Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zeman na Hrade

.daniel Bútora .časopis

Finále českých prezidentských volieb, v ktorom Miloš Zeman porazil Karla Schwarzenberga, bolo vybočením z prevažujúcej apatie českej verejnosti voči politike.

Možno to súvisí s úradmi československého a neskôr českého prezidenta, ktoré za prvej republiky a po roku 1989 zastávali silné osobnosti (Masaryk, Beneš, Havel, Klaus). Prispela k tomu nepochybne aj priama voľba prezidenta ako alternatíva voči zákulisným ťahom poslancov a senátorov. Pozornosť verejnosti, sledovanosť televíznych debát a angažovanosť na sociálnych sieťach bola vysoká. Je zrejmé, že aj úradu sa nový prezident v marci ujme za značného záujmu svojich občanov. Očakávania tu môžu byť vyššie ako skutočné právomoci – ak Miloš Zeman ešte v deň svojho zvolenia odkazoval súčasnej stredopravej vláde Petra Nečasa, že nemá dostatočnú podporu verejnosti a mala by odstúpiť, korčuľoval už na tenkom ľade politicky silných slov bez reálnej opory v ústave, ktorá prezidentovi takéto práva nedáva. Ak by sa to však ukázalo ako štýl novozvoleného prezidenta, nebol by to zasa taký šok. Zemana ako tretieho českého prezidenta nemožno nevidieť v kontexte jeho dvoch predchodcov. Po páde komunizmu Československo začínalo a neskôr Česko pokračovalo s étosom a idealizmom (a na začiatku zrejme aj s istou naivitou a neskúsenosťou) Václava Havla. Václav Klaus, ktorý pred desiatimi rokmi Miloša Zemana v parlamentnej voľbe prezidenta porazil, už prišiel ako človek vyhranených ideí, s vysvedčením otca a realizátora ekonomickej reformy, ale aj s pragmatizmom, ktorý nerozlišoval „čisté" a „špinavé" peniaze a ktorý tvorbu nového právneho systému odsúval bokom v snahe čo najrýchlejšie uskutočniť privatizáciu ekonomiky.
Zdalo by sa, že prezident Zeman bude čímsi medzi Havlom a Klausom;  Zeman predsa Klausa celé roky kritizoval za jeho spôsob privatizácie, s Havlom mal spoločný aj cit pre „sociálne" témy, a obaja boli priateľskejší  voči Európskej únii než Václav Klaus. Napriek tomu má však Zeman typologicky bližšie ku Klausovi: ťahom po moci, rozširovaním vlastného politického vplyvu, a v neposlednom rade nesmiernym sebavedomím. Po voľbách roku 1998 obaja ideologickí protivníci uzavreli opozičnú zmluvu, ktorá zo Zemana urobila premiéra a z Klausa šéfa parlamentu. V jej rámci si ich politické strany rozdeľovali posty v štáte a usilovali sa o zmenu volebného zákona, ktorý by práve ich strany posilnil (to sa napokon nepodarilo).
Kandidát Zeman proti Schwarzenbergovi v kampani bez váhania zahral „nemeckou kartou", a aj to mu zrejme pomohlo k víťazstvu. Je možné, že prezident Zeman s rovnakou ľahkosťou tieto témy odloží a s úsmevom sa vydá na návštevu Berlína. Voľby však boli pred očami desiatich miliónov občanov, a zahrávanie sa s nacionalizmom v strednej Európe v čase neistoty ohľadom budúcej Európskej únie je šokujúco nezodpovedné. Aj tento pragmatizmus, ktorý potlačí korektnosť a slušnosť, ak to prinesie politickú výhodu, spája Miloša Zemana viac s Václavom Klausom. Ešte sa len uvidí, čo to urobí s autoritou úradu prezidenta.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite