Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tieň roku 1914 visí nad Pacifikom

.gideon Rachman .časopis .týždeň vo svete

Dnešná Čína, presne ako Nemecko pred stovkou rokov, sa veľmi obáva toho, že zavedená svetová veľmoc má v úmysle zastaviť jej úspešný vzostup na globálnej scéne. Má Peking pravdu? Má ozvena dávnych historických sporov význam aj pre súčasnosť?

Všetci až príliš dobre poznáme čiernobiele zábery, ktoré sa nám mihocú pred očami, obrazy mužov, ktorí v prvej svetovej vojne vyskakujú zo zákopov a cez územie nikoho utekajú oproti nepriateľom. A všetkým nám sa tieto obrazy zdajú až neskutočne vzdialené. Akoby sa to už nikdy nemohlo zopakovať.
A predsa je predstava, že dnešné veľmoci sa už nikdy nemôžu zapliesť do vojny, tak ako sa to stalo v roku 1914, príliš naivná. Na ilustráciu sa treba pozrieť do Tichomoria. Napätie, ktoré tam už dávnejšie eskaluje medzi Čínou, Japonskom a sprostredkovane aj Spojenými štátmi americkými, viac než len trochu pripomína ten strašný svetový konflikt, ktorý vypukol pred takmer storočím.

.misia na najvyššej úrovni
Najviditeľnejšiu iskru nevyriešeného sporu predstavuje stále prebiehajúca teritoriálna dišputa medzi Čínou a Japonskom. Ide v nej o ostrovy, ktoré majú, ako to už v takýchto prípadoch býva, dva názvy. Číňania toto súostrovie poznajú ako Tiao-jü, Japonci ako Senkaku. V posledných mesiacoch sa neďaleko tohto súostrovia odohrávali tieňové boxerské zápasy medzi lietadlami a loďami týchto dvoch krajín.
Američanov to, pochopiteľne, znepokojilo a koncom októbra vyslali do Pekingu aj do Tokia misiu na najvyššej úrovni, ktorá bola zložená zo štyroch vysokopostavených členov amerického zahraničnopolitického establišmentu. Bol medzi nimi aj Stephen Hadley, ktorý za vlády Georgea W. Busha riadil Radu národnej bezpečnosti, a tiež James Steinberg, ktorý slúžil ako zástupca exministerky zahraničia Hillary Clintonovej na ministerstve vnútra.
Nadstranícka americká delegácia dala zúčastneným stranám veľmi jasne najavo, že ak by Čína zaútočila na sporné súostrovie, Američania by sa cítili zaviazaní reagovať – a to tak, že by aktivizovali bezpečnostné záruky, ktoré Spojené štáty poskytujú Japonsku. Na nešťastný rok 1914 jasne odkazuje obava, že aj dnes by mohol relatívne malý incident spôsobiť aktiváciu spojeneckých záväzkov zúčastnených strán. A to by v dôsledkoch viedlo k širšej vojne.

.sú to ešte racionálni hráči?
Americká skupina si tieto riziká tiež veľmi dobre uvedomuje. Ako to vyjadril profesor z Harvardu Joseph Nye, ktorý bol takisto účastníkom spomínanej štvorčlennej misie: „Aj my sme medzi sebou diskutovali o analógii s rokom 1914. Nemyslím, že by teraz niektorá zo strán chcela vojnu, ale my sme obe strany upozornili na to, že môžu nastať omyly v komunikácii a incidenty. Medzi racionálnymi subjektmi sa zväčša dá spoľahnúť, že sila zastrašovania funguje, ale aj hlavní hráči v roku 1914 boli racionálni.“
Graham Allison, kolega Josepha Nya z Harvardu, ktorý napísal klasickú štúdiu o kubánskej jadrovej kríze, je takisto presvedčený, že existuje riziko vypuknutia vojny v dôsledku chybného odhadu. O danom riziku sa vyjadril nasledovne: „Mechanizmus, ktorý zafungoval v roku 1914, sa dá použiť ako ponaučenie. Veď uznajte, kto by si bol vtedy predstavoval, že nejakí srbskí teroristi zabijú arcivojvodu, o ktorom dovtedy prakticky nikto nepočul, a tým rozpútajú veľkú vojnu? Vojnu, ktorá všetkým zúčastneným krajinám spôsobí obrovské utrpenie a dlhotrvajúce škody? Môj názor je ten, že dnešní čínski lídri nemajú v úmysle Ameriku vojensky provokovať. Aspoň zatiaľ nie. No možno to isté povedať aj o horúcich hlavách nacionalistov v Číne alebo v Japonsku?“

.stačí jeden opitý kapitán
Nacionalisti s horúcimi hlavami môžu byť pritom na celkom nízkom stupienku velenia, v medzinárodnom meradle zdanlivo bezvýznamní. Tak sa stalo, že v septembri roku 2010 vypukla v spore o spomínané súostrovie ostrá kríza, ktorú vyprovokoval čínsky námorný kapitán – svojou konfrontáciou s japonskými hliadkovými loďami. Až neskôr vyšlo najavo, že kapitán bol opitý.
Vtedy ešte japonská vláda zaujala pomerne zmierlivé stanovisko. Lenže Američania majú dnes celkom oprávnené obavy, pretože nový japonský kabinet je plný tvrdých nacionalistov, ktorí majú väčšie sklony ku konfrontáciám s Čínou a menej ochoty hľadať mierové riešenia. Nový japonský premiér Šinzo Abe je nenadarmo vnukom ministra z vojnového kabinetu a úplne odmieta „diplomaciu ospravedlňovania“, prostredníctvom ktorej sa Japonsko pokúšalo kajať za vojnu.
Americké bezpečnostné záruky boli prijaté s tým účelom, aby Japonsku poskytovali istotu, no zároveň priniesli nemalé nebezpečenstvo, že svojou existenciou japonských politikov zvádzajú, aby vo vzťahoch s okolitými krajinami zbytočne riskovali. Podľa názoru niektorých historikov sa niečo podobné stalo v roku 1914. Vtedy údajne nemecká vláda dospela k názoru, že musí čím skôr vstúpiť do vojny – kým ju neobkľúčia ešte silnejší protivníci. A podobne sa niektorí pozorovatelia súčasného Japonska nazdávajú, že nacionalisti v tamojšej vláde môžu pociťovať silné pokušenie konfrontovať sa s Čínou práve teraz – kým sa mocenský rozdiel medzi týmito dvoma krajinami príliš nezväčší a kým je USA v Tichom oceáne stále dominantnou vojenskou mocnosťou.

.koniec ukrývania sily
Američania sa nacionalistického obratu v smerovaní japonskej politiky, pochopiteľne, obávajú. A táto obava je dnes ešte oveľa výraznejšia, pretože rovnaký trend k nacionalizmu je zreteľne viditeľný aj v Číne. Dnešná Čína je, rovnako ako Nemecko v roku 1914, veľmocou na vzostupe, ktorá sa ešte musí etablovať. Pritom sa obáva, že už etablovaná veľmoc (v tomto prípade Japonsko) sa pevne rozhodla jej vzostup zablokovať.
Teng Siao-pching, otec modernej Číny, presadzoval zahraničnú politiku, ktorá bola založená na prísloví „Ukrývaj svoju silu a vyčkávaj.“ Lenže jeho generáciu postupne nahradila nová líderská skupina, ktorá je omnoho sebaistejšia a asertívnejšia. Ďalším faktorom je čínska armáda, ktorá nadobúda čoraz väčší vplyv na smerovanie zahraničnej politiky.
Analógia s Nemeckom pred prvou svetovou vojnou je pozoruhodne výstižná, a to vo viacerých ohľadoch. V Nemecku sa po skončení obdobia, keď vládol schopný líder Otto von Bismarck, dostali k moci omnoho menej obratní politickí a vojenskí lídri. Prešlo niekoľko rokov a vypukla prvá svetová vojna. A nemecká vládnuca elita sa cítila podobne ohrozená demokratickými tlakmi zdola. Zároveň podporovala nacionalizmus ako alternatívny únikový ventil pre nahromadené napätie v spoločnosti. Aj súčasní čínski lídri ochotne využívajú nacionalizmus na posilnenie legitimity komunistickej strany.

.amerika nemusí nutne brániť Japonsko
Pre tých, ktorí sa obávajú možnej reprízy smutných udalostí z roku 1914, je povzbudzujúce, že čínski lídri intenzívne študujú osudy veľmocí v dejinách – a sú odhodlaní vyhnúť sa chybám, ktorých sa dopustili Nemecko aj Japonsko. Skutočnosť, že žijeme v jadrovom veku, tiež prispieva k tomu, že repríza krízy z roku 1914 je predsa len menej pravdepodobná.
Ak by naozaj hrozilo vážne nebezpečenstvo konfliktu s ďalekosiahlymi dôsledkami, je tu ešte jeden fakt, na ktorý sa bežne nepamätá. V  Americko-japonskej zmluve o bezpečnosti je zabudovaný istý manévrovací priestor. Článok päť tejto zmluvy je, ako sú väčšinou ľudia presvedčení, vyjadrením záväzku Američanov obraňovať vojenskými prostriedkami svojho japonského spojenca.
V skutočnosti to nie je celkom tak. Tento článok jednoducho zaväzuje oba národy „konať proti spoločnému ohrozeniu“ v prípade útoku na Japonsko. A to sa dá predsa len interpretovať rôzne. Táto dvojznačnosť by na jednej strane mohla byť nebezpečná, ak by Čínu vyprovokovala, nech skúsi Američanov vyzvať na súboj prostredníctvom Japonska, a tak dokázať, že zmluva je len bluf. No v čase krízy by mohla byť aj užitočná.
V júli roku 1914 sa lídri všetkých strán cítili bezmocní, keď sa blížili k vojne, ktorú väčšina z nich vlastne nechcela. Štúdium dejín by mohlo čínskym, americkým a japonským lídrom pomôcť, aby sa v roku 2014 vyhli podobnému osudu.

Autor je hlavný zahraničný komentátor Financial Times. Článok uverejňujeme v spolupráci s Financial Times.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite