Opýtal sa vás už dnes niekto, ako sa máte? Čo ste povedali? Možno ste povedali: Zle, z tej krízy ma namojdušu šľak ide trafiť. Alebo: Dobre, máme nové šteniatko a je úžasne smiešne a milé, celú domácnosť nám rozjasnilo. Nebodaj: Zle, manželka podala žiadosť o rozvod. Alebo: Mám frmol, dcéra sa vydáva, svadbu chystám. Možno: Synčekovi diagnostikovali ďalšiu alergiu, nijaké zviera nemôžeme chovať. Či: Chľastám ako prasa a neviem sa toho zbaviť. Možno aj: Prepáčte, ponáhľam sa, nakupujem deťom darčeky, aby mali aj ony trochu tej radosti. Prinajhoršom: Viete, radšej by som sa s niekým vymenil, mojej mame sa totiž prudko zhoršil zdravotný stav a je to fakt ťažké. Niekedy sa dá kontrovať otázkou: Prečo sa pýtate?
Aj keď to nebolo práve dnes, určite aspoň niekedy odpovedáte: Ďakujem, dobre. Len tak stručne. Buď to myslíte vážne, alebo je to len skratkovitá floskula, ktorá umožňuje vyhnúť sa ďalšiemu upresňovaniu. Odosobnená. Vyrieknutá bez ohľadu na celkovú skutočnosť. Krízu, šteňa, žiadosť, sobáš, stres, alergiu, mamu – jednoducho vynecháte.
Film Mátyása Priklera ukazuje výsek zo života niekoľkých rodinne spriaznených postáv. Dusný výsek. Tam sa už ani nikto nikoho nepýta, ako sa má, všetci o všetkých akoby automaticky predpokladali či aspoň tušili, že je to naprd. Niekedy sa na to už ani nedá priamo pozerať, však postačia aj kradmé pohľady cez neúplné rámy dverí do chodieb a izieb, stačí len kúsok ľudského tela, rozmazaný obraz. Z útrob bytov znie hlas televízora, často jediný hovoriaci spoločník.
Bola babka, mala dedka. Dcéru, syna. Vnúčatá. A ďalších príbuzných. Babka s dedkom si vyhadzujú na oči každý cent. Syn je akýsi citovo vyprahnutý, hodnotovo jednoduchý, stráni sa ľudí, snaží sa panovať pevnou rukou, hnevá sa na svoj život, že sa mu pred očami rozpadá, nahromadenú zlosť si vybíja v agresivite voči okoliu, aj tomu najbližšiemu. Vo fabrike, kde syn pracuje, sa znižujú stavy, hrozí, že ho prepustia z práce. Vnúčatá sa navzájom šikanujú, starci asi budú musieť byť odložení do štátnych ustanovizní a aj tri dni nebudú mať stolicu. Brat bratovi ponúka službu, ale iba medvediu... Títo ľudkovia spolu nežijú, oni jeden druhého trápia. Ale veď kdesi na dne ich duší musí driemať pekný cit, nie? Už stačí „len“ prísť na to, ako ho z toho dna dostať na povrch. Mohla by byť svadobná hostina, kde sa predsa treba veseliť, príležitosť zmeniť smer aspoň niektorých vecí?
Film Mátyása Priklera Ďakujem, dobre z mozaiky viacerých príbehov skladá obraz sveta, ako sa mladému režisérovi javí. Robí to navýsosť filmárskymi prostriedkami, línie spája nenásilne, ostrozrako pozoruje okolie. Najal skvelých hercov, zvolil obrazové riešenia, ktoré sa spájajú v niečo, čo sa už teraz, pri prvotine, dá nazvať osobitým autorským štýlom. Deje sa tu niečo, čo by sa vo výnimočných snímkach malo diať – na pozadí celkom konkrétnych osudov sa odkrýva univerzum, minimálne jeho podstatná časť.
Keď sa ma dnes niekto opýta, ako sa mám, poviem: Ďakujem za opýtanie. A tiež Priklerovi a ostatným za film.
