Druhý argument bol, že si o nás budú čitatelia myslieť, že som „podpapučák“ a ona semetrika. Beriem tieto skutočnosti na vedomie, no v duchu si hovorím, čo ak sa u nej prejavuje syndróm pani Columbovej a chce byť predstavená, ukázaná? Lebo pri ženách človek nikdy nevie.
Napríklad minule, poznáte to – sobotné popoludnie, byt naleštený, jedlo za nami, ešte sa treba pohádať a ísť na prechádzku. Vyberáme sa za stredoveké hradby v našom mestečku. Vyzerá to idylicky a idylické to aj je, ale aj do najväčšej idyly sa časom vkradne stereotyp. Preto je prospešné, ak prichádza k menším nehodám.
Kráčame mlčky. Sme na seba ofučaní, dôvod som dávno zabudol. Každý vo svojej spupnej ulite. Všimnem si, že manželka jednou nohou zúrivo dupe, potom akoby vykopávala loptu. Hovorím si, inšpirovaná Maradonom chce zo seba dostať tú zlosť a fiktívnou loptou rozohráva zápas o pokoj v srdci. Fíha, ale to prežíva! Tvár vraští ako kulturisti! Niečo si mrmle popod nos. Predstavte si milí priatelia, stúpila do psieho výkalu. Smejem sa ako blázon, napriek tomu, že z toho môže byť veľký tresk. Na moje prekvapenie sa smeje aj ona. Zneistiem. Pozriem dolu a vidím, že aj ja stojím v psom výkale. Oboma nohami.
A tak si vedno vykračujeme s úsmevom. Sme v tom spolu! Nenápadne šúchame nohy po zemi a hľadáme kaluž, kde by sme obuv opláchli. Skrývame pred ľuďmi trápne tajomstvo. Je to zázračná a neopakovateľná chvíľa.
Poviete si, je tam toho, taká banalita. Ale pozor, je v tom veľká metafora – niekedy sa musíme dotknúť lajna, aby sme ocenili vôňu poľných kvetov. „Tak pravil“ inšpektor Columbo.
Napríklad minule, poznáte to – sobotné popoludnie, byt naleštený, jedlo za nami, ešte sa treba pohádať a ísť na prechádzku. Vyberáme sa za stredoveké hradby v našom mestečku. Vyzerá to idylicky a idylické to aj je, ale aj do najväčšej idyly sa časom vkradne stereotyp. Preto je prospešné, ak prichádza k menším nehodám.
Kráčame mlčky. Sme na seba ofučaní, dôvod som dávno zabudol. Každý vo svojej spupnej ulite. Všimnem si, že manželka jednou nohou zúrivo dupe, potom akoby vykopávala loptu. Hovorím si, inšpirovaná Maradonom chce zo seba dostať tú zlosť a fiktívnou loptou rozohráva zápas o pokoj v srdci. Fíha, ale to prežíva! Tvár vraští ako kulturisti! Niečo si mrmle popod nos. Predstavte si milí priatelia, stúpila do psieho výkalu. Smejem sa ako blázon, napriek tomu, že z toho môže byť veľký tresk. Na moje prekvapenie sa smeje aj ona. Zneistiem. Pozriem dolu a vidím, že aj ja stojím v psom výkale. Oboma nohami.
A tak si vedno vykračujeme s úsmevom. Sme v tom spolu! Nenápadne šúchame nohy po zemi a hľadáme kaluž, kde by sme obuv opláchli. Skrývame pred ľuďmi trápne tajomstvo. Je to zázračná a neopakovateľná chvíľa.
Poviete si, je tam toho, taká banalita. Ale pozor, je v tom veľká metafora – niekedy sa musíme dotknúť lajna, aby sme ocenili vôňu poľných kvetov. „Tak pravil“ inšpektor Columbo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.