V dnešnej dobe zlý osud hrozí ideálu, ktorý náš človek vložil do ruského človeka. Od Rusov čakáme viac, ako sú schopní vykonať. Vytvorili sme si o nich legendu, mystifikovali ich, nevieme už na nich hľadieť ako na ľudí s chybami a v budúcnosti nebudeme im už môcť žiadnu chybu, nedostatok odpustiť. A tým si ich veľmi odcudzíme, znenávidíme ich. Naša láska k nim obráti sa v nenávisť. A dnes takáto zmena myslenia sa už dá pozorovať.
.sovietsky robotník
Neverím, že by sa sovietsky robotník postavil proti takej vláde, ktorá by zavádzala fašizmus a ktorá by zároveň podporovala jeho. Skôr opak, tento robotník by to s radosťou dovolil, uskutočňoval, ak sa tak už nestalo; a tak komunizmus je vlastne len druh fašizmu.
.komunizmus a jeho predpoklady
Je otázka, či taktika komunistov bola dobrá. Idú budovať nový svet. Na to potrebovali zrúcať starý. Používali, pravdaže, všetky dobré i zlé prostriedky, podľa starej zásady, že účel svätí prostriedok. V tomto je aj veľké nebezpečenstvo. Keď človeku dovolíme byť nemravným, konať beztrestne, dovolíme jeho zlo podporovať, ťažko ho potom donútime, keď sa dosiahne cieľ, aby zase robil dobro. Uvoľnené zlé vášne sa ťažko zase sputnávajú. Príznaky sa javia už dnes. Je nesporné, že dnes komunistická strana vyhlásila mravný program, ale kto ho bude napĺňať, keď sami komunisti boli dosiaľ nemravní. Na to iste myslí i Rolland v Krištofovi poznámkou na strane 409/II. diel. (Vidím dobre, že ničí starý svet, riekol Krištof. Ničí tak dobre, že neviem, z čoho budete zase stavať. Ste si istý, že vám zostane dosť trámov pre váš nový domov? Do vášho staveniska sa už dali červy.)
Nie je možné stavať sa celkom proti komunizmu. Je nesporné, že nesie v sebe hodnoty pre človeka. Predovšetkým má svoj cieľ, a to dobrý, prospešný cieľ, a má to, že zameriava všetko svoje konanie na tento cieľ.
Nesie v sebe mravnosť, i keby toto konanie bolo niekedy nemravné. Nie, človek ho nemôže odsúdiť, skôr by sme sa mali s ním vyrovnať a prekonávať ho, lebo zase nie je možné s ním úplne súhlasiť, jednoducho preto, že si nárokuje právo usmerňovať život, regulovať ho vo všetkých jeho zložkách, skrotiť ho, vložiť naň ohlávku a chomút ušitý podľa vlastného strihu, a v tom sa vari mýli a myslím, že v tom je jeho najväčšia slabina. Život nemá miery, je neobsiahnuteľný, je niečo, čo sa samo osebe tvorí, premieňa, čo nemá hraníc, čo pretečie všetky nádoby, do ktorých by sme ho chceli zachytiť. Boli už predsa pokusy, ktoré toto chceli uskutočniť. Pohanský svetonáhľad, pohanské náboženstvá vytvorili vari najobsiahlejšiu mieru. Kresťanstvo ju zúžilo, keď sa zaujímalo viac o ducha a hmotu neuznávalo, ničilo. Štátne systémy a najmä strany ponáhľali sa v tomto smere kresťanstvo doplniť. Myslím, že takéto riešenie by bolo pre človeka najznesiteľnejšie. Rozumné pôsobenie strán a tolerovaných náboženstiev by mu dávalo možnosť slobodného prejavu. Život by sa v ňom netiesnil, mal by kade prekypovať a záležalo by len na systémoch, náboženstvách a stranách, či by sa vedeli týmto premenám prispôsobovať, či by boli schopné a ochotné svoju mieru upravovať podľa potrieb.
No v poslednom čase vynorili sa snahy zase život usmerňovať z jediného centra. Snažia sa o to hlavne dve ideológie. Na jednej strane fašizmus, najdôslednejšie vo forme nemeckej, a potom komunizmus. Ten má zrejme väčšie predpoklady udržať sa, lebo kým fašizmus chce usmernenie uskutočniť v rámci jediného vyvoleného národa alebo jedinej triedy, najviac rasy, komunizmus, alebo lepšie socializmus rozširuje rámec na celé ľudstvo, nepozná národ, rasu, pozná len človeka (forma socializmu, ktorá má na mysli zase len jednu triedu, i keď v širšom meradle – proletariát, robotnícku triedu, je fašizujúca) a v tom má výhodu. No zabúda, že život nepredstavuje len ľudská spoločnosť, že život je oveľa obsiahlejší, mnohostrannejší a vôbec nie jednotný, je on rozložený do celého tvorstva, do všetkých foriem stvorenia, či sa nám to javí aktívne – živé, alebo pasívne – mŕtve. A usmerňovať ho znamená vlastne len stavať mu prekážky, priškrcovať ho. Naostatok život takéto jednostranné usmerňovanie neznáša. Skôr alebo neskôr pretrháva hrádze, akékoľvek silné by boli, alebo vyráža inou formou. Takýto údel čaká i socializmus. O komunizme ani nehovorím. Komunizmus je fašizujúca forma socializmu. Odôvodnená je iba jeho revolučnosť.
.platón mal pravdu
Proletariát sotva uskutoční socialistickú spoločnosť. Bude len triedou, ktorá na čas prevezme vládu, triedou, ktorá naplní jednu dejinnú epochu, a potom odstúpi. Ale čo bude potom. Zdá sa, že Platón mal pravdu. Iba vláda ľudí mravných, nanajvýš spravodlivých mohla by uskutočniť šťastie ľudí.
František Švantner (1912–1950)/
Bol ústredným predstaviteľom slovenského naturizmu, jeho román Život bez konca, ktorý dokončil krátko pred smrťou, vyšiel v roku 1956 v Slovenskom spisovateľovi vo výrazne scenzurovanej podobe. Pod redakčným vedením Pavla Bunčáka boli vypustené desiatky strán a dielo upravené do ideologicky prijateľnej podoby. Prvé úplné vydanie románu vyšlo v roku 1974 pod vedením Jána Medveďa a Ladislava Balleka. Na vydaní diela sa podieľala aj autorova vdova Mária Švantnerová. Publikovaný text je úryvkom z autorovho denníka. Švantnerove denníky vyšli pod názvom Integrálny denník v roku 2001.
.sovietsky robotník
Neverím, že by sa sovietsky robotník postavil proti takej vláde, ktorá by zavádzala fašizmus a ktorá by zároveň podporovala jeho. Skôr opak, tento robotník by to s radosťou dovolil, uskutočňoval, ak sa tak už nestalo; a tak komunizmus je vlastne len druh fašizmu.
.komunizmus a jeho predpoklady
Je otázka, či taktika komunistov bola dobrá. Idú budovať nový svet. Na to potrebovali zrúcať starý. Používali, pravdaže, všetky dobré i zlé prostriedky, podľa starej zásady, že účel svätí prostriedok. V tomto je aj veľké nebezpečenstvo. Keď človeku dovolíme byť nemravným, konať beztrestne, dovolíme jeho zlo podporovať, ťažko ho potom donútime, keď sa dosiahne cieľ, aby zase robil dobro. Uvoľnené zlé vášne sa ťažko zase sputnávajú. Príznaky sa javia už dnes. Je nesporné, že dnes komunistická strana vyhlásila mravný program, ale kto ho bude napĺňať, keď sami komunisti boli dosiaľ nemravní. Na to iste myslí i Rolland v Krištofovi poznámkou na strane 409/II. diel. (Vidím dobre, že ničí starý svet, riekol Krištof. Ničí tak dobre, že neviem, z čoho budete zase stavať. Ste si istý, že vám zostane dosť trámov pre váš nový domov? Do vášho staveniska sa už dali červy.)
Nie je možné stavať sa celkom proti komunizmu. Je nesporné, že nesie v sebe hodnoty pre človeka. Predovšetkým má svoj cieľ, a to dobrý, prospešný cieľ, a má to, že zameriava všetko svoje konanie na tento cieľ.
Nesie v sebe mravnosť, i keby toto konanie bolo niekedy nemravné. Nie, človek ho nemôže odsúdiť, skôr by sme sa mali s ním vyrovnať a prekonávať ho, lebo zase nie je možné s ním úplne súhlasiť, jednoducho preto, že si nárokuje právo usmerňovať život, regulovať ho vo všetkých jeho zložkách, skrotiť ho, vložiť naň ohlávku a chomút ušitý podľa vlastného strihu, a v tom sa vari mýli a myslím, že v tom je jeho najväčšia slabina. Život nemá miery, je neobsiahnuteľný, je niečo, čo sa samo osebe tvorí, premieňa, čo nemá hraníc, čo pretečie všetky nádoby, do ktorých by sme ho chceli zachytiť. Boli už predsa pokusy, ktoré toto chceli uskutočniť. Pohanský svetonáhľad, pohanské náboženstvá vytvorili vari najobsiahlejšiu mieru. Kresťanstvo ju zúžilo, keď sa zaujímalo viac o ducha a hmotu neuznávalo, ničilo. Štátne systémy a najmä strany ponáhľali sa v tomto smere kresťanstvo doplniť. Myslím, že takéto riešenie by bolo pre človeka najznesiteľnejšie. Rozumné pôsobenie strán a tolerovaných náboženstiev by mu dávalo možnosť slobodného prejavu. Život by sa v ňom netiesnil, mal by kade prekypovať a záležalo by len na systémoch, náboženstvách a stranách, či by sa vedeli týmto premenám prispôsobovať, či by boli schopné a ochotné svoju mieru upravovať podľa potrieb.
No v poslednom čase vynorili sa snahy zase život usmerňovať z jediného centra. Snažia sa o to hlavne dve ideológie. Na jednej strane fašizmus, najdôslednejšie vo forme nemeckej, a potom komunizmus. Ten má zrejme väčšie predpoklady udržať sa, lebo kým fašizmus chce usmernenie uskutočniť v rámci jediného vyvoleného národa alebo jedinej triedy, najviac rasy, komunizmus, alebo lepšie socializmus rozširuje rámec na celé ľudstvo, nepozná národ, rasu, pozná len človeka (forma socializmu, ktorá má na mysli zase len jednu triedu, i keď v širšom meradle – proletariát, robotnícku triedu, je fašizujúca) a v tom má výhodu. No zabúda, že život nepredstavuje len ľudská spoločnosť, že život je oveľa obsiahlejší, mnohostrannejší a vôbec nie jednotný, je on rozložený do celého tvorstva, do všetkých foriem stvorenia, či sa nám to javí aktívne – živé, alebo pasívne – mŕtve. A usmerňovať ho znamená vlastne len stavať mu prekážky, priškrcovať ho. Naostatok život takéto jednostranné usmerňovanie neznáša. Skôr alebo neskôr pretrháva hrádze, akékoľvek silné by boli, alebo vyráža inou formou. Takýto údel čaká i socializmus. O komunizme ani nehovorím. Komunizmus je fašizujúca forma socializmu. Odôvodnená je iba jeho revolučnosť.
.platón mal pravdu
Proletariát sotva uskutoční socialistickú spoločnosť. Bude len triedou, ktorá na čas prevezme vládu, triedou, ktorá naplní jednu dejinnú epochu, a potom odstúpi. Ale čo bude potom. Zdá sa, že Platón mal pravdu. Iba vláda ľudí mravných, nanajvýš spravodlivých mohla by uskutočniť šťastie ľudí.
František Švantner (1912–1950)/
Bol ústredným predstaviteľom slovenského naturizmu, jeho román Život bez konca, ktorý dokončil krátko pred smrťou, vyšiel v roku 1956 v Slovenskom spisovateľovi vo výrazne scenzurovanej podobe. Pod redakčným vedením Pavla Bunčáka boli vypustené desiatky strán a dielo upravené do ideologicky prijateľnej podoby. Prvé úplné vydanie románu vyšlo v roku 1974 pod vedením Jána Medveďa a Ladislava Balleka. Na vydaní diela sa podieľala aj autorova vdova Mária Švantnerová. Publikovaný text je úryvkom z autorovho denníka. Švantnerove denníky vyšli pod názvom Integrálny denník v roku 2001.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.