Priama reč Lucie Piussi

Tomu sa v slovníku nás, ktorým nič nehovorí vôňa kadidla, dá povedať, že prepadol rokenrolu. Začal ho sám hrať a zasvätil život hudbe. Vstúpil do rádu. To sa dá pochopiť. Vlastne sa všetko dá pochopiť. Aj „nepoškvrnené počatie“ môže neveriaci človek rešpektovať ako zázrak, ktorému netreba rozumieť. V tom problém nie je. Problém je v tej folkloristickej nádhere slovných spojení a kostolných vôní, ktorá v nás vzbudzuje skôr woodyallenovskú nechuť a nedôveru: Existuje aj poškvrnené počatie? Hm. Buď človek prijme celú vec, alebo sa potkýna o vyprázdnené formičky. Boh sa skrýva v detailoch.
V jednej z najlepších kníh Grahama Greena Vyhasnutý prípad  je postava lekára, ktorý lieči ľudí nakazených leprou v konžskom pralese. Lekár je čistý ateista, sarkastický človek, ktorý však dáva všetky svoje sily do služieb chorých, od svitu do mrku. Dalo by sa povedať, že čo sa skutkov týka, je to svätec. Greenovi sa tak podarila v románe vtipná vec. Svojho hlavného hrdinu, rozorvaného, len na seba orientovaného Querryho, úspešného architekta, ktorý ušiel pred svetom, lebo stratil vieru a nedokáže ju v sebe znova naštartovať, dal náhle do kontrastu s týmto lekárom, človekom, ktorý opovrhuje teologickými dišputami a more práce a dobré skutky robí automaticky, z vlastného morálneho presvedčenia. Na otázku, čo si on ako ateista myslí o Kristovi, odpovedá lekár vecne. Ježiš Kristus je preňho skutočný človek, ktorý len predbehol evolúciu. Potrvá možno tisícročia, kým budeme schopní takých skutkov lásky. A lekár ďalej lieči svojich leprou nakazených pacientov.