej tlupy, náboženskej kongregácie, vojakov v rote, robotníkov v dobre riadených továrňach. Stopäťdesiat je totiž počet ľudí, ktorých poznáme tak dobre, aby sme vždy vedeli, čo od nich môžeme v rôznych situáciách očakávať. Vieme s nimi obstojne vychádzať a efektívne spolupracovať.
Ľuďom blízke primáty, šimpanzy, majú v tlupe len tretinu jedincov a súdržnosť si utužujú starostlivosťou o srsť. Ískajú si navzájom, a to podstatne dlhšie, ako by to bolo fyziologicky nevyhnutné, z čoho sa dá usudzovať, že toto ískanie slúži na vzájomné uisťovanie sa o oddanosti, sympatiách a spojenectve. Lenže zatiaľ čo ískať v kožúšku môžeme len jednému kolegovi, klebetiť sa dá veľmi efektívne naraz aj v skupinke troch-štyroch ľudí. (V češtine je pre obe činnosti dokonca rovnaký výraz „drbání“.) Tým, že niekomu dôverne zverujeme neverejné informácie, si ho nakloníme a tiež získavame na vlastnej dôležitosti. Vďaka reči sme takto podľa Dunbara schopní udržať pokope trojnásobne väčšiu skupinu ako šimpanzy.
.klebety ako verejná kontrola
Človek je tvor spoločenský, spoločnosť mu poskytuje zázemie, znásobuje jeho silu a schopnosti. Podľa psychológov z Kalifornskej univerzity v Berkeley v tom klebety môžu zohrávať významnú úlohu, ktorú opisujú v článku The Virtues of Gossip: Reputational Information Sharing as Prosocial Behavior (Cnosti klebetenia: zdieľanie prestížnych informácií ako prejav prosociálneho správania) v časopise Journal of Personality and Social Psychology. Tvrdia, že klebety hrajú dôležitú úlohu pri udržiavaní verejného poriadku, pomáhajú sledovať zlé právanie, zabraňovať zneužívaniu a dokonca znižujú stres. To všetko vychádza z experimentov s dobrovoľníkmi, ktorých vystavili situáciám, keď boli svedkami nečestného správania, čo ich veľmi rozrušilo a zrýchlil sa im tep. Ten sa upokojil až vo chvíli, keď mohli o podvádzaní informovať ostatných, varovať ich. Čím väčšie bolo prosociálne cítenie dobrovoľníkov, tým viac boli rozhorčení a frustrovaní z nečestnej hry, ktorej boli svedkom. Klebetenie je teda aj niečo ako psychoterapia, ktorá uvoľňuje napätie a zmierňuje sklamanie zo zlých skutkov iných ľudí. Pokusy tiež odhalili, že ľudia sú ochotní vzdať sa aj finančnej odmeny, ak môžu upozorniť ďalšieho človeka na neférové konanie jeho súpera. Záverečný experiment sa konal on-line na 300 dobrovoľníkoch, kde všetkých upozornili, že ich čestné konanie budú sledovať pozorovatelia a môžu spoluhráčov upozorniť na ich nepoctivosť. Keď nad hráčmi visela hrozba anonymnej verejnej kontroly, snažili sa všetci hrať fér.
.jedna pani povedala WHO
V roku 2005 bola v časopise Emerging Infectious Diseases zverejnená zaujímavá správa, že analýzou „šuškánd“ sa dá predísť rôznym epidémiám a že WHO ich sleduje už od roku 1997. Informácie šírené systémom „jedna pani povedala“ mali vyššiu účinnosť ako klasické cesty, keď nemocnice zistia závažné nákazlivé ochorenie a nahlásia to príslušným úradom. Epidemiológovia v Manile, vedení Ginou Samaanovou, zistili, že zo 40 poplašných správ, zachytených na internetových stránkach, v denníkoch, v e-mailoch a neoverených svedectvách rôznych odborníkov, sa 9 z nich ukázalo ako pravdivých. Vďaka tomu sa napríklad prijali včas opatrenia proti šíreniu vírusu H5N1.
Podľa inej nedávnej štúdie, tentoraz z Holandska, sa ukázalo, že klebetenie utužuje vzťahy na pracovisku. Lea Ellwardtová z Groningenskej univerzity zistila, že ľudia, ktorí spolu na pracovisku klebetia, sa ľahšie a rýchlejšie spriatelia. Jedna vec je však šuškanie si dôverných informácií v úzkom kolektíve a celkom iná je vynášanie klebiet von. Ľudia, ktorí klebetia s príliš veľkým a rozdielnym okruhom ľudí, nie sú populárni a nemajú ani dôveru ostatných. Nehovoriac o tých, čo šíria klamstvá a špinavosti.
Dnešné výskumy dokazujú, že až 80 percent všetkej ľudskej konverzácie tvoria klebety, teda kto s kým, kedy, kde, ako sa máte, dobre, ďakujem za opýtanie, pozdravujte kolegu... Keby sme neklebetili a hovorili iba vtedy, keď je to skutočne niečo dôležité, zavládlo by na svete ticho. Podľa psychológa Tomáša Vašáka zo serveru psychologie.cz ženy klebetia viac, pretože sú zvyknuté dobývať si svoje postavenie zákulisnými ťahmi. Muži vraj radšej ako o iných hovoria o sebe, čo je synonymom natriasania pávieho chvosta či gorilieho trasenia konármi a bitia sa do hrude. Ale to vyvracajú najnovšie výskumy, ktoré tvrdia, že muži i ženy klebetia rovnako často, i keď muži pre to majú radšej manažérsky názov networking.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.