Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Doba poézie?

.časopis .literatúra

Nie, naozaj si nemyslíme, že by sa dnes v našej krajine mali zo zbierok básní stať bestsellery a z ich autorov televízne celebrity. Ale aj tak: hoci sa to môže zdať neuveriteľné, na Slovensku dnes vychádza zaujímavá poézia, ktorá sa číta, o ktorej sa hovorí.

Diskutovali sme pred časom s Ľubicou Somolayovou a Petrom Zajacom v Rádiu_FM o beatnickej poézii a postupne sme sa dostali aj k poézii slovenskej a súčasnej. Štúdio pozvoľna napĺňala skepsa: z toho, že dnes poézia akoby ustúpila kdesi do ústrania, do hermeticky uzavretej skupinky špecialistov, že dnes nemáme Ginsberga, Corsa či Ferlinghettiho ani Kraska, Rúfusa či Válka, teda básnikov vyjadrujúcich nielen existenciálne tápanie „lyrického subjektu”, ale aj to, čo je vo vzduchu, čo všetci cítime, no len oni to dokážu pomenovať. Peter Zajac vtedy povedal: „Sú obdobia románu, obdobia poviedky a obdobia poézie.”
Keď som si dal na kopu básnické zbierky, ktoré na Slovensku vyšli v priebehu posledných mesiacov, spomenul som si na to. A keď som ich začal čítať, nadobudol som dojem, že to s tou poéziou – slovenskou poéziou – nie je až také zlé, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
Sedem básnických zbierok, o ktorých bude reč, netvorí kompletnú poetickú ponuku slovenských vydavateľstiev. Vyšli aj iné zbierky básní rôznej kvality. Týchto sedem je však v každom prípade dobrou vzorkou. Nielen to: sú to knihy, o ktorých sa hovorí.
Sedem zbierok som rozdelil podľa „chronologicko-rodového” kľúča. Teda najprv knihy, ktoré vyšli o niečo skôr a ich autormi sú, zhodou okolností, muži, potom o čosi novšie zbierky troch poetiek a nakoniec jedna knižka, určená deťom.

.pastirčák, hevier, habaj
Zbierka básní Daniela Pastirčáka V (Artforum) je na pultoch kníhkupectiev najdlhšie. Vyšla v lete 2012 a medzi sedem vybraných zbierok sa dostala preto, lebo bez nej by výber nebol kompletný: chýbala by v ňom hlboká, duchovná poézia. Teda nie poézia ako hra ani poézia ako citlivé pozorovanie života, ba ani nie poézia ako kartografia vnútorných svetov, ale poézia ako forma modlitby.
Daniel Pastirčák je okrem iných vecí kazateľ a výtvarník. V jeho poézii jedno s druhým splýva (a nielen tým, že si básne sám ilustruje – to je, ako zistíme, prípad viacerých autorov). Básne, ktoré vznikli na Levočskej hore, „pri kostole, okolo ktorého behajú diviaky” idú v šľapajách Majstra Eckharta či Svätého Jána z Kríža. Sú to slová naznačujúce, slová dotýkajúce sa hlbín, tmy, prázdnoty (či skôr vyprázdnenia) a lásky. Daniel Pastirčák nezjednodušuje, nepoučuje. Len z ticha vylupuje pokojné, tiché slová.
„Kde pred a po sú jedno / jedno s jedným v jedinom / iba tam mnou buď / ach dych môj prameň môj srdce moje / poď vo mne pôjdem v tebe.”
Pastirčákova zbierka je jediná z nášho výberu, v ktorej je – hoci vo veľmi civilnej, plachej podobe – prítomný pátos. Pátos, ktorý podľa Jaroslava Seiferta „nestojí na půdě dneška,” lebo je zahľadený do iných svetov.
V zbierke Daniela Heviera Dýchanie: (F. R. & G.) ešte cítiť jeho obrysy. Už tam nie je, ale akoby odišiel len nedávno a zanechal po sebe stopy. Hevierove krátke básne (vždy doplnené autorovou kresbou) sú ako nádychy a výdychy. Jeho poézia sa rodí v bežných, každodenných situáciách, ktoré ho privádzajú k spomienkam, obrazom, otázkam. Mnohé básne majú prekvapivé pointy, v niektorých sa autor nechá viesť hrou so slovami a ich významami. Básne Daniela Heviera sú poetickou reflexiou toho, čo vďaka nedostatku fantázie nazývame „obyčajným”, bez čoho však, ako bez dýchania, nemožno žiť. Je v nich často smútok, občas melanchólia, nikdy však nie sú bez nádeje.
„Prepisujem text svojho života / už viem / že tam nič nevylepším / pretože každé slovo je nepresné / a navyše / ale čo už mám robiť / je to pre mňa jediná možnosť / ako ešte niečo zachrániť.”
Keď Daniel Hevier debutoval zbierkou básní Motýlí kolotoč, Michal Habaj sa narodil. V roku 1974. Odlišnosť jeho prístupu k poézii však nemožno zvaliť len na iný generačný pocit. Michal Habaj slovami svojich básní nezaznamenáva ani nepopisuje, slová sú preňho nielen materiálom, ale aj témou. Jeho básne sú – alebo presnejšie povedané bývali – experimentálnymi kúskami nie celkom nepodobnými tomu, čo sa deje v absurdných drámach. Dôsledkom bola istá uzavretosť Habajovej poézie – čitateľ akoby preňho nemal veľkú cenu.
Aktuálna zbierka Michal Habaj2 (Ars poetica) je však iná. „Rytmus tejto knihy je založený na experimente so životom, nie textom,” píše autor v záverečnej Poznámke k metóde. Hoci je v knihe viacero prvkov, ktoré majú naznačiť jej sofistikovanosť (od motta „Toto nie je básnická zbierka,” cez akoby technické ilustrácie Jána Šicka, až po štruktúru zbierky s tromi dodatkami), v skutočnosti ide o básne mimoriadne pôsobivé, čisté a jasné. Hoci hravosť ani experimentovanie mu stále nie sú cudzie, Michal Habaj sa vo svojej aktuálnej zbierke prepísal k skutočným hĺbkam. Život, jeho zmysel, smrť, láska, úzkosť, náznaky radosti. Habaj píše priamo, presne, bez pátosu. Jeho cit pre jazyk je obdivuhodný, zdanlivý ostup a nadhľad dáva jeho básňam veľkú silu.
„Do uší nekonečné ticho / Mlčiac sa narovnám na podstavci zo seba / A kým nebo vykríkne / Strhnem si z tváre tvoju masku / Kameň hlina oheň / To o čom rozprávam / Má sto miliónov rokov / A vraví /Odíď.”

.ružičková, Ferenčuhová, Haugová
Slovenčina má s rodmi samé problémy. Báseň je napríklad ženského rodu, jazykovo čisto však môže byť jej autorom iba básnik, teda muž. Keďže „básnička” zvyčajne znamená niečo iné, na označenie autorky básní musíme siahnuť k domestifikovanej gréčtine a nazvať ju „poetka”. Lenže slovo „poetka” znie príliš poeticky. Ako by v ňom bolo cítiť sladký vánok romantizmu. Kým básnik môže písať civilné, heroické, spoločensky angažované, experimentálne či hoci aj zlostné básne, poetke pristane iba krásnoslovná, najlepšie milostná poézia.
Tri poetky, o ktorých bude reč, to však zjavne odmietli brať do úvahy. Ich básne sú fascinujúcim experimentom, presným pozorovaním či vzrušujúcim labyrintom.
Nóra Ružičková je vyštudovaná výtvarníčka. Očakávali by sme preto básne bohatej, farebnej obraznosti. Hoci jej obraznosť nie je cudzia, v zbierke Práce & Intimita (Aspekt) sa prejavuje skôr ako sochárka a šikovná konceptuálna umelkyňa. Práce vznikli „uberaním”: z nebásnických textov autorka uberala vety a slová podobne, ako sochár uberá z kameňa. Intimita vznikla z viet, ktoré sa tematicky týkajú vnútorných, osobných záležitostí. Autorka ich pozbierala z internetových stránok a z časopisov. Následne z nich vytvorila dve literárne asambláže: v prvom zoskupení sa snažila z rôznorodých viet vytvoriť logicky plynúci text, v druhom ich zoradila podľa abecedy. Bola by to celé len zaujímavá hra, keby Nóra Ružičková nedokázala rozlíšiť podstatné od menej podstatného, keby nebola schopná zazrieť oné hrabalovské perličky na dne. Z profánnych viet modeluje poéziu. O naivnej romantike nemôže byť ani reči, ale zážitkov a prekvapení z nečakaných súvislostí je veľa. Nóra Ružičková robí poéziu ako svojský artefakt.
„Slzu obšijeme hustým predným stehom.”
Ani Mária Ferenčuhová literatúru neštudovala. Je filmová teoretička (a okrem toho ešte aj veľmi dobrá prekladateľka z francúzštiny). Venuje sa hlavne dokumentárnemu filmu. Vníma, pozoruje, premýšľa, zapisuje. Cesty, historky, fotografie. Ohrozené druhy. Ohrozený druh (Ars poetica) je zo všetkých siedmich zbierok, o ktorých píšeme, tá najcivilnejšia. Je to poézia ako denník. Denník presný, citlivý. Denník, ktorý sa tým, čo vidia oči, iba začína. A potom ide pod povrch, dovnútra, k pocitom, k neistotám, k pokoju, ku kráse. Poézia, ktorú človek nevytvára, ale len zapisuje, pretože ňou žije.
„Netreba veľa: dotknúť sa zeme / ako vlastnej pokožky, / dovoliť nervovej sústave / prerásť cez hranice tela, / zapustiť korene, / zostúpiť k ponorným riekam, / nezotrvať v behu, / zastaviť, / odovzdať.”
Mila Haugová, jedna z najvýznamnejších poetiek a poetov, ktorý dnes žijú na Slovensku, napísala aktuálnu zbierku básní Záhrada: labyrint: hniezdo (Modrý Peter) a ten názov ju – tú knihu aj jej autorku – charakterizuje výborne. Mila Haugová totiž píše básne nesmierne intímne, básne plné nehy a lásky, no jej poézia je zároveň vzrušujúco komplikovaná (taká, že stratiť sa v nej je radosťou, nájsť poklady ukryté v jej labyrintoch tak isto). A je to poézia rastlín (predchádzajúca zbierka mala názov Plant Room). Záhrada a v nej labyrint, uprostred neho skryté hniezdo. Stručné zápisky, obdiv voči slovám, voči hláskam. Intimita, telesnosť, hľadanie, nachádzanie. Zem, vtáci, Boh. Mila Haugová píše slobodne, jej vety sa často začínajú aj končia trojbodkou, akoby boli vytiahnuté priamo zo života, zo záhrady, z hniezda, z labyrintu.
„Skutočný terč je len nebo... jeho tajomné rastliny...”

.a čo deti?
Básnik, prekladateľ a vydavateľ Peter Milčák (to on je ten Modrý Peter) napísal básne a krátke prozaické texty a pre svoje tri deti ich vydal v neveľkej knižke s názvom Brum (jeho syn Jakub knihu celkom vtipne ilustroval). Tie básne sú krátke, hravé, vtipné, prirodzene rýmované. Malý aj veľký človek si ich ľahko zapamätá, aj v zlom počasí mu pripomenú existenciu slnečných (či bielo zasnežených) dní. Prozaické texty sú príhodami a úvahami bratov Karola a Viktora. Riešia v nich dôležité veci, rozmýšľajú o konci sveta, oslobodzujú medveďa.
„Bezhlavý muž vedie medveďa na reťazi. Vlastne, ešte to nie je bezhlavý muž.
Viktor a Karol uvoľnia medveďa z reťaze až túto noc.”
Sedem zbierok poézie, sedem autorov a autoriek, sedem rôznych prístupov k slovám, vetám, metaforám a k tomu, čo je za nimi. Aj keby doba poézie ešte neprišla, je výborné, že sú tu ľudia, ktorí píšu hlboké, krásy a pravdy sa dotýkajúce básne. Ich modlitby, hry, experimenty, pozorovania, správy z labyrintov, ich slovné sochy či príbehy o medveďoch pomáhajú naozajstnejšie žiť. Im aj nám.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite