Hoci je verejná mienka vrtkavá, tentoraz môže dať za pravdu Pistoriusovi. Nejeden Juhoafričan totiž spáva so strelnou zbraňou pri posteli. Je to preto, že v Juhoafrickej republike dosahuje zločinnosť desivo vysoké čísla. Podľa štatistík, zverejnených na BBC, je denne v Juhoafrickej republike zavraždených 50 ľudí a odohrá sa približne rovnaký počet pokusov o vraždu. Nie div, že dosť ľudí sa tu bojí zločinu tak veľmi, až sa zo strachu sami môžu stať páchateľmi.
.lupiči a policajti v reštaurácii
„Nastala chvíľa, v ktorej som si uvedomil, že zomriem,“ spomína Juhoafričan Antony Altbeker na deň, keď sedel so svojou známou v reštaurácii rýchleho občerstvenia v Johannesburgu. Pokojne sa zhovárali v miestnosti, kde boli aj ďalšie stoly s hosťami. Pristúpil k nim asi 17-ročný mladík, namieril na nich zbraň a požiadal ich, aby si ľahli na zem. Altbeker akýmsi šiestym zmyslom odhadol, že zbraň nie je skutočná a v návale spravodlivého hnevu sa postavil na odpor. Nemal to robiť. Objavil sa lupičov komplic a ten už mal v ruke skutočnú pištoľ, nabitú ostrými. Keď druhý lupič odistil, Altbeker tušil, že nastane koniec.
„Odvtedy som neraz hovoril so svojimi známymi z polície a všetci mi dôrazne tvrdili: ak niekto odistí zbraň, chce strieľať. Do tej chvíle má obeť lúpežného prepadnutia šancu prežiť, ak bude spolupracovať. No len čo sa v komore ocitne náboj a zbraň je odistená, všetko sa mení...“ Altbekerovi jedna policajtka poradila: „Vtedy už musíš zaútočiť. Ak to neurobíš, skončíš v márnici.“ To, že v nej Altbeker nakoniec neskončil, zariadila len súhra šťastných náhod. Lupičovi zlyhala zbraň. Dvaja mladiství zločinci zmizli, hostia v reštaurácii zostali otrasene sedieť na stoličkách a o pätnásť minút sa na miesto činu dostavili ozbrojení policajti. „Prišli ste vyšetriť to lúpežné prepadnutie?“ zmätene sa ich opýtal Altbeker. „Aké prepadnutie?“ prekvapil sa seržant a ďalej si prezeral jedálny lístok. Johannesburskí strážnici sa prišli len v pokoji navečerať.
Antony Altbeker pracoval v 90. rokoch na juhoafrickom ministerstve vnútra. Demokratické štruktúry sa vtedy len rozvíjali a Altbeker mal na starosti kriminalitu a stav policajných zložiek. Štyri roky bol poradcom ministra a mohol zblízka monitorovať prácu polície. Práve v období, keď tam pôsobil, stala sa mu citovaná príhoda, ktorou začína svoju knihu Krajina, ktorá bojuje sama so sebou (A Country at War with Itself ). V knihe predkladá pozoruhodný pohľad na krajinu, kde má takmer každý obyvateľ osobnú skúsenosť so zločinom.
Hoci v poslednom období dochádza k istému poklesu kriminality, až tretina zločinov, ktoré sa v Juhoafrickej republike odohrajú, je násilného charakteru. Toto číslo sa uvádza v štúdii Davida Brucea The Violent Nature of Crime. Dominique Dix-Peek, ktorá pracuje ako koordinátorka v juhoafrickom Centre pre štúdium násilia a zmierenia, jeho údaj potvrdzuje a pre .týždeň hovorí: „Dá sa povedať, že Juhoafričania sa pri riešení osobných, medziosobných a kolektívnych problémov stále nadpriemerne často uchyľujú k násiliu. Toto sa dá postupne naprávať tak, že vytvoríme realistické a účinné alternatívy voči násilným riešeniam.“ Prílišné spoliehanie sa na násilie je podľa Dominique Dix-Peekovej dedičstvom po apartheide, keď prichádzalo k násiliu na všetkých stranách.
.kultúra násilia
Naozaj sa zdá, že vysvetlenie treba hľadať najmä v dejinách. „Počas koloniálnej éry bola policajná práca v Južnej Afrike podriadená presvedčeniu, že spoločenský poriadok si vyžaduje dôrazné uplatňovanie sily proti každému, kto je označený za hrozbu. Jednou hrozbou bol politický odpor, a druhou kriminalita – pritom veľká časť kriminality sa prakticky nedala oddeliť od étosu politickej vzbury,“ vracia sa do minulosti Antony Altbeker v knihe A Country at War with Itself.
V rokoch apartheidu sa odpor proti nespravodlivému usporiadaniu spoločnosti prejavoval aj násilnými metódami. Dochádzalo k politizácii kriminality – aj ku kriminalizácii politiky. Príkladom môžu byť násilné činy, ktorých sa dopúšťala časť protestujúcich proti apartheidu. Brutálna odozva zo strany polície upevňovala začarovaný kruh a výsledkom bolo ďalšie násilie. Dokonca aj vnútri antiapartheidových kruhov sa vyskytovalo násilie medzi jednotlivými frakciami.
Altbeker opisuje, že v 20. storočí sa polícia venovala najmä udržiavaniu rasovo štruktúrovanej spoločnosti a menej sa sústreďovala na prevenciu zločinov. Väčšina policajtov tieto dva ciele ani nerozlišovala, pretože slúžili v chudobných štvrtiach a bojovali s masovým odporom proti apartheidu. Navyše mali za sebou skúsenosti z bojov v Namíbii, kde prebiehal zápas za nezávislosť, a tiež z protipovstaleckých bojov vo vtedajšej Rodézii. „Mohol niekto tým mladým mužom zazlievať, ak si mysleli, že policajná práca je to isté ako udržiavanie politického režimu?“ pýta sa Altbeker. „V praxi to naozaj bolo neraz to isté.“ Transformácia policajných zložiek po roku 1994 nemohla byť jednoduchá a dodnes nie je ukončená. Policajná brutalita je stále problém, práve tak ako zdĺhavé procedúry, byrokracia, a, samozrejme, korupcia. Tá vládne aj na najvyšších miestach – je po apartheide, no elity sa bez ohľadu na farbu pokožky vyznačujú najmä schopnosťou hrabať k sebe.
Juhoafrická kultúra násilia a s ňou zviazaná kultúra strachu čerpá z dvoch mohutných zdrojov. Samozrejme, je to najmä z nespravodlivosti, ktorú páchal vládnuci politický režim na ovládanej väčšine, udržiavanej v područí a bez práv. Veľmi škodlivá je však aj glorifikácia násilia, ktorého sa často dopúšťali bojovníci proti apartheidu. Ten prvý spomínaný typ násilia bol verejne odsúdený, v mentálnej výbave Juhoafričanov však zanechal stopy.
Odsúdiť ten druhý typ násilia je zložitejšie. V juhoafrickej spoločnosti, žiaľ, rasové delenia pretrvali a okrem pozostatkov rasizmu bielych voči čiernym je tam silná politická korektnosť, ktorá neraz pripomína rasizmus opačného smerovania. Do povedomia svetovej verejnosti prenikli aj škandály Winnie Mandelovej, bývalej manželky Nelsona Mandelu, ktorá verejne podporovala necklacing – upaľovanie politických oponentov (obeť dostala na krk gumenú pneumatiku, ktorú páchatelia zapálili). Mandelová v 80. rokoch vyhlásila, že necklacing prispieva k oslobodzovaniu spoločnosti. Winnie Mandelová sa okrem toho sama dopustila mučenia a zrejme aj zabíjania. Jej previnenia uznala dokonca juhoafrická Komisia pre pravdu a zmierenie, ktorá po zrušení apartheidu skúmala zločiny spáchané za tejto éry.
Aby boli zdroje kultúry násilia úplné, treba k nim pripočítať ešte staršie dejiny – vojny medzi búrskymi usadlíkmi a Britmi, ktorí sa usilovali získať toto územie a najmä nerastné bohatstvo. Práve v druhej búrskej vojne (1899 – 1902) uzreli svetlo sveta prvé koncentračné tábory v dejinách. Zriadili ich Briti a internovali v nich zajaté ženy a deti búrskych bojovníkov. V neľudských podmienkach tam zahynulo odhadom najmenej 20-tisíc väzňov.
.poznajte svojho policajta
Existuje protijed na kultúru násilia? Podľa Dominique Dix-Peekovej, ktorá je biela Afrikánka, je potrebné, aby sa Juhoafrická republika vyrovnala so svojou kolektívnou traumou. Len tak sa ľudia naučia riešiť problémy nenásilne.
„Keďže v súčasnosti hrajú kľúčovú rolu skúsenosti a situácie, ku ktorým dochádzalo ešte počas apartheidu, musíme sa postupne vyrovnávať so sociálnym, politickým a ekonomickým dedičstvom. Treba poctivo a vytrvalo presadzovať zodpovednosť za zločiny. Ľudia, ktorí sa násilia dopúšťajú vo vzťahu k iným ľuďom alebo ako súčasť kolektívu, musia byť za to potrestaní – samozrejme, právnou cestou. Predpisovo. Pomôže, ak ľudia vedia, že zatknutý páchateľ bude za svoje činy skutočne potrestaný, že spravodlivosti sa učiní zadosť.“
Dominique Dix-Peeková ďalej pre .týždeň opísala, aké zlepšenie vidieť, keď sa polícia stane súčasťou komunity a aktívne pôsobí medzi ľuďmi. „Ak ľudia v komunite poznajú policajtov, kolektívne násilie sa tam vyskytuje menej často. Preto majú svoj význam aj komunitné policajné fóra, v ktorých sa stretávajú občania s políciou.“
Zatiaľ však v Juhoafrickej republike, a to priznáva aj Dix-Peeková, pretrváva atmosféra strachu. „Ľudia sa desia toho, že sa stanú obeťou zločinu, a tak sa často uchýlia k súkromným riešeniam. Kupujú si zbrane, platia súkromným bezpečnostným službám, volia si bývanie v uzavretých strážených štvrtiach. To znamená, že štátu ako udržiavateľovi poriadku dôverujú čoraz menej.“ Platí to najmä o tých, ktorí si to môžu dovoliť – Juhoafričanoch zo strednej a hornej vrstvy. O tých, ku ktorým patrí aj Oskar Pistorius.
.lupiči a policajti v reštaurácii
„Nastala chvíľa, v ktorej som si uvedomil, že zomriem,“ spomína Juhoafričan Antony Altbeker na deň, keď sedel so svojou známou v reštaurácii rýchleho občerstvenia v Johannesburgu. Pokojne sa zhovárali v miestnosti, kde boli aj ďalšie stoly s hosťami. Pristúpil k nim asi 17-ročný mladík, namieril na nich zbraň a požiadal ich, aby si ľahli na zem. Altbeker akýmsi šiestym zmyslom odhadol, že zbraň nie je skutočná a v návale spravodlivého hnevu sa postavil na odpor. Nemal to robiť. Objavil sa lupičov komplic a ten už mal v ruke skutočnú pištoľ, nabitú ostrými. Keď druhý lupič odistil, Altbeker tušil, že nastane koniec.
„Odvtedy som neraz hovoril so svojimi známymi z polície a všetci mi dôrazne tvrdili: ak niekto odistí zbraň, chce strieľať. Do tej chvíle má obeť lúpežného prepadnutia šancu prežiť, ak bude spolupracovať. No len čo sa v komore ocitne náboj a zbraň je odistená, všetko sa mení...“ Altbekerovi jedna policajtka poradila: „Vtedy už musíš zaútočiť. Ak to neurobíš, skončíš v márnici.“ To, že v nej Altbeker nakoniec neskončil, zariadila len súhra šťastných náhod. Lupičovi zlyhala zbraň. Dvaja mladiství zločinci zmizli, hostia v reštaurácii zostali otrasene sedieť na stoličkách a o pätnásť minút sa na miesto činu dostavili ozbrojení policajti. „Prišli ste vyšetriť to lúpežné prepadnutie?“ zmätene sa ich opýtal Altbeker. „Aké prepadnutie?“ prekvapil sa seržant a ďalej si prezeral jedálny lístok. Johannesburskí strážnici sa prišli len v pokoji navečerať.
Antony Altbeker pracoval v 90. rokoch na juhoafrickom ministerstve vnútra. Demokratické štruktúry sa vtedy len rozvíjali a Altbeker mal na starosti kriminalitu a stav policajných zložiek. Štyri roky bol poradcom ministra a mohol zblízka monitorovať prácu polície. Práve v období, keď tam pôsobil, stala sa mu citovaná príhoda, ktorou začína svoju knihu Krajina, ktorá bojuje sama so sebou (A Country at War with Itself ). V knihe predkladá pozoruhodný pohľad na krajinu, kde má takmer každý obyvateľ osobnú skúsenosť so zločinom.
Hoci v poslednom období dochádza k istému poklesu kriminality, až tretina zločinov, ktoré sa v Juhoafrickej republike odohrajú, je násilného charakteru. Toto číslo sa uvádza v štúdii Davida Brucea The Violent Nature of Crime. Dominique Dix-Peek, ktorá pracuje ako koordinátorka v juhoafrickom Centre pre štúdium násilia a zmierenia, jeho údaj potvrdzuje a pre .týždeň hovorí: „Dá sa povedať, že Juhoafričania sa pri riešení osobných, medziosobných a kolektívnych problémov stále nadpriemerne často uchyľujú k násiliu. Toto sa dá postupne naprávať tak, že vytvoríme realistické a účinné alternatívy voči násilným riešeniam.“ Prílišné spoliehanie sa na násilie je podľa Dominique Dix-Peekovej dedičstvom po apartheide, keď prichádzalo k násiliu na všetkých stranách.
.kultúra násilia
Naozaj sa zdá, že vysvetlenie treba hľadať najmä v dejinách. „Počas koloniálnej éry bola policajná práca v Južnej Afrike podriadená presvedčeniu, že spoločenský poriadok si vyžaduje dôrazné uplatňovanie sily proti každému, kto je označený za hrozbu. Jednou hrozbou bol politický odpor, a druhou kriminalita – pritom veľká časť kriminality sa prakticky nedala oddeliť od étosu politickej vzbury,“ vracia sa do minulosti Antony Altbeker v knihe A Country at War with Itself.
V rokoch apartheidu sa odpor proti nespravodlivému usporiadaniu spoločnosti prejavoval aj násilnými metódami. Dochádzalo k politizácii kriminality – aj ku kriminalizácii politiky. Príkladom môžu byť násilné činy, ktorých sa dopúšťala časť protestujúcich proti apartheidu. Brutálna odozva zo strany polície upevňovala začarovaný kruh a výsledkom bolo ďalšie násilie. Dokonca aj vnútri antiapartheidových kruhov sa vyskytovalo násilie medzi jednotlivými frakciami.
Altbeker opisuje, že v 20. storočí sa polícia venovala najmä udržiavaniu rasovo štruktúrovanej spoločnosti a menej sa sústreďovala na prevenciu zločinov. Väčšina policajtov tieto dva ciele ani nerozlišovala, pretože slúžili v chudobných štvrtiach a bojovali s masovým odporom proti apartheidu. Navyše mali za sebou skúsenosti z bojov v Namíbii, kde prebiehal zápas za nezávislosť, a tiež z protipovstaleckých bojov vo vtedajšej Rodézii. „Mohol niekto tým mladým mužom zazlievať, ak si mysleli, že policajná práca je to isté ako udržiavanie politického režimu?“ pýta sa Altbeker. „V praxi to naozaj bolo neraz to isté.“ Transformácia policajných zložiek po roku 1994 nemohla byť jednoduchá a dodnes nie je ukončená. Policajná brutalita je stále problém, práve tak ako zdĺhavé procedúry, byrokracia, a, samozrejme, korupcia. Tá vládne aj na najvyšších miestach – je po apartheide, no elity sa bez ohľadu na farbu pokožky vyznačujú najmä schopnosťou hrabať k sebe.
Juhoafrická kultúra násilia a s ňou zviazaná kultúra strachu čerpá z dvoch mohutných zdrojov. Samozrejme, je to najmä z nespravodlivosti, ktorú páchal vládnuci politický režim na ovládanej väčšine, udržiavanej v područí a bez práv. Veľmi škodlivá je však aj glorifikácia násilia, ktorého sa často dopúšťali bojovníci proti apartheidu. Ten prvý spomínaný typ násilia bol verejne odsúdený, v mentálnej výbave Juhoafričanov však zanechal stopy.
Odsúdiť ten druhý typ násilia je zložitejšie. V juhoafrickej spoločnosti, žiaľ, rasové delenia pretrvali a okrem pozostatkov rasizmu bielych voči čiernym je tam silná politická korektnosť, ktorá neraz pripomína rasizmus opačného smerovania. Do povedomia svetovej verejnosti prenikli aj škandály Winnie Mandelovej, bývalej manželky Nelsona Mandelu, ktorá verejne podporovala necklacing – upaľovanie politických oponentov (obeť dostala na krk gumenú pneumatiku, ktorú páchatelia zapálili). Mandelová v 80. rokoch vyhlásila, že necklacing prispieva k oslobodzovaniu spoločnosti. Winnie Mandelová sa okrem toho sama dopustila mučenia a zrejme aj zabíjania. Jej previnenia uznala dokonca juhoafrická Komisia pre pravdu a zmierenie, ktorá po zrušení apartheidu skúmala zločiny spáchané za tejto éry.
Aby boli zdroje kultúry násilia úplné, treba k nim pripočítať ešte staršie dejiny – vojny medzi búrskymi usadlíkmi a Britmi, ktorí sa usilovali získať toto územie a najmä nerastné bohatstvo. Práve v druhej búrskej vojne (1899 – 1902) uzreli svetlo sveta prvé koncentračné tábory v dejinách. Zriadili ich Briti a internovali v nich zajaté ženy a deti búrskych bojovníkov. V neľudských podmienkach tam zahynulo odhadom najmenej 20-tisíc väzňov.
.poznajte svojho policajta
Existuje protijed na kultúru násilia? Podľa Dominique Dix-Peekovej, ktorá je biela Afrikánka, je potrebné, aby sa Juhoafrická republika vyrovnala so svojou kolektívnou traumou. Len tak sa ľudia naučia riešiť problémy nenásilne.
„Keďže v súčasnosti hrajú kľúčovú rolu skúsenosti a situácie, ku ktorým dochádzalo ešte počas apartheidu, musíme sa postupne vyrovnávať so sociálnym, politickým a ekonomickým dedičstvom. Treba poctivo a vytrvalo presadzovať zodpovednosť za zločiny. Ľudia, ktorí sa násilia dopúšťajú vo vzťahu k iným ľuďom alebo ako súčasť kolektívu, musia byť za to potrestaní – samozrejme, právnou cestou. Predpisovo. Pomôže, ak ľudia vedia, že zatknutý páchateľ bude za svoje činy skutočne potrestaný, že spravodlivosti sa učiní zadosť.“
Dominique Dix-Peeková ďalej pre .týždeň opísala, aké zlepšenie vidieť, keď sa polícia stane súčasťou komunity a aktívne pôsobí medzi ľuďmi. „Ak ľudia v komunite poznajú policajtov, kolektívne násilie sa tam vyskytuje menej často. Preto majú svoj význam aj komunitné policajné fóra, v ktorých sa stretávajú občania s políciou.“
Zatiaľ však v Juhoafrickej republike, a to priznáva aj Dix-Peeková, pretrváva atmosféra strachu. „Ľudia sa desia toho, že sa stanú obeťou zločinu, a tak sa často uchýlia k súkromným riešeniam. Kupujú si zbrane, platia súkromným bezpečnostným službám, volia si bývanie v uzavretých strážených štvrtiach. To znamená, že štátu ako udržiavateľovi poriadku dôverujú čoraz menej.“ Platí to najmä o tých, ktorí si to môžu dovoliť – Juhoafričanoch zo strednej a hornej vrstvy. O tých, ku ktorým patrí aj Oskar Pistorius.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.