Domov seniorov na Kryme

Rada sa z času na čas pozrie ku mne domov a ja som tiež rád, ale tých dvadsaťosem schodov, ktoré jej na Vianoce trvali okolo polhodiny, je na pokraji jej síl. Niekedy, keď ju naštve nejaká neochotná ošetrovateľka alebo nejaká spolubývajúca, aj ona si povie svoje. Ale ja na to vždy hovorím, že až budem taký starý ako ona – babička bude mať o niekoľko týždňov deväťdesiatku -, tak budem na ten jej penzión pre seniorov ešte spomínať.
Na babičku som myslel, keď som si dnes prečítal v novinách správu, že v Pekingu je čakacia lehota na jeden slušný a zaplatiteľný domov dôchodcov sto rokov. Babička na ten svoj domov seniorov, ktorý tiež patrí medzi tie zaplatiteľné a slušnejšie, čakala „len“ pätnásť rokov. Pravda, dvakrát, keď mala niečo vyše osemdesiat rokov, odmietla sama. Na malý nákup ešte zašla sama, väčší som jej priviezol a doma je doma. Na tretí raz už privolila.
Dôchodky sa v Česku zvyšujú pomalšie, ako rastú náklady na pobyt v penzióne seniorov, a tak potajomky, aby to babička nevedela, päťsto korún mesačne doplácam zo svojho. Z bohatého Nemecka zase dôchodcov sťahujú do Poľska, Česka a ďalších v porovnaní s Nemeckom chudobnejších krajín, kde sa o nich postarajú možno nie lepšie, ale lacnejšie. Čechov a Slovákov možno budú raz posielať na dožitie na Ukrajinu, trebárs na Krym, alebo do Moldavska. Avšak kam budú posielať Ukrajincov a Moldavčanov, to vám naozaj nepoviem.
Jediné, v čo možno dúfať, je pri nedostatku mladých ľudí, ktorí by nás mohli opatrovať, vývoj nejakých opatrovateľských robotov. Alebo sa modliť, aby človek umrel zdravý a mohúci, takže žiadny domov seniorov potrebovať nebude. K tej modlitbe by som len dodal, že skôr ako v deväťdesiatke by som zomrieť nechcel.
Autor je redaktor Lidových novín a MF DNES.