Európa trpí tunelovým videním – len sa snažíme prežiť ďalší a ďalší štvrťrok. V Ázii je situácia iná. Hovorí sa o prehriatí trhu s nehnuteľnosťami, a to v dôsledku neustáleho tlačenia peňazí po celom svete, a tiež o tom, ako staré a veľké krajiny Ázie nedokážu dohnať mladšie a menšie ázijské štáty. A zatiaľ čo Aziati hľadajú nový spôsob, ako zarobiť peniaze, Európa oslavuje zastavenie šírenia krízy – a tiež nové rekordy v oblasti nezamestnanosti.
Ale žiadny z európskych investorov, ktorých som stretol, sa nechcel baviť o tipe na ďalšieho „ekonomického tigra" alebo o tom, ako sa opäť vrátiť do dobre zabehnutých koľají. Namiesto toho si radšej leštia svoje zlaté tehličky a vyčkávajú na ďalšiu krízu celého systému. To len dokazuje mentalitu zadlženej Európy v kontraste s nadbytkom úspor v Ázii. Túto nerovnováhu treba zmeniť, a to skoro.
.úspechy rokov 1997 a 1998
V Ázii som, naopak, počul len chválu na Indonéziu a Thajsko. Čo sa týka Číny, väčšina ľudí síce vidí zlepšenie jej ekonomickej aktivity, ale radšej už mlčí o jej udržateľnosti. V najbližších piatich až šiestich rokoch bude zaujímavé sledovať, ktoré ázijské krajiny sa dostanú cez dôležitý ukazovateľ. Tým je príjem 4 000 dolárov na hlavu, ktorý stanovila Svetová banka ako okamih, ktorý pre každú ekonomiku predstavuje obrovskú výzvu. Podľa toho, ako kto situáciu zvládne, sa pozná, kto je v Ázii víťazom, a kto porazeným. Len ako poznámka pod čiarou: Čína dosiahla hranicu 4 000 dolárov na hlavu v roku 2010.
Podľa európskych a amerických štandardov sa Číne síce bude dariť dobre, ale ešte lepšie by to mohlo byť v ďalších ázijských krajinách. V podstate akákoľvek krajina pod hranicou 4 000 dolárov je dobrým kandidátom na rast, kým predvádza dobrú politiku a predovšetkým, ak je otvorená zahraničným investíciám. Samozrejmosťou je stabilná vláda. Tu musím opäť vyzdvihnúť stúpajúcu hviezdu Indonézie, ale nemožno zabudnúť ani na moju obľúbenú Afriku.
Keď ekonomiky Taiwanu a Južnej Kórey dosiahli hranicu
4 000 dolárov na hlavu, oslabil sa ich hospodársky rast z ôsmich až desiatich percent na päť až šesť percent. Čína by preto nemala byť podobným spomalením prekvapená. Ázia sa v mnohých ohľadoch vrátila na prelom rokov 1997 až 1998. Priame zahraničné investície k nej tečú veľkým tempom a investori sú spokojní – investujú od Barmy až po Malajziu do rastúcej ázijskej strednej triedy. To všetko síce znie pekne, ale podľa mňa tu čiastočne prichádza k ilúzii. Nie je totiž ľahké dostať sa z takzvanej „pasce stredného príjmu“.
Veľa ľudí, ktorí Číne a Indii predpovedajú úlohu nových „nadnárodov“, zabúda, že obe krajiny už v roku 1600 dokopy vytvárali takmer polovicu svetového HDP. Možno sa k tomu opäť schyľuje, ale súčasne hrozí aj riziko návratu k priemeru v prípade, že tieto ekonomiky nepodniknú tie správne kroky.
.skutočné peniaze sa točia inde
Áziu som opúšťal s pocitom, že kontinent má ľahšiu časť rastového cyklu za sebou a ešte stále si tam možno zarobiť slušné peniaze. Avšak to už v budúcnosti nebude platiť o mestách typu Šanghaj, Hongkong alebo Peking. Stretol som pár naozaj múdrych investorov a šéfov firiem, podľa ktorých sa skutočné peniaze nachádzajú mimo hlavných mestských finančných centier. Opäť je teda potrebné pamätať na pravidlo 4 000 dolárov. Napríklad prístavné mesto Shenzhen práve nedávno znížilo dane, aby mohlo konkurovať Hongkongu. Tak sa Šanghaj a Peking ocitli v ešte horšej konkurenčnej pozícii.
Často zabúdame na to, že návratnosť investícií je v konečnom dôsledku len získavaním „likvidnej prémie“, čo je výnos spojený s tým, ako je vaša investícia prístupná. Čím nižšia likvidita, tým vyšší výnos by ste mali očakávať (s tým, samozrejme, súvisí vyššia miera rizika). A práve takto uvažujú a investujú takzvaní tai-pani z Hongkongu, a vy by ste mali tiež.
