Rozprávanie dejín sa odvíja od spoločných symbolov, rituálov, legiend a mýtov. Čoho symbolom bude „otec zakladateľ“ Vladimír Mečiar? A rituál osláv Dňa Ústavy? Slovenskej štátnosti? A aká legenda a aký mýtus sa môže budovať okolo udalostí z novembra 1989 na Slovensku, keď si ho súčasní politickí vodcovia a) nevšimli, b) všimli so zarosenými čelami pri televízii?
Jedným zo symbolov štátnosti je prezident. Skúsme si porovnať, bez urážky, prosím, prezidentov oboch následníckych štátov Československa od jeho rozpadu. Havel, Klaus, Zeman – Kováč, Schuster, Gašparovič. Zdá sa mi – a to Klaus na konci svojho funkčného obdobia a Zeman na jeho začiatku skutočne nie sú moji favoriti – ako keby tí slovenskí prezidenti dokráčali do svojich pozícií z nejakej horšej prípravky. Dokráčali však z vôle ľudu, čiže demokraticky.
Záujmy politických elít, umelecká tvorba, výklady dejín utvárajú mozaiku, vstupujúcu do kolektívneho vedomia ako pamätník, pri ktorom deti skladali pioniersky sľub, vojaci prísahu socialistickej vlasti, politici kládli vence. Komunistických symbolov, rituálov, legiend a mýtov sme sa zbavili. Čo ich nahradilo? A ktorú časť našich dejín si pestujeme ako hodnú úcty? Časy rakúsko-uhorského impéria zavrhujeme ako časy poroby. Časy, keď sme boli Československom, zase nie sú dosť slovenské. A to, čo je čistokrvne slovenské podstatnej časti občanov, akosi škrípe medzi zubami.
Veď nič, chce to nejaké dve generácie. Základy príbehu občanov tejto krajiny treba dovtedy vytvoriť. Najbližšie sa čosi k tejto téme dozvieme pri budúcej voľbe prezidenta Slovenskej republiky.
Dúfam, že moja pravnučka sa dožije čias, keď súčasťou spoločného občianskeho povedomia Slovákov budú aj časy monarchie či Československa a prezident nebude symbolom národnej nedostatočnosti. V opačnom prípade si svoje hrdinské symboly, legendy, rituály a mýty budeme musieť opäť vymyslieť.
Jedným zo symbolov štátnosti je prezident. Skúsme si porovnať, bez urážky, prosím, prezidentov oboch následníckych štátov Československa od jeho rozpadu. Havel, Klaus, Zeman – Kováč, Schuster, Gašparovič. Zdá sa mi – a to Klaus na konci svojho funkčného obdobia a Zeman na jeho začiatku skutočne nie sú moji favoriti – ako keby tí slovenskí prezidenti dokráčali do svojich pozícií z nejakej horšej prípravky. Dokráčali však z vôle ľudu, čiže demokraticky.
Záujmy politických elít, umelecká tvorba, výklady dejín utvárajú mozaiku, vstupujúcu do kolektívneho vedomia ako pamätník, pri ktorom deti skladali pioniersky sľub, vojaci prísahu socialistickej vlasti, politici kládli vence. Komunistických symbolov, rituálov, legiend a mýtov sme sa zbavili. Čo ich nahradilo? A ktorú časť našich dejín si pestujeme ako hodnú úcty? Časy rakúsko-uhorského impéria zavrhujeme ako časy poroby. Časy, keď sme boli Československom, zase nie sú dosť slovenské. A to, čo je čistokrvne slovenské podstatnej časti občanov, akosi škrípe medzi zubami.
Veď nič, chce to nejaké dve generácie. Základy príbehu občanov tejto krajiny treba dovtedy vytvoriť. Najbližšie sa čosi k tejto téme dozvieme pri budúcej voľbe prezidenta Slovenskej republiky.
Dúfam, že moja pravnučka sa dožije čias, keď súčasťou spoločného občianskeho povedomia Slovákov budú aj časy monarchie či Československa a prezident nebude symbolom národnej nedostatočnosti. V opačnom prípade si svoje hrdinské symboly, legendy, rituály a mýty budeme musieť opäť vymyslieť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.