Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Veľký emancipátor

.lukáš Krivošík .časopis .klub

Abraham Lincoln väčšinou víťazí v historických rebríčkoch o najväčšieho prezidenta USA. Rovnomenný film Stevena Spielberga, životopisný knižný bestseller Team rivalov a 150 rokov, ktoré uplynú od udalostí Americkej občianskej vojny, oživujú záujem o tohto štátnika.

Dva týždne pred Veľkým piatkom v roku 1865 sa Abrahamovi Lincolnovi, 16. prezidentovi Spojených štátov, sníval zvláštny sen. Nachádzal sa v Bielom dome, keď zrazu na neho odkiaľsi začalo doliehať vzdialené tlmené vzlykanie. Zbehol dole schodmi. Onen hromadný nárek bol čoraz hlasnejší a úpenlivejší, no zástup trúchliacich nemohol nájsť. Pobehoval z miestnosti do miestnosti. Všetky boli vysvietené, no nikde nenašiel ani živej duše. Zmätený Lincoln pokračoval v hľadaní až vbehol do Východnej siene na prvom poschodí Bieleho domu. Našiel tam dav trúchliacich, ktorí sa tlačili okolo katafalku s telom, odetým do pohrebného rubáša. Malo zahalenú tvár. Okolo stála čestná vojenská stráž. „Kto zomrel v Bielom dome?“ Spýtal sa Lincoln jedného z vojakov. „Prezident,“ dostalo sa mu odpovede. „Zabil ho atentátnik.“ V tej chvíli začal byť vzlykot trúchliacich už taký hlasný, že sa Lincoln zobudil.
Sen prezidenta na niekoľko dní rozladil. O dva týždne neskôr, 14. apríla 1865, Lincolna postrelil počas predstavenia vo washingtonskom Fordovom divadle herec a južanský sympatizant John Wilkes Booth. Na druhý deň ráno, krátko pred pol ôsmou, Lincoln vo veku 56 rokov svojim zraneniam podľahol. O prezidentovom prorockom sne, týkajúcom sa vlastnej smrti, informoval jeho priateľ a blízky spolupracovník, Ward Hill Lamon. No niektorí dnešní historici vierohodnosť celej príhody spochybňujú, aj keď Lincoln svojim snom preukázateľne pripisoval hlbší zmysel.
V každom prípade, aj táto príhoda ukazuje, aké priam mýtické rozmery nadobudol Abraham Lincoln v predstavivosti Američanov. Vôbec potom neprekvapí, že okrem vysoko hodnotenej snímky Stevena Spielberga, ktorú v súčasnosti možno vidieť v našich kinách, vlani o tomto prezidentovi vznikli ešte dva filmy. Jeden sa volal Abraham Lincoln verzus zombíci. Druhý zase Abraham Lincoln, lovec upírov. Samozrejme, v oboch prípadoch ide o gýč – asi ako keby Slováci nakrútila film o tragickej smrti Ľudovíta Štúra a zakomponovali by do nej Terminátora. No natíska sa otázka, akými silami vlastne bola formovaná táto brilantná štátnická osobnosť.

.rozdelený národ
Už jeden a pol storočia Lincolna považujú za symbol toho, že Amerika je krajinou neobmedzených možností. Ak sa jej prezidentom mohol stať človek, ktorý sa narodil v drevenom zrube na odľahlej farme uprostred Kentucky, mohol by to pri náležitej kombinácii vôle, schopností a ctižiadosti dokázať ktokoľvek. V rovnaký deň ako Lincoln, teda 12. februára 1809, prišiel v ďalekom Anglicku na svet aj Charles Darwin. Nikdy sa nestretli, no obe osobnosti mali nezávisle od seba zmeniť 19. storočie...
