Ján Pavol II. bol aktívnym odporcom nacizmu a komunizmu a stál pri epochálnom páde totality v Európe. Jeho prvá Encyklika Redemptor hominis sa začína vetou: „Vykupiteľ človeka, Ježiš Kristus, je stredom vesmíru a dejín.“ Svojimi nespočetnými cestami burcoval svet pre Krista. Bol mystikom a vo svojom utrpení a bezmocnosti na konci života akoby sa zjednotil so zúboženým Kristom na kríži.
Benedikt XVI. prešiel tiež obdivuhodnou akademickou i cirkevnou „kariérou“. Všetky posty v jeho živote pritom prichádzali samy. V knihe Svetlo sveta preto svoj pontifikát nechápe ako niečo zásadne nové, ale ako pokračovanie v začatom diele, sprevádzané vernosťou Božiemu slovu a prežívané jednoduchosťou a hĺbkou.
V roku 1943 napísal 19-ročný konvertita zo židovstva Tomáš Munk, ktorého proces blahorečenia práve prebieha, v liste Pavlovi Straussovi: „Duchovný život kresťana by musel vynikať popri hĺbke aj veľkou prostotou. Už aj preto, lebo Kristus bol pri všetkej hĺbke a šírke osobnosťou náramne jednoduchou, do ktorej sa vie vcítiť každé dieťa, ktorého každý v podstate vie aspoň vytušiť...“. Práve jednoduchosť a hĺbka boli atribúty „mystiky“ Benedikta XVI. Pápež necháva za sebou obrovské intelektuálne dielo, ktoré sprevádzajú práve tieto atribúty. A jednoduchosťou prekvapil aj 11. februára 2013, keď sa vzdal svojho úradu.
Moja manželka hovorí, že sa azda ešte zopakuje scéna z knihy Quo vadis a pápež sa vráti späť do úradu. V týchto chvíľach mi tiež napísal jeden priateľ nekatolík takýto mail: „Ja som bol z rezignácie Benedikta XVI. smutný. Doteraz som si myslel, že pápež je pápežom aj preto, že je pápežom do posledného dychu. Čosi sa deje, keď to po 600 rokoch prestalo platiť.“
Pápež urobil toto rozhodnutie naozaj prekvapivo. Nepočkal ani na slávenie blížiacej sa Veľkej noci, hoci ešte týždeň pred rezignáciou bolo povedané, že bude sám predsedať veľkonočným obradom. Lukáš Krivošík cituje pápežovho dávneho priateľa, kolegu a teológa na Tübingenskej univerzite Maxa Secklera: „Veľmi trpel niektorými záležitosťami, ktoré tento úrad so sebou prináša. Len ťažko si možno predstaviť aké intrigy sa v Ríme odohrávajú, pričom sa s nimi musí zapodievať. To ho veľmi zaťažovalo, pretože je teológ a rýdzi človek.“
Ale to všetko je málo, aby sme porozumeli pápežovmu gestu, ktoré nás v týchto chvíľach presahuje. V spomínanej knihe Svetlo sveta na otázku, či sa kresťanstvo dnes jednoducho nevyčerpalo, pápež končí slovami: „Kresťanstvo možno nadobúda inú tvár aj inú kultúrnu podobu...“. To, či pápež svojím krokom dáva priechod „inej tvári a kultúrnej podobe“ tej istej Kristovej cirkvi, ukáže čas.
Treba nám mať „bedrá opásané a lampy zažaté“.
Benedikt XVI. prešiel tiež obdivuhodnou akademickou i cirkevnou „kariérou“. Všetky posty v jeho živote pritom prichádzali samy. V knihe Svetlo sveta preto svoj pontifikát nechápe ako niečo zásadne nové, ale ako pokračovanie v začatom diele, sprevádzané vernosťou Božiemu slovu a prežívané jednoduchosťou a hĺbkou.
V roku 1943 napísal 19-ročný konvertita zo židovstva Tomáš Munk, ktorého proces blahorečenia práve prebieha, v liste Pavlovi Straussovi: „Duchovný život kresťana by musel vynikať popri hĺbke aj veľkou prostotou. Už aj preto, lebo Kristus bol pri všetkej hĺbke a šírke osobnosťou náramne jednoduchou, do ktorej sa vie vcítiť každé dieťa, ktorého každý v podstate vie aspoň vytušiť...“. Práve jednoduchosť a hĺbka boli atribúty „mystiky“ Benedikta XVI. Pápež necháva za sebou obrovské intelektuálne dielo, ktoré sprevádzajú práve tieto atribúty. A jednoduchosťou prekvapil aj 11. februára 2013, keď sa vzdal svojho úradu.
Moja manželka hovorí, že sa azda ešte zopakuje scéna z knihy Quo vadis a pápež sa vráti späť do úradu. V týchto chvíľach mi tiež napísal jeden priateľ nekatolík takýto mail: „Ja som bol z rezignácie Benedikta XVI. smutný. Doteraz som si myslel, že pápež je pápežom aj preto, že je pápežom do posledného dychu. Čosi sa deje, keď to po 600 rokoch prestalo platiť.“
Pápež urobil toto rozhodnutie naozaj prekvapivo. Nepočkal ani na slávenie blížiacej sa Veľkej noci, hoci ešte týždeň pred rezignáciou bolo povedané, že bude sám predsedať veľkonočným obradom. Lukáš Krivošík cituje pápežovho dávneho priateľa, kolegu a teológa na Tübingenskej univerzite Maxa Secklera: „Veľmi trpel niektorými záležitosťami, ktoré tento úrad so sebou prináša. Len ťažko si možno predstaviť aké intrigy sa v Ríme odohrávajú, pričom sa s nimi musí zapodievať. To ho veľmi zaťažovalo, pretože je teológ a rýdzi človek.“
Ale to všetko je málo, aby sme porozumeli pápežovmu gestu, ktoré nás v týchto chvíľach presahuje. V spomínanej knihe Svetlo sveta na otázku, či sa kresťanstvo dnes jednoducho nevyčerpalo, pápež končí slovami: „Kresťanstvo možno nadobúda inú tvár aj inú kultúrnu podobu...“. To, či pápež svojím krokom dáva priechod „inej tvári a kultúrnej podobe“ tej istej Kristovej cirkvi, ukáže čas.
Treba nám mať „bedrá opásané a lampy zažaté“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.