V uniformách najrôznejších cudzích armád boli Slováci prítomní na mnohých exotických bojiskách sveta vo viacerých známych i polozabudnutých konfliktoch. No väčšinou je ťažké o účastníkoch týchto epizód získať podrobnejšie informácie. Napríklad v roku 1940 vychádzal v časopise Slovenské vojsko seriál s názvom Slovenskí vojaci v americkej občianskej vojne. Bolo to ešte predtým, než Tisova vláda vyhlásila vojnu Spojeným štátom. Na tento zdroj, ako hádam najúplnejší o slovenských účastníkoch tohto konfliktu, nás upozornili pracovníci Vojenského historického ústavu. A potom sú tu ešte české zdroje, ako napríklad kniha Leonida Křížka Americká občanská válka či pár internetových odkazov...
.uhorskí vlastenci
Gejza Mihalóci ako trinásťročný nastúpil do vojenskej akadémie rakúskej armády, no v rokoch 1848 až 1949 sa pridal k maďarskej revolúcii proti Habsburgovcom. Ťažko povedať, aké mal tento rodák z Veľkého Varadína etnické povedomie. No nenechajte sa pomýliť. Na maďarskej strane v meruôsmych rokoch bojovalo zrejme viac Slovákov než s Hurbanom a Štúrom proti nej. Zlákal ich uhorský patriotizmus i liberálne heslá o občianskych právach. Po porážke revolúcie Mihalóci (ako mnohí košútovci) emigroval a skončil v Amerike. Vo februári 1861, dve mesiace pred začiatkom občianskej vojny, poslal z Chicaga Lincolnovi list: „Vážený pane! Zorganizovali sme v našom meste rotu milície, zloženú z mužov maďarského, českého a slovenského pôvodu. Keďže sme prvou rotou, sformovanou v Spojených štátoch zo zmienených národností, žiadame Vašu excelenciu zdvorilo o povolenie, aby sme sa mohli nazývať Lincolnovi strelci slovanského pôvodu.“ Na spodku listu sa nachádza Lincolnova vlastnoručná poznámka so slovami: „S radosťou vyhovujem vyššie zmienenej žiadosti.“
Jednotka bola spočiatku zle vyzbrojená a vystrojená, no postupne bojovala ako súčasť 24. illinoiského dobrovoľníckeho regimentu v niekoľkých konfliktoch v Missouri, Kentucky, Alabame, Tennessee a Georgii. Mihalóciho z kapitána povýšili až na plukovníka. Začiatkom roku 1864 utrpel zranenie, ktorému po strastiplných dvoch týždňoch 11. marca podľahol. Pochovaný je na cintoríne v meste Chattanooga v štáte Tennessee.
Slovenské korene (z oblasti Martina) mal zrejme aj Eugen Kozlay, ktorý sa na konci občianskej vojny stal dokonca generálom Únie. Aj on predtým bojoval v maďarskej revolúcii. Denníky, písané prevažne v maďarčine (no obsahujúce aj vlastnú báseň v slovenčine), svedčia už o prijatí maďarskej identity. Kozlay nenávidel Rakúšanov a aj v Amerike udržiaval styky s košútovskou emigráciou.
.dobrodruhovia a svetobežníci
Naopak, o slovenskej identite Fridricha Werthera niet pochýb, aj keď meno by tomu nenasvedčovalo. Za „Slováka, telom i dušou oddaného svojmu starému kmeňu“ ho označil v jednom liste z marca 1862 spolubojovník a český dobrovoľník Zajíček. Škoda, že o Wertherovi veľa nevieme. Len to, že sa prihlásil dobrovoľne na Lincolnovu výzvu, dotiahol to na dôstojníka, zrejme bol vzdelaný a v New Yorku vlastnil reštauráciu, kde sa radi stretávali najmä českí emigranti. Po vojne vraj túto reštauráciu predal a zmizol bez stopy niekde na Divokom západe, kam ho zlákala zlatá horúčka.