Keď bol Abraham ešte malým chlapcom, presťahoval sa spolu s rodičmi z otrokárskeho Kentucky do slobodnej Indiany. Hoci hlavným dôvodom boli predovšetkým spory o pôdu, do ktorých sa zaplietla jeho rodina, jednou z príčin odchodu na Sever bol aj odpor Lincolnovcov voči otrokárstvu. Spojené štáty americké zdedili túto „zvláštnu inštitúciu“ ešte z koloniálnych čias. A tak do rodného listu mladej republiky bol od počiatku vpísaný nezmieriteľný protiklad. V Deklarácii nezávislosti sa uvádzalo, že „všetci ľudia sú stvorení rovní“, no keď USA vznikli, šesť z pôvodných trinástich štátov bolo otrokárskych. Ako sa Spojené štáty postupne rozrastali na západ, šírilo sa aj otrokárstvo.
Približnú hranicu medzi slobodnými a otrokárskymi štátmi tvorila takzvaná Mason-Dixonova línia, ktorá bola ustanovená v roku 1820 v rámci Missourského kompromisu. Na sever od nej fungovali drobní farmári, kým v mestách sa začal postupne rozvíjať priemysel. Na juh od tejto čiary akoby sa zastavil čas. Vládli tu pestovatelia bavlny, ktorí sa síce vyznačovali ušľachtilými spôsobmi a dôrazom na osobnú česť, no na svojich plantážach vo veľkom využívali prácu čiernych otrokov. Otrokárstvo bolo témou, ktorá dokonale otrávila každú politickú debatu a v prvej polovici 19. storočia viackrát priviedla krajinu do politickej krízy. No politici, rozhodnutí udržať Úniu pohromade, vždy našli nejaký kompromis. Až pokiaľ v roku 1860 nebol za prezidenta USA zvolený Abraham Lincoln. No nepredbiehajme!

.rozprávač príbehov
Lincoln svoje detstvo opísal ako „krátke a jednoduché anály chudoby“. Farma ich ledva uživila a malému chlapcovi sa dostalo len málo formálneho vzdelania. No spisovateľ Donald Phillips, autor knihy Lincoln o líderstve, špekuluje, že práve tu v detstve boli vykopané základy budúceho štátnika. Mladý Abraham odmala nasával príbehy, ktoré si pri ohni rozprávali z východu na západ postupujúci osadníci. Jeho inak nevzdelaný otec Thomas, s ktorým mal po celý život značne napätý vzťah, sa vyznačoval veľkým rozprávačským talentom. Vypočuté príbehy si Abraham po nociach prehrával v hlave a potom ich rozprával vlastným kamarátom. Keď sa stal politikom, túto schopnosť dokonale zužitkoval. Lincoln vedel pri každej príležitosti nájsť nejakú vhodnú anekdotu, ktorou ilustroval svoje stanovisko.
Napríklad v roku 1861 hrozilo, že sa do vojny na strane Juhu zapojí aj Veľká Británia. Vojnová loď Severu totiž zastavila na mori britský parník Trent, ktorý prevážal do Anglicka dvoch vyslancov Konfederácie. Incident spôsobil v Londýne vlnu pobúrenia. Veľká Británia bola vtedy hlavnou svetovou mocnosťou, a zakladala si najmä na svojej neohrozenej nadvláde nad svetovými oceánmi. Aj niektorí členovia Lincolnovho kabinetu sa domnievali, že vojna s Britániou je na spadnutie, ba dokonca by mohla byť prospešná, lebo by národ zjednotila proti spoločnému nepriateľovi. Lincoln vtedy svojim spolupracovníkom porozprával príbeh o dvoch strážnych psoch, ktorých pozemky delil od seba plot. Sústavne cezeň na seba vrčali a zúrivo štekali. Potom jedného dňa narazili na dieru v plote. Psy pozreli na seba, bez zavrčania sa obrátili a každý zaliezol späť do svojej búdy. A takto to bolo vraj aj s napätím medzi Veľkou Britániou a Spojenými štátmi. Samozrejme, Lincoln mal pravdu, situáciu diplomaticky urovnal a konflikt sa vďaka tomu nerozšíril.    
O svojej hlavnej komunikačnej prednosti Lincoln povedal: „Naučil som sa z dlhej skúsenosti, že bežných ľudí najlepšie presvedčíte nejakým humorným názorným príkladom.“ Lincoln mal skúsenosť, že vtip alebo dobre vypointovaný príbeh dokážu v politike ušetriť namáhavé vysvetľovanie, navyše uvoľní nahromadené napätie. Zvlášť mu záležalo, aby posolstvo, ktoré sa svojimi príbehmi snažil vyjadriť, každý pochopil. Ešte ako právnik svojmu partnerovi Williamovi Herndonovi radil: „Billy, nepresteľ. Mier nižšie, aby ti rozumeli aj bežní ľudia. Ich chceš predsa osloviť, teda aspoň by si sa mal snažiť osloviť práve ich. Vzdelaní a jemní ľudia ti porozumejú tak či tak.“

.samorast
Lincoln bol intelektuálny samorast, ktorý vášnivo rád čítal a nasával z kníh to, čo sa nemohol naučiť v škole. Snažil sa sústavne na sebe pracovať. Nedostal sa k množstvu kníh, ale k hŕstke tých klasických diel, z ktorých človek vyťažil najviac opakovaným čítaním. Študoval stále dookola Bibliu, Ezopove bájky, Bunyanovu Cestu pútnika, Shakespearove drámy, či životopisy Georgea Washingtona a Benjamina Franklina. A samozrejme, prečítal si aj americkú ústavu a Deklaráciu nezávislosti. V hraničiarskom prostredí, kde fyzická drina bola nevyhnutná v každodennom boji o prežitie, sa Lincolnovmu okoliu jeho čitateľská vášeň javila takmer ako záhaľka. Synove intelektuálne ambície prekážali najmä otcovi a ten Abrahamovi neraz knihy ničil.
Študovať právo sa Lincoln rozhodol, keď mal 25 rokov. Dovtedy pracoval ako prievozník, predavač, zememerač či drevorubač. Za normálnych okolností ste nastúpili ako učeň u nejakého advokáta. Lincoln sa však po nociach učil zákony sám. Samozrejme, tak ako dnešní študenti práva na univerzitách, aj on čelil problému, že reč zákonov je často nejasná. Riešil to tak, že pasáže, ktorým nerozumel, opakovane čítal, až pokiaľ opisovaný právny jav nezačal plasticky vidieť pred očami.
Lincolnova prvá veľká láska, Ann Rutledgeová, umrela ako 21-ročná v roku 1835 počas epidémie týfu. Smrť potenciálnej manželky ho zdrvila, vraj dokonca uvažoval o samovražde. Bola to tretia veľká strata v jeho živote. Predtým prišiel o matku a sestru, ku ktorej mal blízko. No neskôr prišli ďalšie úmrtia medzi najbližšími. Najbolestivejšou ranou bola smrť Lincolnových dvoch synov na tuberkulózu a týfus ešte v detskom veku. Rany osudu mali zničujúci dopad na jeho vieru. Stephen Mansfield v knihe Lincolnov zápas s Bohom píše, že vzťah tohto prezidenta k viere mal svoju dynamiku a bol veľmi komplexný. Lincoln medzi dvadsiatkou a tridsiatkou, len čo sa odpútal od baptistickej viery svojho otca, prepadol ateizmu a rád poukazoval na protirečivé pasáže v Biblii. No táto poloha ho dlhodobo nenapĺňala, a tak vieru striedavo hľadal i bojoval s ňou.
Počas občianskej vojny sa Lincoln v prejavoch Boha hojne dovolával. Zrejme nešlo len o politické gesto. Kládol si otázku, čo je Božím úmyslom, keď tento krvavý konflikt dopustil. Bol si veľmi dobre vedomý toho, že obe strany sa modlia k tomu istému Stvoriteľovi. Zástancovia i odporcovia otrokárstva argumentovali Bibliou a prirodzeným právom. Lincoln pripúšťal, že utrpenie občianskej vojny je odplatou prozreteľnosti za stáročia otrokárstva. A nie je vylúčené, že politicky riskantná Proklamácia o emancipácii otrokov bola pre neho istou formou snahy o vykúpenie viny vlastného národa. Svojmu kabinetu povedal, že s Bohom uzatvoril dohodu: Ak Severania vyženú Južanov z Marylandu, proklamáciu zverejní. To sa aj podarilo bitkou pri Antietame v septembri 1862. Išlo o bod obratu v celej vojne.

.bisexuál?
Lincoln svoju časť dohody s Bohom dodržal a 1. januára 1863 Proklamácia o emancipácii otrokov nadobudla účinnosť. Niektorí jej význam znižujú. Lincoln totiž využil svoje vojnové právomoci, aby oslobodil iba tých otrokov, ktorí sa nachádzali na územiach, kontrolovaných rebelmi. Na nich nemal dosah. Na druhej strane, štyri otrokárske štáty sa od Únie nikdy neodtrhli. Na tie Lincoln dosah mal, ale na status pol milióna tamojších otrokov sa proklamácia pre zmenu nevzťahovala. Kritici si však musia uvedomiť, že do vydania Proklamácie o emancipácii bola občianska vojna len o zachovaní súdržnosti Únie. Práve tento dokument dodal konfliktu vyšší účel akejsi morálnej krížovej výpravy.
Lincoln bol teda nielen intelektuálny, ale aj morálny samorast. Je ťažké zaradiť ho do akejkoľvek škatuľky. Jeho život formovala aj melancholická povaha. Prekonal najmenej dve ťažké depresívne epizódy. Joshua Wolf Shenk rozoberá tento rozmer prezidenta v knihe Lincolnova melanchólia. Paradoxne, realizmus mierne depresívneho človeka mu mohol pomôcť vidieť svet jasnejšie a bez ilúzií. Navyše, Lincoln si vytvoril vlastné stratégie, ako pochmúrnym náladám čeliť v podobe humoru, udržiavania širokého okruhu priateľov a tvorivej činnosti, do ktorej sa vrhal. Napokon na svojom utrpení dokázal rásť. Jeho smútok bol ďalším zdrojom mimoriadnej pokory a ľudskosti, ktorými sa vyznačovala jeho osobnosť. Keď sa vezme do úvahy bremeno, ktoré Lincoln niesol tak v osobnom, ako aj politickom živote, v skutočnosti vystúpi do popredia jeho mimoriadna psychická odolnosť.
K debatám o náboženskej viere a duševnom zdraví sa s odstupom času pridali aj kontroverzie historikov o jeho sexuálnej orientácii. Splodil síce štyri deti, no jeho manželstvo nebolo veľmi šťastné. Ešte predtým, než si vzal svoju citovo nevyrovnanú manželku, sa štyri roky delil o lôžko s jedným mužom. V apríli 1837 totiž mladý Lincoln odišiel do Springfieldu, mestečka v štáte Illinois, ktoré vtedy malo asi 1 500 duší, aby tam začal svoju právnickú kariéru. Ubytovanie si našiel v izbe nad obchodom istého Joshuu Speeda. Zdieľali ju spoločne. Vyvinulo sa medzi nimi veľmi hlboké priateľské puto. Avšak historička Doris Kearns Goodwinová, autorka vyzdvihovaného Lincolnovho životopisu Team rivalov považuje chýry o jeho homo- či bisexualite za nepodložené. Súkromné priestory boli vtedy luxus. Celé rodiny spávali na jednej posteli. Lincoln sa nikdy netajil, že so Speedom býval a neskôr mu ani politickí odporcovia homosexualitu nikdy nepodsúvali. Navyše, vo vtedajšej dobe boli medzi mužmi bežné veľmi blízke priateľstvá (avšak bez erotického rozmeru), ktoré dnes už nie sú obvyklé práve preto, lebo by ich okolie ihneď považovalo za homosexuálne. Goodwinová je vo svojich hodnoteniach explicitná: „Pred vstupom do manželstva sa Lincoln tešil z blízkych vzťahov s mladými ženami a takmer určite si našiel ventil pre svoje sexuálne túžby aj medzi prostitútkami, ktoré boli v hraničiarskom prostredí hojne dostupné.“       

.stratég
Časť Goodwinovej knihy poslúžila aj ako základ pre Spielbergovu snímku Lincoln. Film nie je životopisom prezidenta, ako by naznačoval názov, ale najmä príbehom o prijatí takzvaného 13. dodatku americkej ústavy. Lincoln vedel, že jeho Proklamácia o emancipácii stojí na vratkých právnych základoch. Preto sa v Kongrese na sklonku občianskej vojny snažil presadiť ústavný dodatok, ktorým by raz a navždy zakázal otroctvo v celých Spojených štátoch. Film ukazuje prezidentské mocenské machinácie a taktizovanie, vďaka ktorým Lincoln a jeho spolupracovníci napokon pretlačili dodatok cez rozdrobené znesvárené frakcie, zastúpené v Snemovni reprezentantov.
Americká občianska vojna urýchlila zmeny, ktoré by inak trvali ďalšie desaťročia. Lincoln bol súkromne odmalička proti otrokárstvu. „Ak otroctvo nie je nesprávne, nič nie je nesprávne,“ povedal pri jednej príležitosti. No nepatril k fanatickým abolicionistom, vo svojich verejných vyjadreniach v tejto otázke často vypočítavo lavíroval a v roku 1860 sa jasne vyjadril, že zachová otrokárstvo, ak tým uchráni celistvosť Únie. Lincoln zrejme ani neveril v rovnosť rás, aj keď černochom v jeho okolí nikdy žiadnu povýšenosť najavo nedával. Pohrával sa s myšlienkou na ich repatriáciu do Afriky, prípadne s ich usídlením niekde v karibskej oblasti. Jeho hlavným politickým záujmom bola jednota Spojených štátov amerických. No ako vlečúca sa občianska vojna pokračovala a ľudské straty narastali, Lincoln pochopil, že týmto obetiam možno dať spätne zmysel len ak konflikt spojí s nejakým vysokým mravným ideálom. A vyšší ako úplné zrušenie otrokárstva nebol naozaj po ruke.
Lincoln svoju vlasť previedol najťažšou krízou v jej dejinách. Spojené štáty nezažili konflikt, v ktorom by padlo viac Američanov ako v občianskej vojne. Odhaduje sa, že obetí bolo vyše 600-tisíc, teda asi o tretinu viac ako zahynulo v druhej svetovej vojne. Lincoln ani na Severe nebol počas života prijímaný konsenzuálne. Kritici mu vyčítali, že si uzurpuje diktátorské výkonné právomoci a často balansoval na hranici toho, čo ešte povoľovala ústava. Jeho počínanie spätne posväcujú akurát úspechy, ktoré ním dosiahol. V každom prípade nie je náhoda, že atentátnik Booth ako divadelný herec najradšej hral Bruta, jedného zo sprisahancov, ktorý zosnoval vraždu Júlia Caesara v rímskom senáte, pretože v ňom videl tyrana, odstraňujúceho republiku. Lincolna vnímali mnohí súčasníci podobne. Avšak v prospech 16. prezidenta USA svedčí aj osobná láskavosť a veľkodušnosť voči politickým protivníkom vrátane porazených vodcov Konfederácie. Lincoln zabránil tomu, aby sa z víťazstva Severu vo vojne stal revanš. Južanský prezident Jefferson Davis sa spokojne dožil 81 rokov, kým legendárny generál Robert E. Lee viedol po vojne univerzitu.
A tak Lincoln, napriek chybičkám krásy, dodnes udivuje ako štátnik aj ako človek. V roku 1908 bol ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj na návšteve u horského náčelníka, kdesi v odľahlej divočine severného Kaukazu. Náčelník ho poprosil, aby jemu a jeho rodine porozprával o slávnych osobnostiach histórie. A tak Tolstoj vyprával príbehy o Alexandrovi, Caesarovi a Napoleonovi. Keď skončil, náčelník sa na neho obrátil s prosbou: „A teraz nám povedzte niečo o Lincolnovi...“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite