Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Varovanie mladého Werthera

.david Goldman .časopis .klub

Na začiatku modernej literatúry stojí neschopnosť kresťanského Západu vyrovnať sa so zlom a poraziť ho. Nie Don Quijote, ktorý sa pozerá dozadu, ale Celestína, Don Juan, Candide, Emil a Werther. To sú monštrá modernej doby.

Bolo to pred rokmi v jedno nedeľné ráno. Kráčal som po Mexico City, po námestí, ktoré spája katedrálu a prezidentský palác.  Z ničoho nič sa vyrojili pouliční predavači.
Muž v strednom veku a sivej vetrovke otvoril škatuľu s modrým paperbackovým vydaním mexickej ústavy. Bol to presne ten typ publikácie, ktorý školy a odbory rozdávajú zdarma. „Kúpte si mexickú ústavu!“ kričal na mňa. „Prepáčte,“ hovorím mu „nebaví ma čítať fikcie“. Muž s modrými knižkami sa zasmial, bol to oslobodzujúci moment. A ja som sa cítil ako hlúpa blondína z vtipu, v ktorom odmietla knihu, pretože jednu už doma má.

.prvá literárna celebrita Európy: Goethe
Existuje približne tucet kníh, ktoré vyjadrujú Zeitgeist svojej doby tak dokonale, že ich celý literárny svet považuje za povinné čítanie. V 16. storočí sa čítala de Rojasova La Celestina, ktorá vyšla v desiatkach vydaní a prekladov.  Sedemnáste storočie čítalo Dona Juana hádam v tisícke verzií, v polovici 18. storočia sa čítal Voltaire a Rousseau. Ale posledná štvrtina osemnásteho storočia už patrila Wertherovi. Napoleon čítal francúzsky preklad pod pyramídami.
Je to prvý skutočne moderný román. Teda román, kde sa pred očami čitateľa odohráva vývoj osobnosti, čo je niečo, čo čitateľovi umožňuje, aby takýmto nepriamym spôsobom nazrel na možnosti vlastnej osobnosti a jej vývoja.  Goetheho životopisec Nicholas Boyle tvrdí, že generácia, ktorá sa narodila po roku 1770 bola prvou, ktorá si sama mohla vybrať svoju vlastnú identitu. Táto generácia nám nedala len francúzsku a americkú revolúciu a masívne odmietnutie tradície. Dala nám aj modernú prózu.
Werther je mladý muž, ktorý sa vydáva na cestu, aby našiel svoju identitu. Ovplyvnený len Rousseauovými predsudkami. Beznádejne sa zamiluje do vydatej Charlotte a postupne sa pripravuje o rozum. Ako hovorí profesor Boyle, nie je to žiadna odporná love story, ale príbeh, ktorý nás chce varovať pred hrozbou zahľadenosti do seba. Byť mladý v tom čase bolo priam nebeské, napísal Wordsworth. Lenže Wordsworth zavádzal, bolo to presne naopak, byť mladý bolo v tom čase neznesiteľné až príšerné. Ľudské bytosti jednoducho nie sú dostatočne bystré ani silné, aby si mohli vymyslieť svoju vlastnú identitu. Výsledkom je niečo dosť zahanbujúce. Smrteľne zranený Werther recituje verše z falošného eposu Ossian, literárnej mystifikácie, ktorej autorom bol škótsky mních, který tvrdil, že objavil keltského Homéra.  
Dnešný čitateľ sa pri Werherovi musí trochu nudiť, ale 18. storočie z neho nedokázalo odtrhnúť zrak. Nešťastne zamilovaní mladí muži napodobňovali Goetheho hrdinu a skoncovali so sebou tak často, že samovražda páchaná podľa predlohy sa dodnes označuje ako Wertherov efekt.  
Utrpenie mladého Werthera urobilo z Goetheho prvú literárnu celebritu modernej Európy. O štyridsať rokov neskôr vytvoril tento nemecký spisovateľ Wilhelma Meistera, ďalšieho mladého hrdinu, ktorý našiel zaľúbenie v sebe samom a ako herec opustil svoju nudnú obchodnícku rodinu a vydal sa na cestu s kočovným divadlom. Namiesto toho, aby ako Werther spáchal samovraždu, sa Meister rozhodne zmeniť svoj život a – žiť.
Nemám rád typ prózy, ktorý sa tvári, že nám chce sprostredkovať hlboký vhľad do románovej postavy a pomôcť nám vďaka tejto literárnej náhrade zvládať naše vlastné existenčné dilemy. Taká literatúra sa tvári, že nám ako ľudským bytostiam pomáha dospievať a zrieť, pomáha nám pestovať empatiu voči iným ľudským bytostiam a podobné nezmysly. Nie, kdeže, o vlastnú identitu nezakopnete, keď sa knižne zamilujete, bežíte s býkmi v Pamplone, vraždíte v záložni alebo trpíte počas úteku z Moskvy.
Goetheho Wilhelm Meister strávi niekoľko rokov života tým, že zakopáva o tragédie iných ľudí, a potom sa rozhodne opustiť svoj vlastný románový príbeh. Zistí, že herečka, s ktorou si v mladosti užil románik, zomrela po tom, ako pod srdcom nosila jeho dieťa. Rozhodne sa zmeniť svoj túlavý spôsob života a vychovávať svojho syna. Pred fiktívnosťou románu uprednostní život. Wilhelm Meister, podobne ako jeho bratanec Werther, nájde svoju vlastnú existenčnú beznádej, ale na rozdiel od Werthera si namiesto smrti zvolí život.  

.wertherove deti
Videné zo židovskej tradície, fantazírovanie je nudné. Zaujímavý je reálny život. Je to presne naopak, ako to vyjadril Tolstoj v Anne Karenine: všetky nešťastné rodiny sú nešťastné rovnakým spôsobom. Šťastie vždy vyzerá inak, rôznorodo. Každé dieťa je predsa radikálne iné, jedinečné,a preto je vychovávanie detí jednou z ľudských aktivít, kde si môžete byť istí prekvapením. O tom sa romány nepíšu. Ak by sa písali, boli by prázdne ako deň strávený sledovaním niekoho, kto hrá videohry.
Predtým, než nám romány vyrazili na pomoc hľadať zmysel našich životov, mala literatúra iný zmysel. Išlo jej o vykreslenie spoločnosti v pravdivých farbách. Za zmenou tohto zamerania možno vidieť jediné: neschopnosť kresťanského Západu. Práve to, že kresťanský Západ nedokázal potlačiť a poraziť zlo,  vytvorilo veľkú tému európskej literatúry. Počnúc napísaním Celestíny v roku 1499 až po Byronovho Dona Juana v roku 1819. Niekedy na pomedzí kresťanského stredoveku a osvietenstva sa stal Západ posadnutý svojou zraniteľnosťou voči zlu.
Fernando de Rojas bol právnikom z Toleda, pochádzal pôvodne zo židovskej rodiny, ktorá konvertovala na kresťanstvo. Jeho Celestína bola publikovaná iba sedem rokov po násilnom vyhnaní Židov, ktorí odmietli konvertovať zo Španielska a je to žaloba kresťanského sveta v predvečer modernej doby. De Rojasova perverzná stará kupliarka je vrcholnou predstaviteľkou predátora v svete, ktorému vládnu neschopní pokrytci. Marlowov Barnabáš alebo Shakespearov Jago vyzerajú oproti tejto literárnej senzácii z roku 1499 len ako komixové Katzenjammerove deti.  O sto rokov po prvom vydaní vyšla Celestína v tridsiatich nových španielskych vydaniach a preložili ju do všetkých hlavných európskych jazykov,  aj do hebrejčiny.  
Celestína bola prvou veľkou prózou, ktorú musel čítať každý Európan. Ďalším takým dielom bol jej nevlastný duchovný potomok, Don Juan, ktorý sa prvýkrát objavil v hre Tirsa de Molinu z roku 1630 Sevillský zvodca. A potom počas najbližších dvoch storočí v nie menej, ako tisícsedemsto ďalších podaniach tejto slávnej legendy. Don Juan je škodca, voči ktorému neexistuje žiadny prirodzený predátor. Juan je zarytý kresťan a ako taký verí v ľútosť a moc odpustenia hriechov, z čoho si však vyvodí, že má dostatok času páchať hriechy, dosť času na znásilňovanie žien a vraždenie ich mužov, pretože ľútosť všetko zmaže – a na to má stále dosť času. Bol to práve tento teologický vtip, ktorý bol v centre pôvodnej Tirsovej drámy. Autorom bol španielsky mních, pôvodom Žid, ktorého rodina pod nátlakom konvertovala na kresťanstvo.  
Impulzom, ktorý nám dal modernú literaturu, sa tak stala reflexia nad roztrhaným a rozstrapkaným stavom kresťanského Západu. Don Quijote sa pozerá dozadu na svet stredovekého eposu a paroduje ho. Paroduje rytierske opisy Rolanda, El Cida či Amadisa Waleského alebo Grimmelhausenovho Simpliciusa Simplicissimusa. Harold Bloom sa mýlil, keď tvrdil, že Don Quijote je prvým moderným románom. V skutočnosti je to posledný román starého sveta. Modernými monštrami sú Celestína a Don Juan, to oni škrtia svoje obete s vedomím pomalého konca kresťanskej spoločnosti. Shakespeare to dokázal vyjadriť ešte lepšie, samozrejme, ale dostal sa tam až sto rokov po Španieloch.
Ďalšími dielami, ktoré musel každý Európan so vzťahom k literatúre prečítať, sú Voltairov Candide (1759) a Rousseauov Emil (1762). Tieto dva filozofické romány  ohlásili koniec kresťanskej kultúry, ak nie celého náboženstva. S Candidom a Emilom vzdelaná Európa prvýkrát čítala protináboženské polemiky ako hlavné diela svojej doby.
Len o desať  rokov neskôr prišiel čas na Werthera. Po Voltairovi a Rousseauovi prestali vzdelaní Európania hľadať svoju osobnú spásu v náboženstve. Goetheho genialita spočívala v tom, že vytvoril hrdinu, ktorý hľadal zmysel vlastného života v intímnych osobných vzťahoch. A to je vysvetlenie, prečo jeho zmätený mladý Durínčan nastavil štandard v tom, ako treba písať milenecké listy, ako štýlovo sa majú muži obliekať a príležitostne páchať samovraždu. Všetko to hľadanie po zmysle v literatúre, všetky postavy od  Pierra Bezuchova po Holdena Caulfielda, sú v tomto zmysle len Wertherovými deťmi.

.moderní proroci zlyhali
Existujú aj ďalšie diela krásnej literatúry, ktoré možno označiť za veľké romány. Aj keď niektoré sú skôr antiromány, na mysli mám napríklad  Toma Jonesa od Henry Fieldinga, alebo Rukopis nájdený v Zaragoze od Jana Potockého či Musilovho Muža bez vlastností. Fieldingov hrdina patrí k autorovmu rozboru anglických spôsobov, Zaragoza paroduje všetky západné literárne žánre a ukazuje, že tak, ako pri cibuli, aj pri západnej civilizácii platí, že ak ich zbavíme všetkých vrstiev, nezostane nič. Musilovo majstrovské dielo sa odohráva vo Viedni v roku 1914 a čitateľ vie to, čo nevie žiadny z hrdinov románu, že tento svet čaká náhly a strašný koniec, keď vypukne svetová vojna. Vďaka tejto konštrukcii román nemôže skončiť.
Problém, na ktorý sa snažím upozorniť sa netýka ani tak spisovateľov, ako skôr toho, čo sa od nich očakávalo. Konkrétne, že sa stanú modernými prorokmi, ktorí dokážu nahradiť náboženstvo po tom, čo prestalo byť centrom verejného priestoru.  Spisovatelia sú však v žalostne nepripravenom stave, nedokážu naplniť také vysoké očakávania. A kult vysokej kultúry ako náhrady za náboženstvo sa ukázal len ďalšou slabou ideou, ktorá potrápila západné myslenie.
Werther by mal pred nami stáť ako varovanie, ktoré nám a potenciálnym spisovateľom pripomína, že sme tam dolu boli a že to všetko nebolo hodné námahy, ktorú to stálo.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite