Drogy na Kube

Mala pravdu. Z môjho lieku sa stávalo niečo úplne iné. Modré slony, hlinené cesty a ruky, siahajúce až po horizont. Unikali, lietali, skákali z okna bez toho, aby sa zranili. Tínedžeri ďaleko od rodičov žili divoko, bez etických štandardov. Niekedy večer sa chlapci stretali na ihrisku, brali belladonu, ako to volali, vraj droga chudobných. Neskôr sa začala fajčiť aj tráva. Nosili ju zväčša študenti z neďalekého slumu El Romerilla. Tí, čo to brali, sa na ranných hodinách chichotali, na tabuľu nedovideli a namiesto toho cítili oživené libido so všetkými atrakciami s tým spojenými. Niektorí spolužiaci mi hovorili, že keď to berú pravidelne, necítia hlad. Našťastie, nikdy som tomu nepodľahla.
Keď som opustila strednú školu, vonku to fungovalo rovnako, len vo väčšom. V susedstve mestkej časti San Leopoldo, kde som žila, som sa naučila rozpoznávať ľudí s napoly zavretými očami a vyblednutou pokožkou, ako aj agresivitu toho, kto práve zobral dávku a cítil sa ako kráľ sveta. Keď prišlo 21. storočie, ponuka sa ďalej zvýšila. Kokaín momentálne stojí 50 konvertibilných pesos, čo je viac ako 50 amerických dolárov, pričom mesačná mzda lekára je 20 dolárov.
Kupujúci sú z rôznych sociálnych tried, zväčša však majú ten istý dôvod: chcú unikať, mať sa dobre a utiecť pred okolím. Inhalujú, pijú, fajčia a potom ich možno vidieť, ako celú noc tancujú na diskotéke. Keď sa eufória skončí, ľahnú si pred televízor a počúvajú Raula Castra, ktorý kričí, že na Kube žiadne drogy nie sú.