Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Politické dedičstvo Václava Klausa

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Budúci týždeň končí vo svojej funkcii český prezident Václav Klaus. Hoci dnes mnohí jeho verejné pôsobenie vnímajú v tieni amnestie a podpory Miloša Zemana, Klaus toho reprezentuje podstatne viac.

 „Aký je bystrý, taký je arogantný,“ napísal o Klausovi po prvom stretnutí v roku 1989 Timothy Garton Ash v svojej knihe Rok zázrakov. „Vaše názory neprežijú obdobie jedného ekonomického cyklu,“ dodal na Klausovu adresu niekedy v raných 90. rokoch Ján Čarnogurský. Hoci Čarnogurský aj Ash mali v niečom podstatnom pravdu, ani ich dobové citáty ho dostatočne nevystihujú. Klaus bol totiž často bystrejší než arogantnejší a niektoré jeho názory sa až podozrivo priblížili k tým Čarnogurského.
Václav Klaus je evolučný politik. Podobne ako Viktor Orbán začínal ako striktný liberál, ktorý medzi občanom a štátom nevidel žiadne zmysluplné inštitúcie a všetko, čo tam bolo – čítaj občianska spoločnosť – považoval za nebezpečné. Ale najneskôr odvtedy, čo vetoval zákon o registrovaných partnerstvách v roku 2006, sa stal Klaus jedným z najkonzervatívnejších politikov českej pravice. Neskôr, v roku 2009, sprevádzal pápeža Benedikta XVI. v Čechách a na Morave s prekvapivou náklonnosťou a keď sa stal kardinál Dominik Duka v roku 2010 českým primasom, rozumeli si spolu tak, ako žiadny prezident a arcibiskup na Hradčanoch po roku 1918. Možno aj vďaka tomu hovoril Klaus v poslednom čase často o ochrane tradičných hodnôt a podporil cirkevné reštitúcie.
Klaus tým opísal veľký oblúk, najmä ak si uvedomíme, čo reprezentoval predtým ako predseda ODS: „Pragmatizmus, relativizmus a liberalizmus sú kľúčové slová demokracie, boj o demokratickú politickú kultúru je do veľkej miery bojom o obhájenie ich zmyslu,“ napísal o politickom uvažovaní Klausa v úvode jeho knihy Dopočítávání do jedné v roku 1995  Václav Bělohradský.
Klaus videl ústredný politický spor svojej doby hayekovsky, ako konflikt klasického liberalizmu a socializmu. O spoločnosti rozmýšľal ekonomicky, pre zachovanie slobody boli pre neho vždy najdôležitejšie „trhové“ hodnoty ako konkurencia či slobodný výber. A práve v tom bolo jeho uvažovanie vždy najslabšie. „Ponovembrová transformácia našej krajiny je transformáciou systému, a nie ľudí,“ napísal v polovici 90. rokov. V takejto schéme stačilo dať ľuďom slobodu, liberalizovať ceny a problém bol vyriešený. Lenže priskoro sa ukázalo, že svet je komplikovanejší. November 1989 nedokázal postaviť celý národ na jednu čiaru, problémom sa stala korupcia, klientelizmus a ďalšie etické problémy. Slobodu a charakter nebolo možné oddeliť, Klaus však kládol dôraz najmä na to prvé.   

.proti pravde a láske
Prečo sa Klaus vyhraňoval proti – ako ich nazýval – supermoralistom? Prečo zosmiešňoval nepolitické (lepšie povedané nadpolitické) hodnoty ako pravda a láska? Istým kľúčom môže byť jeho chápanie moderných dejín. V knihe Kde začíná zítřek z roku 2009, tvrdil, že bývalý režim padol z vnútorných príčin: „Išlo viac o kolaps a vnútorné vplyvy než o porážku a vplyvy vonkajšie.“  Tento kolaps mali podľa Klausa v rukách najmä samotní komunisti, to oni prestali veriť svojej ideológii, štát sa stával „mäkkým“ a krajina nebola „zmysluplne riadená“.  Klaus tu však nekončí a vyhraní sa aj voči disidentskému hnutiu a helsinskému procesu. To znamená voči Charte 77 a Václavovi Havlovi. Klaus má v kritike v niečom pravdu (opozícia nebola masová), niečo iné však podceňuje (formovanie alternatívy). Hlavný dôvod, prečo sa Klaus tak vehementne vymedzil voči Havlovi a ODS voči väčšine disidentov, bol stranícky princíp. Klaus formoval novodobé štiepenie českej spoločnosti, časť bývalých komunistov a ekonomických elít chcel vtiahnuť do svojho tábora a disidenti mu jednoducho so svojím svetom do tohto nepasovali.

.proti svetu
Takisto, ak nie viac, charakterizuje Klausa aj jeho spor so svetom. Nebol ako Masaryk, ktorý našiel v americkom prezidentovi Wilsonovi kľúčového spojenca, s ktorým rovnako videl svet. Nepodobal sa ani na Havla, ktorý ťažil z eufórie po páde komunizmu na Západe a svojho atlantického postoja, ale tiež zo svojho príklonu k dobovým témam (nové ľudské práva, zelené témy, globalizácia). Klaus bol iný prípad. Čím ďalej, tým viac bol v spore s vývojom v EÚ, stal sa vyhraneným kritikom globálneho otepľovania a svoju pôvodnú proamerickosť čoraz viac oslaboval svojimi vzťahmi k Rusku a zahraničnopolitickým realizmom (Irak, Kosovo). O jeho autorite však svedčí to, že síce čelil istej ostrakizácii, nedostal sa však do žiadnej osudovej izolácie.
S Klausom odchádza politik, ktorý veľa čítal a písal, držal krok so svetovými témami, nebál sa vyhraniť a polarizovať spoločnosť a trvať na suverenite štátu a trhovom hospodárstve.
Ťažšie je povedať, čo po Klausovi zostane. ODS má najlepšie roky za sebou, české spektrum sa vyvíja inak, ako by si želal, a tlak Nemecka a eurozóny si do roka a do dňa podriadi aj Prahu. Aj keď už s novou vládou a novým prezidentom.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite