Diabol v nás je takmer prírodná konštanta. Pozorne treba sledovať predovšetkým politické ideológie a ich ozveny, inštitúcie štátu, rétoriku vodcovských elít, davové emócie. Tam, kde všeobecná frustrácia prekročí kritickú hranicu, tam, kde sa z prítmia krčiem a spolkov začne ozývať skandovanie, kde sa vynorí „obetný baránok“, tam sa rodí hrozba nacionálneho socializmu. Keď nastane situácia, že si diabol v nás a „duch doby“ podajú ruky, prepuká násilie.
Duch doby sa rodí z guláša hlasov, obrazov, piesní, textov, udalostí. Z času na čas sa objaví dirigent a disharmonický škripot prerastá do melódie. Môže ňou byť rovnako óda na život ako óda na smrť. Netuším, od čoho závisí „systémovo“. Od štátu? Pokiaľ ide o jednotlivcov, vec je jasná. Môj známy Sváťa Karásek (kňaz a a rebel) nazval jednu svoju pieseň Řekni ďáblovi ne.
Povedz mu nie, keď bude ukazovať prstom tu na Róma, imigranta, homosexuála, Žida, Maďara, bohatého, bezdomovca, mentálne postihnutého, konzervatívca, liberála... a tvrdiť, že ich inakosť je príčinou tvojej biedy, tvojho biedenia, tvojich životných karambolov.
Neviem, ako má jednotlivec čeliť duchu doby. Možno mnohohlasne vzývať láskavosť a súcit pri každom východe slnka. Alebo mať v zálohe baseballovú palicu? Za štandardných pomerov sa treba spoliehať na štát. Na štát, ktorý má na organizované násilie voči podobných úchylkám, akou je nacionálny socializmus, delegované práva i nástroje. Niekedy však bývajú problémy práve so štandardnými pomermi. Napríklad v justícii, v zneužívaní nacionálnych tém pre mocenské záujmy a podobne. Čo potom?
Duch doby sa rodí z guláša hlasov, obrazov, piesní, textov, udalostí. Z času na čas sa objaví dirigent a disharmonický škripot prerastá do melódie. Môže ňou byť rovnako óda na život ako óda na smrť. Netuším, od čoho závisí „systémovo“. Od štátu? Pokiaľ ide o jednotlivcov, vec je jasná. Môj známy Sváťa Karásek (kňaz a a rebel) nazval jednu svoju pieseň Řekni ďáblovi ne.
Povedz mu nie, keď bude ukazovať prstom tu na Róma, imigranta, homosexuála, Žida, Maďara, bohatého, bezdomovca, mentálne postihnutého, konzervatívca, liberála... a tvrdiť, že ich inakosť je príčinou tvojej biedy, tvojho biedenia, tvojich životných karambolov.
Neviem, ako má jednotlivec čeliť duchu doby. Možno mnohohlasne vzývať láskavosť a súcit pri každom východe slnka. Alebo mať v zálohe baseballovú palicu? Za štandardných pomerov sa treba spoliehať na štát. Na štát, ktorý má na organizované násilie voči podobných úchylkám, akou je nacionálny socializmus, delegované práva i nástroje. Niekedy však bývajú problémy práve so štandardnými pomermi. Napríklad v justícii, v zneužívaní nacionálnych tém pre mocenské záujmy a podobne. Čo potom?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.