Mimoriadny zjav je Samuel František Figuli. Vlastne je záhadou, že sa historici, spisovatelia a filmári o príbeh tohto dobrodruha ešte nepobili. Svojím svetobežníctvom trochu pripomína Mórica Beňovského a Milana Rastislava Štefánika. Rozpormi v životopise zase baróna Prášila. Narodil sa v Klenovci niekedy v 20. rokoch 19. storočia. V Pešti mal práve študovať medicínu, keď sa v roku 1848 začala revolúcia. Habsburgovci vtedy vyslali do Uhorska grófa Lamberga, aby prevzal moc v krajine. Lenže v Pešti ho zlynčoval rozzúrený dav. Na Figuliho rakúske úrady vydali zatykač pre podozrenie z účasti na tejto vražde.
Po porážke maďarskej revolúcie ušiel do Turecka, údajne bojoval v Krymskej vojne a uskutočnil púť do Palestíny. Potom sa zúčastnil bojov za zjednotenie Talianska, až skončil v Amerike. Bojoval na strane Únie, no podrobnosti nikto nevie. Po vojne vraj pracoval ako lekár a vraj vlastnil dokonca plantáž. Údajne tiež podnikol výpravu do severných polárnych oblastí, keďže sa zachovala jeho fotografia v polárnom výstroji. V roku 1876 sa zoslabnutý a chorý vrátil na Slovensko, kde o štyri roky zomrel. Buď bol Figuli najväčší slovenský svetobežník 19. storočia, alebo najväčší podvodník. V oboch prípadoch by sa o neho mali serióznejšie začať zaujímať historici.
.a čo Juh?
Keďže územným jadrom osídlenia amerických Slovákov je dodnes priemyselný severovýchod USA, je prirodzené, že bojovali na strane Únie. No napríklad medzi Čechmi, ktorí majú účasť svojich krajanov v Americkej občianskej vojne zmapovanú podrobnejšie a bolo ich, prirodzene, viac, sa našli aj takí, čo slúžili v armáde Konfederácie, predovšetkým v takzvanej Waulovej texaskej légii. Nájsť Slováka, ktorý bojoval na strane Juhu, by bolo určite zaujímavé – práve preto, že sa to na prvý pohľad javí ako exotické a nepravdepodobné.
.uhorskí vlastenci
Gejza Mihalóci ako trinásťročný nastúpil do vojenskej akadémie rakúskej armády, no v rokoch 1848 až 1949 sa pridal k maďarskej revolúcii proti Habsburgovcom. Ťažko povedať, aké mal tento rodák z Veľkého Varadína etnické povedomie. No nenechajte sa pomýliť. Na maďarskej strane v meruôsmych rokoch bojovalo zrejme viac Slovákov než s Hurbanom a Štúrom proti nej. Zlákal ich uhorský patriotizmus i liberálne heslá o občianskych právach. Po porážke revolúcie Mihalóci (ako mnohí košútovci) emigroval a skončil v Amerike. Vo februári 1861, dve mesiace pred začiatkom občianskej vojny, poslal z Chicaga Lincolnovi list: „Vážený pane! Zorganizovali sme v našom meste rotu milície, zloženú z mužov maďarského, českého a slovenského pôvodu. Keďže sme prvou rotou, sformovanou v Spojených štátoch zo zmienených národností, žiadame Vašu excelenciu zdvorilo o povolenie, aby sme sa mohli nazývať Lincolnovi strelci slovanského pôvodu.“ Na spodku listu sa nachádza Lincolnova vlastnoručná poznámka so slovami: „S radosťou vyhovujem vyššie zmienenej žiadosti.“
Jednotka bola spočiatku zle vyzbrojená a vystrojená, no postupne bojovala ako súčasť 24. illinoiského dobrovoľníckeho regimentu v niekoľkých konfliktoch v Missouri, Kentucky, Alabame, Tennessee a Georgii. Mihalóciho z kapitána povýšili až na plukovníka. Začiatkom roku 1864 utrpel zranenie, ktorému po strastiplných dvoch týždňoch 11. marca podľahol. Pochovaný je na cintoríne v meste Chattanooga v štáte Tennessee.
Slovenské korene (z oblasti Martina) mal zrejme aj Eugen Kozlay, ktorý sa na konci občianskej vojny stal dokonca generálom Únie. Aj on predtým bojoval v maďarskej revolúcii. Denníky, písané prevažne v maďarčine (no obsahujúce aj vlastnú báseň v slovenčine), svedčia už o prijatí maďarskej identity. Kozlay nenávidel Rakúšanov a aj v Amerike udržiaval styky s košútovskou emigráciou.
.dobrodruhovia a svetobežníci
Naopak, o slovenskej identite Fridricha Werthera niet pochýb, aj keď meno by tomu nenasvedčovalo. Za „Slováka, telom i dušou oddaného svojmu starému kmeňu“ ho označil v jednom liste z marca 1862 spolubojovník a český dobrovoľník Zajíček. Škoda, že o Wertherovi veľa nevieme. Len to, že sa prihlásil dobrovoľne na Lincolnovu výzvu, dotiahol to na dôstojníka, zrejme bol vzdelaný a v New Yorku vlastnil reštauráciu, kde sa radi stretávali najmä českí emigranti. Po vojne vraj túto reštauráciu predal a zmizol bez stopy niekde na Divokom západe, kam ho zlákala zlatá horúčka.
Mimoriadny zjav je Samuel František Figuli. Vlastne je záhadou, že sa historici, spisovatelia a filmári o príbeh tohto dobrodruha ešte nepobili. Svojím svetobežníctvom trochu pripomína Mórica Beňovského a Milana Rastislava Štefánika. Rozpormi v životopise zase baróna Prášila. Narodil sa v Klenovci niekedy v 20. rokoch 19. storočia. V Pešti mal práve študovať medicínu, keď sa v roku 1848 začala revolúcia. Habsburgovci vtedy vyslali do Uhorska grófa Lamberga, aby prevzal moc v krajine. Lenže v Pešti ho zlynčoval rozzúrený dav. Na Figuliho rakúske úrady vydali zatykač pre podozrenie z účasti na tejto vražde.
Po porážke maďarskej revolúcie ušiel do Turecka, údajne bojoval v Krymskej vojne a uskutočnil púť do Palestíny. Potom sa zúčastnil bojov za zjednotenie Talianska, až skončil v Amerike. Bojoval na strane Únie, no podrobnosti nikto nevie. Po vojne vraj pracoval ako lekár a vraj vlastnil dokonca plantáž. Údajne tiež podnikol výpravu do severných polárnych oblastí, keďže sa zachovala jeho fotografia v polárnom výstroji. V roku 1876 sa zoslabnutý a chorý vrátil na Slovensko, kde o štyri roky zomrel. Buď bol Figuli najväčší slovenský svetobežník 19. storočia, alebo najväčší podvodník. V oboch prípadoch by sa o neho mali serióznejšie začať zaujímať historici.
.a čo Juh?
Keďže územným jadrom osídlenia amerických Slovákov je dodnes priemyselný severovýchod USA, je prirodzené, že bojovali na strane Únie. No napríklad medzi Čechmi, ktorí majú účasť svojich krajanov v Americkej občianskej vojne zmapovanú podrobnejšie a bolo ich, prirodzene, viac, sa našli aj takí, čo slúžili v armáde Konfederácie, predovšetkým v takzvanej Waulovej texaskej légii. Nájsť Slováka, ktorý bojoval na strane Juhu, by bolo určite zaujímavé – práve preto, že sa to na prvý pohľad javí ako exotické a nepravdepodobné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.