Predstavte si dvoch študentov. Sú rovnako šikovní aj učenliví, slušne vychovaní, s rovnakým prístupom k životu a názorom na podvádzanie, bez psychických problémov. Robia práve písomný test, ktorý rozhodne o ich prijatí na vysokú školu, a obaja s ním majú dosť veľké problémy. Zrazu sa naskytne možnosť opísať od spolužiakov. Zvádzajú veľký vnútorný boj, čelia velikánskemu pokušeniu, či podvádzať, alebo nie. Jeden sa napokon poddá, druhý odolá. Obaja draho zaplatia za to, čo získajú: jeden sa vzdá morálnej integrity kvôli dobrej známke, druhý sa vzdá známky, aby si zachoval tvár.
O týždeň tu máme tých istých študentov, ktorých vlastnosti ani schopnosti sa nezmenili, iba o podvádzaní si už nemyslia to isté. Počas tých siedmich dní mali čas o tom veľa premýšľať a zdôvodniť si svoje konanie. Ten, čo podľahol, si hovorí, že to predsa nebolo také hrozné, maličkosť, v škole opisuje každý, navyše, išlo predsa o celú jeho budúcnosť. Ten, čo neopísal, je čoraz viac presvedčený, že podvádzať je amorálny zločin a tí, čo opisujú, by mali byť exemplárne potrestaní, vylúčení zo školy. Čím to pokušenie v úvode bolo väčšie, tým viac si to premieľajú v hlave, tým viac sa s týmto novým názorom stotožňujú, tým viac sú presvedčení, že si to mysleli odjakživa. To naštartuje proces: čin-zdôvodnenie-čin..., ktorý oboch čoraz viac od seba vzďaľuje, až sa jedného dňa môžu ocitnúť na celkom opačných koncoch širokej pyramídy – jeden na strane tých čistých, spravodlivých, disidentov, hrdinov, druhý na strane podvodníkov, zlosynov, amorálnych úplatných darebákov.
.ako sa dostať do programu Oprah Winfreyovej
Pre pochopenie toho, čo sa stalo, je dôležitý štartovací moment na špičke pomyselnej pyramídy, kde obaja museli čeliť rovnako veľkému pokušeniu. Pritom nešlo o žiadne arcilotrovstvo, čierne alebo biele, každá z volieb má kladné i záporné stránky. Urobili malú, navonok bezvýznamnú voľbu a tú si potom zdôvodňovali a pomaly schádzali dole po jednej zo strán pyramídy. Namiesto opisovania v škole si môžete predstaviť situáciu vynikajúceho športovca, ktorý sa potrebuje príležitostne povzbudiť niečím nie celkom legálnym, aby vyhral nejaké čiastkové preteky, a na konci máme Lancea Armstronga spovedajúceho sa u Oprah Winfreyovej, že roky rokúce dopoval a všetkým do očí klamal. Alebo úradníka, ktorý sa najprv len prizerá drobným podvodom svojho šéfa a mlčí, lebo sa bojí prísť o prácu. Alebo vzorného manžela, ktorý flirtuje s kolegyňou na služobnej ceste a rozmýšľa, či ísť do jej izby na „šláftrunk“.
O tom, ako funguje mechanizmus ľudského sebaospravedlňovania v súkromnom i verejnom živote, aké nedozerné škody to môže spôsobiť, keď si svoje chyby nepripustí politik, policajt, vedec, lekár či sudca, sa dočítate v pozoruhodnej knihe dvoch renomovaných amerických sociálnych psychológov Elliot Aronson a Carol Tavrissová: Chyby se staly (ale ne mou vinou) s podtitulom Proč omlouváme svoje hloupé názory, chybná rozhodnutí a špatné skutky (Dokořán 2012).
.hitler aj Stalin videli v zrkadle to, čo my
V knihe nájdete aj odpoveď na to, ako môžu niektorí ľudia pokojne spávať a ráno sa na seba pozerať do zrkadla po tom všetkom, čo strašného vykonali. Tá znie: tak isto, ako ktokoľvek z nás. Nikto si totiž o sebe samom nemyslí, že je zlý, ani ten najväčší darebák na svete. To len v hollywoodskych filmoch existujú záporáci, ktorí s potešením a plným vedomím páchajú zlo a ešte o tom majú vo veľkom finále, skôr ako ich hlavný kladný hrdina definitívne zlikviduje, záverečnú cynickú tirádu.
Chybovať je ľudské a každú chvíľu niečo niekto nezvládne, zle sa rozhodne, preto v nás funguje sebaospravedlňovanie, ktoré nás chráni pred kognitívnou disonanciou. Podľa sociálneho psychológa Leona Festingera ide o stav napätia, ktorý nastáva zakaždým, ako človek zastáva dve kognície, ktoré sú v psychologickom rozpore – napríklad fajčiar, ktorý vie, že fajčenie by ho mohlo zabiť a na druhej strane vyfajčí dve škatuľky cigariet denne. Disonancia v nás vzbudzuje duševný nepokoj, od drobných výčitiek svedomia až po hlbokú úzkosť. Upokojíme sa až vo chvíli, keď nájdeme spôsob, ako to zmierniť. Fajčiar prestane fajčiť, alebo si nájde zdôvodnenie –podporuje to myslenie, je to jeho programový odpor voči zákazom a pod. Vyhľadáva štúdie, ktoré škodlivosť fajčenia spochybňujú a ignoruje tie, ktoré ich potvrdzujú. Odborne sa tomu hovorí konfirmačné skresľovanie. V prípade cigariet to ohrozuje len fajčiara, v prípade sudcu či policajta, ktorý prehliada dôkazy nepasujúce do jeho predstavy, a naopak vyrába také, ktoré mu do presvedčenia, že niekto je vrah, zlodej, podvodník a on je ten spravodlivý, čo ho chytí a potrestá, môžu byť následky nedozerné. Napokon, o dvoch takých prípadoch dlhodobo píšeme aj v .týždni.
Naša milosrdná pamäť je ako historik víťazného národa, ktorý po vojne prepisuje dejiny – interpretuje ich tak, aby sme zo všetkého vyšli dobre a mohli sami so sebou ďalej vydržať. Ak by sme si totiž nezdôvodňovali svoje rozhodnutie ako jediné správne a nezabúdali na chyby, boli by sme chorobne nerozhodní a utopení v mori výčitiek. Takto fungujeme, či ide o morálne sporné rozhodnutia, alebo o kúpu nových topánok, počítača, domu, výber partnera či povolania.
Zlé rozhodnutia a činy si vieme nielen pekne zdôvodniť, my sme schopní na ne úplne zabudnúť a dokonca mať spomienky na niečo, čo sa nestalo. Pamäť totiž nie je kniha, film či počítačová RAM-ka, kde boli všetky udalosti raz a navždy zapísané v jedinej správnej a nemennej podobe. Podľa autorov spomínanej knihy si nepamätáme všetko, čo prežijeme, každú bezvýznamnú maličkosť, lebo by sme v mori udalostí, mien a čísel nedokázali ani myslieť. Vyvolanie spomienky nerovná sa vytiahnutiu knižky z poličky či prehratiu videa. Pamäť rekonštruuje príbeh zo zábleskov spomienok v hlave, domýšľa si, ako vyzeral zvyšok scény, vkladá tam nové informácie z iných zdrojov, z prečítaného, z filmov, zo spomienok iných na konkrétnu udalosť.
.väzenský experiment a bodka na čele
Možno sa vám pri čítaní tej úvodnej situácie so študentmi v mysli vybavil slávny stanfordský väzenský experiment profesora Philipa Zimbarda, kde skupina dobrovoľníkov bola náhodne rozdelená na väzňov a dozorcov. Počas niekoľkých dní obyčajní slušní ľudia dokázali ponižovať, týrať a vymýšľať tej druhej polovici kruté a premyslené tresty. Ich násilie eskalovalo až do chvíle, pokiaľ sa jedna účastníčka nespamätala a neprinútila Zimbarda, aby experiment ukončil. Zimbardo sa s tou dámou neskôr oženil a dodnes skúma, ako sa z človeka ľahko môže stať darebák i hrdina. Tvrdí, že hrdina je tak trochu deviant, lebo musí vystúpiť zo svojho vlastného pohodlia, zo stáda a poukázať na chyby, ktoré sa dejú. A tiež tvrdí, že hrdinstvu sa dá postupne naučiť.
Začať môžeme tak, ako to on predviedol Petrovi Ludwigovi a jeho kolegom z Grow Job Inštitútu (viac na ich portáli growjob.com). Nakreslil si na čelo veľkú bodku a chodil s ňu celý deň medzi ľuďmi. Podľa neho si vraj takto zvykneme na čudné pohľady a na to, že sa líšime a nepríjemný sociálny tlak na nás prestane pôsobiť. Navykneme si vystupovať zo stáda a opúšťať svoju komfortnú zónu. A keďže sa na každú novú situáciu adaptujeme rýchlo a tá sa pre nás stane novou komfortnou zónou, musíme sa naučiť opúšťať ju opakovane. Najhoršie je to však prvý raz, keď je to len bodka na čele či možnosť opisovať pri teste od spolužiaka.
O týždeň tu máme tých istých študentov, ktorých vlastnosti ani schopnosti sa nezmenili, iba o podvádzaní si už nemyslia to isté. Počas tých siedmich dní mali čas o tom veľa premýšľať a zdôvodniť si svoje konanie. Ten, čo podľahol, si hovorí, že to predsa nebolo také hrozné, maličkosť, v škole opisuje každý, navyše, išlo predsa o celú jeho budúcnosť. Ten, čo neopísal, je čoraz viac presvedčený, že podvádzať je amorálny zločin a tí, čo opisujú, by mali byť exemplárne potrestaní, vylúčení zo školy. Čím to pokušenie v úvode bolo väčšie, tým viac si to premieľajú v hlave, tým viac sa s týmto novým názorom stotožňujú, tým viac sú presvedčení, že si to mysleli odjakživa. To naštartuje proces: čin-zdôvodnenie-čin..., ktorý oboch čoraz viac od seba vzďaľuje, až sa jedného dňa môžu ocitnúť na celkom opačných koncoch širokej pyramídy – jeden na strane tých čistých, spravodlivých, disidentov, hrdinov, druhý na strane podvodníkov, zlosynov, amorálnych úplatných darebákov.
.ako sa dostať do programu Oprah Winfreyovej
Pre pochopenie toho, čo sa stalo, je dôležitý štartovací moment na špičke pomyselnej pyramídy, kde obaja museli čeliť rovnako veľkému pokušeniu. Pritom nešlo o žiadne arcilotrovstvo, čierne alebo biele, každá z volieb má kladné i záporné stránky. Urobili malú, navonok bezvýznamnú voľbu a tú si potom zdôvodňovali a pomaly schádzali dole po jednej zo strán pyramídy. Namiesto opisovania v škole si môžete predstaviť situáciu vynikajúceho športovca, ktorý sa potrebuje príležitostne povzbudiť niečím nie celkom legálnym, aby vyhral nejaké čiastkové preteky, a na konci máme Lancea Armstronga spovedajúceho sa u Oprah Winfreyovej, že roky rokúce dopoval a všetkým do očí klamal. Alebo úradníka, ktorý sa najprv len prizerá drobným podvodom svojho šéfa a mlčí, lebo sa bojí prísť o prácu. Alebo vzorného manžela, ktorý flirtuje s kolegyňou na služobnej ceste a rozmýšľa, či ísť do jej izby na „šláftrunk“.
O tom, ako funguje mechanizmus ľudského sebaospravedlňovania v súkromnom i verejnom živote, aké nedozerné škody to môže spôsobiť, keď si svoje chyby nepripustí politik, policajt, vedec, lekár či sudca, sa dočítate v pozoruhodnej knihe dvoch renomovaných amerických sociálnych psychológov Elliot Aronson a Carol Tavrissová: Chyby se staly (ale ne mou vinou) s podtitulom Proč omlouváme svoje hloupé názory, chybná rozhodnutí a špatné skutky (Dokořán 2012).
.hitler aj Stalin videli v zrkadle to, čo my
V knihe nájdete aj odpoveď na to, ako môžu niektorí ľudia pokojne spávať a ráno sa na seba pozerať do zrkadla po tom všetkom, čo strašného vykonali. Tá znie: tak isto, ako ktokoľvek z nás. Nikto si totiž o sebe samom nemyslí, že je zlý, ani ten najväčší darebák na svete. To len v hollywoodskych filmoch existujú záporáci, ktorí s potešením a plným vedomím páchajú zlo a ešte o tom majú vo veľkom finále, skôr ako ich hlavný kladný hrdina definitívne zlikviduje, záverečnú cynickú tirádu.
Chybovať je ľudské a každú chvíľu niečo niekto nezvládne, zle sa rozhodne, preto v nás funguje sebaospravedlňovanie, ktoré nás chráni pred kognitívnou disonanciou. Podľa sociálneho psychológa Leona Festingera ide o stav napätia, ktorý nastáva zakaždým, ako človek zastáva dve kognície, ktoré sú v psychologickom rozpore – napríklad fajčiar, ktorý vie, že fajčenie by ho mohlo zabiť a na druhej strane vyfajčí dve škatuľky cigariet denne. Disonancia v nás vzbudzuje duševný nepokoj, od drobných výčitiek svedomia až po hlbokú úzkosť. Upokojíme sa až vo chvíli, keď nájdeme spôsob, ako to zmierniť. Fajčiar prestane fajčiť, alebo si nájde zdôvodnenie –podporuje to myslenie, je to jeho programový odpor voči zákazom a pod. Vyhľadáva štúdie, ktoré škodlivosť fajčenia spochybňujú a ignoruje tie, ktoré ich potvrdzujú. Odborne sa tomu hovorí konfirmačné skresľovanie. V prípade cigariet to ohrozuje len fajčiara, v prípade sudcu či policajta, ktorý prehliada dôkazy nepasujúce do jeho predstavy, a naopak vyrába také, ktoré mu do presvedčenia, že niekto je vrah, zlodej, podvodník a on je ten spravodlivý, čo ho chytí a potrestá, môžu byť následky nedozerné. Napokon, o dvoch takých prípadoch dlhodobo píšeme aj v .týždni.
Naša milosrdná pamäť je ako historik víťazného národa, ktorý po vojne prepisuje dejiny – interpretuje ich tak, aby sme zo všetkého vyšli dobre a mohli sami so sebou ďalej vydržať. Ak by sme si totiž nezdôvodňovali svoje rozhodnutie ako jediné správne a nezabúdali na chyby, boli by sme chorobne nerozhodní a utopení v mori výčitiek. Takto fungujeme, či ide o morálne sporné rozhodnutia, alebo o kúpu nových topánok, počítača, domu, výber partnera či povolania.
Zlé rozhodnutia a činy si vieme nielen pekne zdôvodniť, my sme schopní na ne úplne zabudnúť a dokonca mať spomienky na niečo, čo sa nestalo. Pamäť totiž nie je kniha, film či počítačová RAM-ka, kde boli všetky udalosti raz a navždy zapísané v jedinej správnej a nemennej podobe. Podľa autorov spomínanej knihy si nepamätáme všetko, čo prežijeme, každú bezvýznamnú maličkosť, lebo by sme v mori udalostí, mien a čísel nedokázali ani myslieť. Vyvolanie spomienky nerovná sa vytiahnutiu knižky z poličky či prehratiu videa. Pamäť rekonštruuje príbeh zo zábleskov spomienok v hlave, domýšľa si, ako vyzeral zvyšok scény, vkladá tam nové informácie z iných zdrojov, z prečítaného, z filmov, zo spomienok iných na konkrétnu udalosť.
.väzenský experiment a bodka na čele
Možno sa vám pri čítaní tej úvodnej situácie so študentmi v mysli vybavil slávny stanfordský väzenský experiment profesora Philipa Zimbarda, kde skupina dobrovoľníkov bola náhodne rozdelená na väzňov a dozorcov. Počas niekoľkých dní obyčajní slušní ľudia dokázali ponižovať, týrať a vymýšľať tej druhej polovici kruté a premyslené tresty. Ich násilie eskalovalo až do chvíle, pokiaľ sa jedna účastníčka nespamätala a neprinútila Zimbarda, aby experiment ukončil. Zimbardo sa s tou dámou neskôr oženil a dodnes skúma, ako sa z človeka ľahko môže stať darebák i hrdina. Tvrdí, že hrdina je tak trochu deviant, lebo musí vystúpiť zo svojho vlastného pohodlia, zo stáda a poukázať na chyby, ktoré sa dejú. A tiež tvrdí, že hrdinstvu sa dá postupne naučiť.
Začať môžeme tak, ako to on predviedol Petrovi Ludwigovi a jeho kolegom z Grow Job Inštitútu (viac na ich portáli growjob.com). Nakreslil si na čelo veľkú bodku a chodil s ňu celý deň medzi ľuďmi. Podľa neho si vraj takto zvykneme na čudné pohľady a na to, že sa líšime a nepríjemný sociálny tlak na nás prestane pôsobiť. Navykneme si vystupovať zo stáda a opúšťať svoju komfortnú zónu. A keďže sa na každú novú situáciu adaptujeme rýchlo a tá sa pre nás stane novou komfortnou zónou, musíme sa naučiť opúšťať ju opakovane. Najhoršie je to však prvý raz, keď je to len bodka na čele či možnosť opisovať pri teste od spolužiaka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.