Pri úrokových sadzbách v Ázii teraz funguje mechanizmus určovania ceny lepšie ako v Európe a Spojených štátoch. Ďalším dôležitým faktorom je to, že dnešná Ázia má oveľa viac otvorených ekonomík ako Európa a Spojené štáty. Práve ceny, určené politikou Draghiho a Bernankeho, si žiadajú príliš veľkú obeť, kolabuje totiž princíp maximálnej rýchlosti rastu ekonomík, a tiež aktivita súkromného sektora.
Takisto som si konečne uvedomil, akú má Čína obrovskú informačnú medzeru. V Makau som navštívil FX Expo, zamerané na obchodovanie na forexovom trhu, a zistil som, že „nové fx produkty“ prevzali svoju marketingovú stratégiu od stávkového on-line priemyslu. Nie je to až príliš zjednodušená cesta? Všetko je to dôsledok toho, že trh mimo pevninskej Číny je – čo sa týka akýchkoľvek finančných produktov – relatívne nedotiahnutý. Tamojší priemysel totiž funguje na tej najzákladnejšej úrovni. No takýto prístup je krátkozraký a ide o premárnenú príležitosť.
.málo iPhonov a cudzincov
Čo ma však v Ázii prekvapilo najviac, bolo strašne málo produktov od Applu, lebo iPhony som v Hongkongu zahliadol len v rukách cudzincov. Navyše, tých je tam podľa mňa pri každej mojej návšteve menej a menej. Naproti tomu jasne víťazia mobily od Samsungu. A aj keď naši analytici ustavične prisahajú na to, že Apple bude ovládať svet technológií aj v najbližších sto rokoch, je podľa mňa práve nedostatok iPhonov hlavnou zmenou, ktorú som si od svojej poslednej návštevy v Ázii na prelome augusta a septembra všimol.
Aby som to všetko zhrnul, Ázia je stále flexibilná a dynamická. V relatívnom vyjadrení a v rámci regiónu sa jej sila začína presúvať do stredne veľkých ekonomík. Lenže celkový rast Ázie sa bude aj naďalej prepadať k udržateľnejším štyrom až piatim percentám ročne. V Európe som sa naproti tomu stretol len s frustráciou a s nedostatkom odvahy na zmeny.
Nedostatok produktov Apple v rukách moderných Ázijcov síce budú mainstreamové médiá a analytici odmietať, lenže táto zmena je zreteľná. A takistžo aj zmeny vo fungovaní motorov svetovej ekonomiky. Investície v krajinách BRIC (Brazília, Rusko, India, Čína) budú sklamaním, pretože im pasca stredného príjmu necháva len málo priestoru. Iná bude situácia v nelikvidných ekonomikách, v ktorých priemerné príjmy na 4 000 dolárov nedosahujú. Tie totiž prekonajú všetky očakávania. Ja medzitým štartujem svoju návštevu Paríža – hlavného mesta európskeho diktátu a choroby.
Autor je hlavný ekonóm Saxo Bank.
Ale žiadny z európskych investorov, ktorých som stretol, sa nechcel baviť o tipe na ďalšieho „ekonomického tigra" alebo o tom, ako sa opäť vrátiť do dobre zabehnutých koľají. Namiesto toho si radšej leštia svoje zlaté tehličky a vyčkávajú na ďalšiu krízu celého systému. To len dokazuje mentalitu zadlženej Európy v kontraste s nadbytkom úspor v Ázii. Túto nerovnováhu treba zmeniť, a to skoro.
.úspechy rokov 1997 a 1998
V Ázii som, naopak, počul len chválu na Indonéziu a Thajsko. Čo sa týka Číny, väčšina ľudí síce vidí zlepšenie jej ekonomickej aktivity, ale radšej už mlčí o jej udržateľnosti. V najbližších piatich až šiestich rokoch bude zaujímavé sledovať, ktoré ázijské krajiny sa dostanú cez dôležitý ukazovateľ. Tým je príjem 4 000 dolárov na hlavu, ktorý stanovila Svetová banka ako okamih, ktorý pre každú ekonomiku predstavuje obrovskú výzvu. Podľa toho, ako kto situáciu zvládne, sa pozná, kto je v Ázii víťazom, a kto porazeným. Len ako poznámka pod čiarou: Čína dosiahla hranicu 4 000 dolárov na hlavu v roku 2010.
Podľa európskych a amerických štandardov sa Číne síce bude dariť dobre, ale ešte lepšie by to mohlo byť v ďalších ázijských krajinách. V podstate akákoľvek krajina pod hranicou 4 000 dolárov je dobrým kandidátom na rast, kým predvádza dobrú politiku a predovšetkým, ak je otvorená zahraničným investíciám. Samozrejmosťou je stabilná vláda. Tu musím opäť vyzdvihnúť stúpajúcu hviezdu Indonézie, ale nemožno zabudnúť ani na moju obľúbenú Afriku.
Keď ekonomiky Taiwanu a Južnej Kórey dosiahli hranicu
4 000 dolárov na hlavu, oslabil sa ich hospodársky rast z ôsmich až desiatich percent na päť až šesť percent. Čína by preto nemala byť podobným spomalením prekvapená. Ázia sa v mnohých ohľadoch vrátila na prelom rokov 1997 až 1998. Priame zahraničné investície k nej tečú veľkým tempom a investori sú spokojní – investujú od Barmy až po Malajziu do rastúcej ázijskej strednej triedy. To všetko síce znie pekne, ale podľa mňa tu čiastočne prichádza k ilúzii. Nie je totiž ľahké dostať sa z takzvanej „pasce stredného príjmu“.
Veľa ľudí, ktorí Číne a Indii predpovedajú úlohu nových „nadnárodov“, zabúda, že obe krajiny už v roku 1600 dokopy vytvárali takmer polovicu svetového HDP. Možno sa k tomu opäť schyľuje, ale súčasne hrozí aj riziko návratu k priemeru v prípade, že tieto ekonomiky nepodniknú tie správne kroky.
.skutočné peniaze sa točia inde
Áziu som opúšťal s pocitom, že kontinent má ľahšiu časť rastového cyklu za sebou a ešte stále si tam možno zarobiť slušné peniaze. Avšak to už v budúcnosti nebude platiť o mestách typu Šanghaj, Hongkong alebo Peking. Stretol som pár naozaj múdrych investorov a šéfov firiem, podľa ktorých sa skutočné peniaze nachádzajú mimo hlavných mestských finančných centier. Opäť je teda potrebné pamätať na pravidlo 4 000 dolárov. Napríklad prístavné mesto Shenzhen práve nedávno znížilo dane, aby mohlo konkurovať Hongkongu. Tak sa Šanghaj a Peking ocitli v ešte horšej konkurenčnej pozícii.
Často zabúdame na to, že návratnosť investícií je v konečnom dôsledku len získavaním „likvidnej prémie“, čo je výnos spojený s tým, ako je vaša investícia prístupná. Čím nižšia likvidita, tým vyšší výnos by ste mali očakávať (s tým, samozrejme, súvisí vyššia miera rizika). A práve takto uvažujú a investujú takzvaní tai-pani z Hongkongu, a vy by ste mali tiež.
Pri úrokových sadzbách v Ázii teraz funguje mechanizmus určovania ceny lepšie ako v Európe a Spojených štátoch. Ďalším dôležitým faktorom je to, že dnešná Ázia má oveľa viac otvorených ekonomík ako Európa a Spojené štáty. Práve ceny, určené politikou Draghiho a Bernankeho, si žiadajú príliš veľkú obeť, kolabuje totiž princíp maximálnej rýchlosti rastu ekonomík, a tiež aktivita súkromného sektora.
Takisto som si konečne uvedomil, akú má Čína obrovskú informačnú medzeru. V Makau som navštívil FX Expo, zamerané na obchodovanie na forexovom trhu, a zistil som, že „nové fx produkty“ prevzali svoju marketingovú stratégiu od stávkového on-line priemyslu. Nie je to až príliš zjednodušená cesta? Všetko je to dôsledok toho, že trh mimo pevninskej Číny je – čo sa týka akýchkoľvek finančných produktov – relatívne nedotiahnutý. Tamojší priemysel totiž funguje na tej najzákladnejšej úrovni. No takýto prístup je krátkozraký a ide o premárnenú príležitosť.
.málo iPhonov a cudzincov
Čo ma však v Ázii prekvapilo najviac, bolo strašne málo produktov od Applu, lebo iPhony som v Hongkongu zahliadol len v rukách cudzincov. Navyše, tých je tam podľa mňa pri každej mojej návšteve menej a menej. Naproti tomu jasne víťazia mobily od Samsungu. A aj keď naši analytici ustavične prisahajú na to, že Apple bude ovládať svet technológií aj v najbližších sto rokoch, je podľa mňa práve nedostatok iPhonov hlavnou zmenou, ktorú som si od svojej poslednej návštevy v Ázii na prelome augusta a septembra všimol.
Aby som to všetko zhrnul, Ázia je stále flexibilná a dynamická. V relatívnom vyjadrení a v rámci regiónu sa jej sila začína presúvať do stredne veľkých ekonomík. Lenže celkový rast Ázie sa bude aj naďalej prepadať k udržateľnejším štyrom až piatim percentám ročne. V Európe som sa naproti tomu stretol len s frustráciou a s nedostatkom odvahy na zmeny.
Nedostatok produktov Apple v rukách moderných Ázijcov síce budú mainstreamové médiá a analytici odmietať, lenže táto zmena je zreteľná. A takistžo aj zmeny vo fungovaní motorov svetovej ekonomiky. Investície v krajinách BRIC (Brazília, Rusko, India, Čína) budú sklamaním, pretože im pasca stredného príjmu necháva len málo priestoru. Iná bude situácia v nelikvidných ekonomikách, v ktorých priemerné príjmy na 4 000 dolárov nedosahujú. Tie totiž prekonajú všetky očakávania. Ja medzitým štartujem svoju návštevu Paríža – hlavného mesta európskeho diktátu a choroby.
Autor je hlavný ekonóm Saxo Bank.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.