Film režisérov Jana Bělohlavého a Pavla Palečka Vrahom z povolania je extrémnym príbehom a obludným obrazom komunistického Československa. Karel Vaš bol celý život fanatický komunista. Ako námestník šéfa vojenskej kontrarozviedky, sudca a prokurátor bol v plnej miere zodpovedný za politické vraždy mnohých ľudí. Nikdy, ani po roku 1989, za ne nebol odsúdený. Fanatickým komunistom ostal aj napriek tomu, že sedel v sovietskom gulagu a v päťdesiatych rokoch ho poslali do väzenia jeho vlastní. A aby bola absurdnosť príbehu ešte väčšia, po chruščovovskom „odmäku“ ho rehabilitovali, ale jeho hviezda nezhasla ani v znormalizovaných sedemdesiatych rokoch.
Každodennosť obludnú povahu komunizmu prekrývala. Deti sa rodili, rodičia pracovali , starali sa o rodinu, socialisticky sa družili, športovali, rekreovali. Televízia blikala, herci hrali, speváci spievali. Pokiaľ sa človek nedotkol obludnej povahy režimu, vyzeralo všetko v poriadku. Pod milosrdným príkrovom všedného dňa boli vraždení, väznení, perzekvovaní nevinní ľudia, prenasledovaní za názor a vieru. Prebiehali čistky, ľudia sa rozdeľovali do kategórií podľa straníckej príslušnosti na pánov, rabov a na veci, ako sa na jednom mieste filmu preriekne Vaš.
Po roku 1989 neprišlo na dekomunizáciu spoločnosti, potrestanie najväčších komunistických zločinov ani na utvorenie nadgeneračnej pamäti, ktorá by v ľuďoch upevnila vedomie, že komunizmus bol zločinný režim. Predstava zmierenia, ktorou sme chceli na pôde Slovenskej národnej rady s Františkom Mikloškom a Martinom Bútorom povedať, že každý má nárok na šancu, pokiaľ sa bude riadiť svedomím a správať v slobodnej spoločnosti ako slobodný človek, sa zmenila na zmierenie ako zabudnutie. A návrat starej poslušnosti.
V dnešných časoch nadávok na veľkokapitál je už zase, ako v časoch boja proti imperializmu, komunizmus v neokomunistickom balení pre mnohých prijateľnejší ako demokratický kapitalizmus. Funguje tichý pakt, ktorý nám navráva, že v roku 1989 sa zmenil režim, ale ináč ostalo všetko po starom. Šesťdesiatpäť rokov od februára 1948 a dvadsaťtri od novembra 1989.
Každodennosť obludnú povahu komunizmu prekrývala. Deti sa rodili, rodičia pracovali , starali sa o rodinu, socialisticky sa družili, športovali, rekreovali. Televízia blikala, herci hrali, speváci spievali. Pokiaľ sa človek nedotkol obludnej povahy režimu, vyzeralo všetko v poriadku. Pod milosrdným príkrovom všedného dňa boli vraždení, väznení, perzekvovaní nevinní ľudia, prenasledovaní za názor a vieru. Prebiehali čistky, ľudia sa rozdeľovali do kategórií podľa straníckej príslušnosti na pánov, rabov a na veci, ako sa na jednom mieste filmu preriekne Vaš.
Po roku 1989 neprišlo na dekomunizáciu spoločnosti, potrestanie najväčších komunistických zločinov ani na utvorenie nadgeneračnej pamäti, ktorá by v ľuďoch upevnila vedomie, že komunizmus bol zločinný režim. Predstava zmierenia, ktorou sme chceli na pôde Slovenskej národnej rady s Františkom Mikloškom a Martinom Bútorom povedať, že každý má nárok na šancu, pokiaľ sa bude riadiť svedomím a správať v slobodnej spoločnosti ako slobodný človek, sa zmenila na zmierenie ako zabudnutie. A návrat starej poslušnosti.
V dnešných časoch nadávok na veľkokapitál je už zase, ako v časoch boja proti imperializmu, komunizmus v neokomunistickom balení pre mnohých prijateľnejší ako demokratický kapitalizmus. Funguje tichý pakt, ktorý nám navráva, že v roku 1989 sa zmenil režim, ale ináč ostalo všetko po starom. Šesťdesiatpäť rokov od februára 1948 a dvadsaťtri od novembra 1989.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.