Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rytieri Chrámu

.rudolf Smoter .časopis .fenomén

Sedemsto rokov po zániku rádu templárov sa opäť raz (a azda už definitívne) potvrdilo, že obvinenia, pre ktoré bolo toto spoločenstvo zrušené, mali s pravdou len pramálo spoločného. I keď sa to sprisahaneckým teoretikom nemusí páčiť, z množstva tajomstiev, ktoré môžu odhaľovať, jedna významná záhada ubudla.

Sedemsto rokov po zániku rádu templárov sa opäť raz (a azda už definitívne) potvrdilo, že obvinenia, pre ktoré bolo toto spoločenstvo zrušené, mali s pravdou len pramálo spoločného. I keď sa to sprisahaneckým teoretikom nemusí páčiť, z množstva tajomstiev, ktoré môžu odhaľovať, jedna významná záhada ubudla.

Strata templárskeho archívu a taktiež oných sedem storočí sprisahaneckým teóriám neobyčajne priali. A tak sa (nielen v knihách či v kine) hľadal ich stratený či len dobre uschovaný poklad, odhaľovala sa podstata svätého grálu, na sto spôsobov sa vykladala templárska pečať i ich smutný koniec. Krátka, necelé dve storočia trvajúca história rádu však ponúka množstvo zaujímavého aj pre ľudí, ktorí neradi odhaľujú, ktoré tajné spoločenstvo riadi svet. 

.v nepokojnom meste
Pri hľadaní dôvodu, prečo vôbec templári vznikli, sa treba vrátiť až na začiatok štvrtého storočia, keď sa súčasne s triumfom kresťanstva v Rímskej ríši začalo rozvíjať putovanie na miesta, spojené s Kristovým pôsobením a utrpením. Už  roku 333 bol spísaný Itinerár cesty z Bordeaux do Jeruzalema pre pútnikov z Galie a svätý Hieronym o návštevníkoch palestínskeho mesta napísal: „Prichádzajú sem zo všetkých častí sveta; mesto je plné ľudí všetkých rás.“
Masívne pútnictvo trvalo aj po tom, ako Jeruzalem spustošili Peržania a následne toto, pre nich tretie najposvätnejšie mesto, obsadili moslimovia. Relatívne tolerantné obdobie (ummajovskí i abbásovskí chalifovia mali z pútnikov zisk a aspoň teoretický protektorát nad posvätnými miestami zverili moslimovia franskému kráľovi Karolovi Veľkému) sa skončilo v roku 1009, keď bol zborený Chrám Božieho hrobu, ktorý dal postaviť ešte rímsky cisár Konštantín. Situácia sa ešte viac vyostrila v druhej polovici storočia, keď o nadvládu nad mestom začali bojovať Arabi s Turkami a pápež Urban II. vyzval kresťanov, aby sa chopili zbraní a pomohli svojim bratom na východe.
Prvá krížová výprava bola z mocenského hľadiska úspešná. V roku 1099 dobyli Európania Jeruzalem a začiatkom nasledujúceho storočia vzniklo vo východnom Stredomorí niekoľko kresťanských kráľovstiev. „I keď vznikol určitý rámec, veľa problémov zostalo, a nikde neboli zjavnejšie, ako v neschopnosti dobyvateľov zaistiť bezpečnosť cestovateľov a pútnikov v oblastiach, ktoré boli hypoteticky pod franskou kontrolou,“ píše vo svojej knihe Noví rytieri popredný britský historik Malcolm Barber. Trasa z prístavu Jaffa do Jeruzalema sa hemžila lupičmi, okrádajúcimi pútnikov. Barber cituje očitého svedka, ktorý napísal, že „každý, kto sa... odvážil opustiť nejaké opevnené miesto v okolí Jeruzalema, bol vo vážnom nebezpečenstve, že bude prepadnutý buď Egypťanmi, alebo Etiópčanmi na juhu alebo Turkami na severe.“


.chudobní spoločníci
O samotnom vzniku templárskeho rádu sa toho dodnes nevie príliš veľa. Podľa Barbera sú známe tri súdobé verzie vzniku. Isté je to, že jeho zakladatelia  zložili niekedy v rokoch 1118  –1119 sľub chudoby, čistoty a poslušnosti do rúk jeruzalemského patriarchu a sľúbili, že zasvätia život službe Bohu. Ich povinnosťou bolo chrániť cesty pred útočníkmi, zvlášť s ohľadom na ochranu posvätných miest a pútnikov.
Vytvorenie stálej i keď nepočetnej stráže pre pútnikov sa patriarchovi, ako aj jeruzalemskému kráľovi Balduinovi II. javilo ako ideálny doplnok činnosti johanitov, ktorí pútnikom poskytovali prístrešie a zdravotnú starostlivosť. Vďaka kráľovej priazni dostali pod svoju správu južnú časť Chrámovej hory v blízkosti bývalého Šalamúnovho chrámu (templum). V tejto časti stála aj moslimská mešita al-Aksá, ktorú templári premenili na Hospodinov chrám.
Novému bratstvu stále chýbala pevná organizácia a autorita, rovnako ako noví členovia a peniaze na činnosť. Preto sa v tom čase právom nazývali „chudobní spolubojovníci Kristovi pri Šalamúnovom chráme“ či „milícia chudobných rytierov Kristových“. Poprední zakladatelia rádu Hugo de Payns a Godefroi de Saint-Omer sa vraj dokonca museli deliť o spoločného koňa. Medzi bratmi vládla skľučujúca nálada i strata viery vo vlastné poslanie. To sa však malo zmeniť.

.reguly
Zásadnými sa ukázali dve udalosti: cesta zakladateľov rádu do Európy a vyvrcholenie tejto cesty na provinčnom koncile v Troyes v januári 1129. Na koncile Hugo de Payns popísal „mravy a konanie“ svojej milície. Jej členovia dodržovali malý počet zásad: účasť na modlitbách, spoločné stolovanie, jednoduchý odev, nenápadný vzhľad, žiadny styk so ženami. Na rozdiel od ostatných rehoľných spoločenstiev však templári často slúžili vonku, mali povoleného (spočiatku) jedného koňa a služobníkov. Všetci počúvali svojho majstra a spadali pod jurisdikciu jeruzalemského patriarchu.
Dôležitú úlohu na koncile, ako aj pri schvaľovaní rádových regúl zohral neskorší svätec Bernard z Clairvaux, ktorý pre templárov spísal traktát De laude novae militiae (Na chválu novej milície), v ktorom odlišoval nové vojsko Kristovo od starého a nerestného svetského vojska. Templárskemu boju pripisoval mysticko-asketický význam: skutočnými nepriateľmi templárov boli zlo a hriech a Saracéni boli „len“ ich symbolickým stelesnením.
Podľa Barbera bola výsledkom Bernardovho úsilia rehoľa, ktorá veľmi silno odrážala vtedajšie asketické úsilie a antimaterialistické postoje, ktoré koncom 11. storočia viedli k vzniku reformovaných rádov, zvlášť cisterciánov.
Okrem rádových regúl priniesla spomínaná cesta po Európe aj bohatých donátorov a nových členov, ktorí umožnili, aby sa koncom roku 1129 templári pri Damasku prvýkrát zúčastnili boja proti neveriacim.

.privilégiá
O desať rokov neskôr vydal pápež Innocent II. bulu Omne datum optimum, v ktorej rád dostal definitívnu podobu. Innocent podriadil rád bezprostredne Svätej stolici (čiže sa naň nevzťahovala právomoc cirkevných či svetských súdov), udelil mu významné privilégiá ako vyňatie rádu z povinnosti platiť desiatok, clá a iné dávky a zaručil slobodnú voľbu predstaveného. Navyše: ako obrancom Katolíckej cirkvi im mali byť odpustené hriechy „z moci Hospodina a požehnaného Petra, kniežaťa apoštolov.“
Vyskytli sa aj ojedinelé názory proti rytierom Chrámu. Podľa Jána zo Salisbury výsady, ktoré im udelil pápež, podnecovali okrem túžby po boji aj „dve najväčšie neresti doby“ – lakomstvo a pýchu. Celkovo však bola v kresťanskej Európe myšlienka vojenského mníšskeho rádu prijímaná pozitívne.
Prijať ju bolo možné aj preto, že bola zlučiteľná s vtedajšími mravmi. Navyše prijatie bojových germánskych kmeňov do kresťanského spoločenstva cirkev nútilo, aby k tejto otázke našla skôr kompromisné stanovisko: namiesto nesplniteľného sna o úplnom odstránení násilia preferovala snahu o „kontrolu“ agresivity. 
A tak sa, ako píše Milan Buben vo svojej knihe Encyklopedie řádu a kongregací v českých zemích, rád stal vojensko-cirkevnou organizáciou a hlavnou silou v boji proti neveriacim. „Z templárov sa stali vynikajúci bojovníci, ktorí vzbudzovali v nepriateľoch značný rešpekt. Ako profesionálna elitná jednotka nemali vo vtedajšom svete konkurenciu a vynikali obrovskou odvahou a hrdinstvom. Boli prví v útoku a poslední pri ústupe. Ich prestíž posilnila aj skutočnosť, že rádový veľmajster mal spolu s veľmajstrom johanitov kľúč od pokladnice s korunovačnými klenotmi Jeruzalemského kráľovstva.“

.na dvoch frontoch
Jasné zadanie od pápeža a dostatok financií umožnili templárom nielen ich početný nárast (treba však pripomenúť, že väčšia časť neboli bojovníci), ale zaistilo im aj dôležité postavenie v rámci krížových výprav. Ich ťažká jazda pomohla dosiahnuť niekoľko významných víťazstiev, ako napríklad v roku 1177 v bitke pri Montgisarde, kde križiaci porazili vtedy už dobre organizovanú Saladinovu armádu.
O niečo menej známy je fakt, že templári mali svoj podiel aj na reconquiste (znovudobytí) Španielska z rúk Maurov. Podľa Bubena o tom svedčí aj zvláštny a nesplniteľný závet bezdetného aragónskeho kráľa Alfonza I. Bojovného, ktorý určoval, aby po jeho smrti bola jeho krajina rozdelená medzi rády Strážcov Božieho hrobu, templárov a johanitov.
A práve v čase svojich najväčších úspechov sa celá templárska organizácia začala stávať terčom kritiky. Na vojenské ťaženia a obranu kresťanských území totiž rytieri v bielom plášti s červeným krížom potrebovali čoraz širšie zázemie a čoraz viac zdrojov. Organizácia jednoducho utrácala viac na svoj chod ako na činnosť, pre ktorú bola pôvodne založená, čo zjavne kontrastovalo s nie tak dávnym obrazom „chudobných rytierov“. Kým na území dnešnej Sýrie, Libanonu a Izraela sa ešte bojovalo (podľa slov niektorých súčasníkov mali rytierske rády na zachovaní bojov so Saracénmi eminentný záujem), rytieri zo západoeurópskeho zázemia (vo vrcholnom období to bolo 20-tisíc bratov) sa okrem podpornej činnosti venovali úplne iným veciam – zväčšovaniu bohatstva rádu. Podporné a bankové služby (úvery korunovaným hlavám) a finančné operácie (kam patrila aj zárodočná podoba dnešných bezhotovostných operácií) vytvorili obrovskú sieť, rozkladajúcu sa v trojuholníku medzi Anglickom, Španielskom a Talianskom. Svoje pôsobiská v Londýne a v Paríži premenili templári na finančné centrá a strediská európskeho peňažného obchodu. Začali sa organizovať aj púte do Svätej zeme
Posledné desaťročia 12. storočia priniesli okrem finančného úspechu aj vojenské debakle. Vďaka obnovenej moslimskej jednote a schopným lídrom padol v roku 1187 Jeruzalem, o niečo neskôr templári vydali Gazu.

.ústup
Nasledujúce storočie sa z templárskeho pohľadu nieslo v znamení neustáleho ústupu, na ktorom nič nezmenilo ani krátke obdobie, keď sa Jeruzalem znovu ocitol v kresťanských rukách. Po opustení Svätej zeme hľadali templári útočisko na Cypre, kde bol v roku 1294 zvolený posledný veľmajster Jacques de Molay. V roku 1306 sa však veľmajster s konventom, ako i s rádovým pokladom presunuli do Francúzska, kde mal rád najviac statkov i rytierov.
Na jednej strane bol tento presun veľmi výhodný: zašlú vojenskú slávu nahradilo účtovníctvo a templári plnili de facto úlohu francúzskeho ministerstva financií, inkasovali dane a poukazovali peniaze na potreby dvora či platili vyslancov. Na druhej strane však ohromné bohatstvo a moc rádu vzbudili vo francúzskom kráľovi Filipovi IV. Krásnom závisť.
Zámienka na likvidáciu templárov sa našla veľmi ľahko. Ešte v roku 1305 ju dodal istý Španiel, ktorý sa mal vo väzení stretnúť s templárskym odpadlíkom, ktorý mu údajne prezradil rádové tajomstvá.

.proces
Keď bol „dôkaz,“ bolo už ľahké nechať 13. októbra 1307 zatknúť okolo 2 000 francúzskych bratov, ktorí boli navyše skôr vyššieho veku a na základe rádového sľubu nesmeli vztiahnuť ruku proti inému kresťanovi. Filip nevidel problém ani v pápežovi Klementovi V., pod ktorého templári priamo spadali. Slabý rímsky biskup, ktorý strávil takmer celý svoj pontifikát v juhofrancúzskom Avignone, nevládal čeliť kráľovým požiadavkám, a tak ako pri iných problémoch, volil radšej manévrovanie a taktizovanie. Proces síce prebiehal v réžii dvora, ale podieľala sa na ňom aj inkvizícia a biskupské súdy.
Obvinenia, ktoré zazneli na adresu rytierov, boli viac ako vážne. Dvaja svedkovia tvrdili, že pri prijímaní do rádu v rámci tajného ceremoniálu boli novici nútení trikrát zaprieť Krista, trikrát opľuť krucifix, trikrát pobozkať predstaveného (na genitálie, zadok a ústa). Ďalej bol rád (!) obvinený zo sodomie, homosexuálnych orgií a z uctievania modly, zvanej bafonet.
Tak ako sa to v histórii zopakovalo ešte veľakrát, aj obvinení templári na mučidlách priznali čokoľvek. Tí, ktorí svoje priznanie po tortúre odvolali, boli upálení.
Konečný verdikt mal nad celým rádom vyniesť v roku 1312 miestny koncil vo francúzskom meste Vienne. Jeho účastníkov však predložené dôkazy o vine nepresvedčili a templárov preto neodsúdili. Pápež, vystrašený z možnej Filipovej reakcie, preto radšej celý rád zrušil. Dňa 3. apríla 1312 vydal bulu Vox in excelsio, v ktorej sa, pre neho príznačným spôsobom, o kacírstve nezmienil ani slovom, ale odvolal sa na neužitočnosť celého spoločenstva.

.koniec?
Dlhý čas sa verilo, že templári boli skutočnými heretikmi a hlásali náuku nezlučiteľnú s katolíckou. V posledných desaťročiach sa však množili dôkazy, že to mohlo byť aj inak. Zatiaľ poslednú bodku za procesmi dal tzv. Pergamen Chinon, nájdený v roku 2001, na ktorom je zaznamenaný výsluch obvinených, ktorý viedli traja pápežom vyslaní kardináli.
Keď sa predminulý týždeň vo Vatikáne konala tlačová konferencia pri príležitosti vydania knihy Proces proti templárom, vystúpila na nej aj pracovníčka vatikánskeho tajného archívu Barbara Frale s týmito slovami: „Klement V. mal osobný záujem na vyšetrovaní rádu, ktorý bol obvinený z heréz... Pápež po preskúmaní situácie udelil rádu svoje odpustenie aj preto, lebo sa rád verejne podriadil pápežovi a žiadal o odpustenie neporiadkov, ktoré sa v ráde vyskytovali.“
Čo môže nasledovať? Jedno riešenie navrhol minulý rok v revue Impulz Ján Čarnogurský, ktorý vyzval na rehabilitáciu rádu: „Keďže ide o rozhodnutie pápeža, pápež môže prijať iné rozhodnutie, a nie je potrebný súdny proces. V prípade templárov by bolo potrebné zrušiť – odvolať- stiahnuť bulu Vox in excelsio.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.rudolf Smoter .časopis
.diskusia
.neprehliadnite