V meste je desať wellness centier, ale aj domorodci sa do niektorých boja vstúpiť – cesta do nich totiž môže viesť naprieč hranicou medzi lojalistickou a unionistickou časťou mesta, a tá sa pešo, často a hlavne večer neprekračuje. Niektorí domáci cudzincov pozvú k sebe domov, iní im do domu vhodia tehlu. Ktosi nám raz v noci z „lásky“ k imigrantom prepichol všetky štyri pneumatiky (možno cestou z čínskeho takeaway), onedlho nato mi niekto iný ponúkol možnosť mať výstavu v Hillsborough Castle. Stretol som sa s Randallom Stephenom Hallom, a o to menej jasné mi bolo, prečo všetci pozerajú eurovíziu. Objavil som stout, ale a cider a o to čudnejšie mi pripadalo, že drvivá väčšina miestnych pila niektorý z druhov eurounipiva. Ak meteorológovia varujú pred poklesom teplôt pod nulu, rozsýpače soli brázdia mesto ako s nasoleným zadkom. Ak sa predpoveď naplní, zamestnanci ráno zavolajú do práce, povedia, že je black ice (ak napadnú tri centimetre snehu, povedia, že sú snowed in) a zvyšných viac ako 360 dní v roku sa budú sťažovať, že aktuálne ročné obdobie je jeseň. Všetci sa tam tešia z všadeprítomnej úchvatnej zelene, ale ustavične nadávajú na liquid sunshine – tak volajú dážď. Tí ľudia žijú na nádhernom ostrove, ale k „moru“ musia v lete letieť. Moje roky v Béal Feirste/Bilfawste/Belfaste boli teda také, ako mesto a krajina sama: plné rozporov. Peter Azor (1978) si z Belfastu doviezol dve lásky: prvú dcéru a fotografovanie. Z oboch sa teší aj po návrate do rodného Zvolena. Pôvodne pedagóg, dnes fotograf na voľnej nohe. S obľubou sa zapája do rôznych prínosných, aj keď neveľmi výnosných aktivít. Manžel a otec dvoch dcér.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.