Ďakujem, dobre (Slovensko, 2013). Námet a scenár: Marek Leščák a Mátyás Prikler
Réžia: Mátyás Prikler. Kamera: Peter Balcar, Milan Balog. Strih: Maroš Šlapeta, Zuzana Cséplő. Zvuk: Dušan Kozák. Scéna a kostýmy: Erika Gadus. Hrajú: Attila Mokos, Miroslav Krobot, Béla Várady, Vladimír Obšil, Zuzana Mauréry, Jana Oľhová, István Olasz, Bety K. Majerníková, Blaho Uhlár a ďalší.
Aj keď to nebolo práve dnes, určite aspoň niekedy odpovedáte: Ďakujem, dobre. Len tak stručne. Buď to myslíte vážne, alebo je to len skratkovitá floskula, ktorá umožňuje vyhnúť sa ďalšiemu upresňovaniu. Odosobnená. Vyrieknutá bez ohľadu na celkovú skutočnosť. Krízu, šteňa, žiadosť, sobáš, stres, alergiu, mamu – jednoducho vynecháte.
Film Mátyása Priklera ukazuje výsek zo života niekoľkých rodinne spriaznených postáv. Dusný výsek. Tam sa už ani nikto nikoho nepýta, ako sa má, všetci o všetkých akoby automaticky predpokladali či aspoň tušili, že je to naprd. Niekedy sa na to už ani nedá priamo pozerať, však postačia aj kradmé pohľady cez neúplné rámy dverí do chodieb a izieb, stačí len kúsok ľudského tela, rozmazaný obraz. Z útrob bytov znie hlas televízora, často jediný hovoriaci spoločník.
Bola babka, mala dedka. Dcéru, syna. Vnúčatá. A ďalších príbuzných. Babka s dedkom si vyhadzujú na oči každý cent. Syn je akýsi citovo vyprahnutý, hodnotovo jednoduchý, stráni sa ľudí, snaží sa panovať pevnou rukou, hnevá sa na svoj život, že sa mu pred očami rozpadá, nahromadenú zlosť si vybíja v agresivite voči okoliu, aj tomu najbližšiemu. Vo fabrike, kde syn pracuje, sa znižujú stavy, hrozí, že ho prepustia z práce. Vnúčatá sa navzájom šikanujú, starci asi budú musieť byť odložení do štátnych ustanovizní a aj tri dni nebudú mať stolicu. Brat bratovi ponúka službu, ale iba medvediu... Títo ľudkovia spolu nežijú, oni jeden druhého trápia. Ale veď kdesi na dne ich duší musí driemať pekný cit, nie? Už stačí „len“ prísť na to, ako ho z toho dna dostať na povrch. Mohla by byť svadobná hostina, kde sa predsa treba veseliť, príležitosť zmeniť smer aspoň niektorých vecí?
Film Mátyása Priklera Ďakujem, dobre z mozaiky viacerých príbehov skladá obraz sveta, ako sa mladému režisérovi javí. Robí to navýsosť filmárskymi prostriedkami, línie spája nenásilne, ostrozrako pozoruje okolie. Najal skvelých hercov, zvolil obrazové riešenia, ktoré sa spájajú v niečo, čo sa už teraz, pri prvotine, dá nazvať osobitým autorským štýlom. Deje sa tu niečo, čo by sa vo výnimočných snímkach malo diať – na pozadí celkom konkrétnych osudov sa odkrýva univerzum, minimálne jeho podstatná časť.
Keď sa ma dnes niekto opýta, ako sa mám, poviem: Ďakujem za opýtanie. A tiež Priklerovi a ostatným za film.
Ďakujem, dobre (Slovensko, 2013). Námet a scenár: Marek Leščák a Mátyás Prikler
Réžia: Mátyás Prikler. Kamera: Peter Balcar, Milan Balog. Strih: Maroš Šlapeta, Zuzana Cséplő. Zvuk: Dušan Kozák. Scéna a kostýmy: Erika Gadus. Hrajú: Attila Mokos, Miroslav Krobot, Béla Várady, Vladimír Obšil, Zuzana Mauréry, Jana Oľhová, István Olasz, Bety K. Majerníková, Blaho Uhlár a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.