Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Optimalizačné preteky

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Veľké nadnárodné firmy vďaka legálnym optimalizačným schémam sotva platia v Európe dane. Politikom sa to, prirodzene, nepáči a plánujú kroky, ktoré by tomu zabránili.

Táto debata už niekoľko mesiacov rezonuje najmä v Spolkovej republike a ďalších veľkých štátoch EÚ. Nemecký denník Handelsblatt ešte minulý rok upozornil, že viaceré veľké nadnárodné spoločnosti platia korporátnu daň len zo zlomku oficiálnych sadzieb. Napríklad Coca Cola odvedie 17 percent, Microsoft 11 percent, kým Google a Apple len po dvoch, respektíve jednom percente. Nejde tu o skrátenie dane, ktoré je trestným činom. Daňová optimalizácia smeruje práveže k tomu, zaplatiť čo najnižšie dane v miere, ktorá je ešte v súlade s literou zákona.

Medzery v predpisoch

Vo všeobecnosti mohli medzery v právnych predpisoch, využívané na tento cieľ, vzniknúť nepozornosťou zákonodarcu alebo prílišnou komplikovanosťou, nejednoznačnosťou či nedomyslenosťou právnej úpravy. Niekedy daňový právnik pre klienta využije na zníženie daňovej povinnosti úpravu, ktorú zákonodarca zamýšľal pre úplne inú skupinu ľudí. V niektorých krajinách trebárs existovalo oslobodenie od dane na prácu, ktorá sa vykonávala cez víkendy. Politici tak chceli pomôcť zamestnancom v prevádzkach na zmeny. No túto medzeru radi využívali aj dobre zaplatení vrcholoví profesionálni športovci.

Keď politici prídu nato, že daňovníci zneužívajú nejakú náhodne vzniknutú medzeru, majú tendenciu uzavrieť ju novelami. Štát a daňoví právnici sa tak nachádzajú v sústavných pretekoch, kto z koho. Občas vzniknú medzery v daňových predpisoch zámerne, ako výsledok lobistického úsilia. Jednoducho, bohatí a veľkí si dokážu vybaviť zákonné možnosti ako svoje daňové povinnosti minimalizovať. Netreba im to nevyhnutne mať za zlé. Niektoré firmy v štátoch s vysokými daňovými sadzbami prežívajú len vďaka medzerám, ktoré im umožňujú platiť štátu čo najmenej. Inak by už dávno skrachovali alebo sa presunuli inam.

V politickej realite zmiešanej sociálno-trhovej ekonomiky zostáva vďaka medzerám v daňových predpisoch aj koza celá, aj vlk sýty. Občania sú spokojní, že oficiálna daňová sadzba je nominálne vysoká a v prípade fyzických osôb aj progresívna. Komplikovaný výpočet daňového základu je väčšinou mimo zorného poľa širokej verejnosti. A tak rôzne výnimky pri jeho výpočte spôsobujú, že reálne platia niektoré fyzické či právnické osoby oveľa menej ako ostatní.

Google a iní

Veľké nadnárodné korporácie majú ešte jeden zdroj daňovej optimalizácie. A tým sú odlišné daňové zákony v jednotlivých krajinách, kde tieto spoločnosti pôsobia. Ak máte pobočky vo viacerých štátoch, prirodzene sa snažíte zdaňovať ich zisk v daňových rajoch, a nie v daňových peklách. Dane si korporácie môžu znižovať napríklad cez vnútornú výmenu tovarov, služieb alebo rôznych licencií medzi materskou a dcérskou spoločnosťou, pôsobiacich v krajinách s odlišnou výškou zdanenia. Ide o komplikované schémy s názvami ako „dvojitý Ír“ alebo „holandský sendvič“, ktoré na prvé počutie evokujú skôr alkoholický nápoj, respektíve označenie nejakej výstrednej sexuálnej praktiky. V každom prípade, niektoré odhady hovoria o tom, že vnútropodnikové transakcie tvoria viac ako polovicu svetového obchodu. Samozrejme, politici sa tento fenomén snažia kontrolovať a regulátori žiadajú, aby ceny vnútri koncernov zodpovedali približne cenám vonku na trhu. Vďaka zmluvám o zabránení dvojitého zdanenia si dva štáty nemôžu činiť nárok na dane z tých istých ziskov.  

V každom prípade, nemecký minister financií Wolfgang Schäuble teraz uvažuje o vytvorení koordinovanej medzinárodnej koalície, ktorá by obmedzila takúto daňovú optimalizáciu. V Paríži, Bruseli i Londýne nepochybne narazí na pozorné uši. V centre kritiky sa ocitli predovšetkým donedávna obdivované vlajkové lode z oblasti IT ako Google, Amazon, Apple, či Facebook. Svoje príjmy realizujú v rozšírenej miere z inzercie, licencií a patentov, ktoré majú nehmotnú povahu, a preto je niekedy náročné lokalizovať miesto, kde majú byť vlastne zdanené. Tento inovatívny biznis sa do tradičných daňových škatuliek nedá natlačiť bez ťažkostí.   

Slovenská pobočka spoločnosti Google na našu otázku o výške daní, zaplatených v SR, odpovedá len všeobecne: „Google podniká v súlade s daňovou legislatívou vo všetkých krajinách vrátane Slovenska, kde taktiež prispieva do daňového systému.“ Všetky verejne dostupné finančné informácie o spoločnosti je možné nájsť na internetovej stránke investor.google.com, no o odvedených daniach slovenskej pobočky sme tam nič nenašli. V slovenskom IT prostredí sa však odhaduje, že by mohlo ísť rádovo o státisíce eur.

Na druhej strane spoločnosť upozorňuje, že dane nie sú jediný spôsob, ktorým je užitočná pre krajiny, v ktorých pôsobí. Google podporuje start-up spoločnosti, je výrečným verejným obhajcom rozvoja lokálnej internetovej ekonomiky a služby ako Street View, ktorá ponúka panoramatické obrázky ulíc a námestí slovenských miest, dokonca môžu podporiť cestovný ruch. Navyše, ani samotný vyhľadávač, ktorý je jadrom Google, netreba brať ako samozrejmosť. Tento systém bezprecedentným spôsobom znížil transakčné náklady získavania informácií a ako ich zdroj ho bezplatne využívajú jednotlivci i firmy (hoci ich reklama je už, samozrejme, platená).

Inými slovami, Google významne zvyšuje produktivitu práce a pre väčšinu užívateľov je to zadarmo. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že verejnosť by mala pozorne sledovať obvinenia z možných protisúťažných praktík, ktoré sa na veľké internetové spoločnosti v poslednom čase taktiež zniesli. Alebo pretrvávajúcu diskusiu o ochrane súkromia používateľov.

Krok k harmonizácii

Šéf spoločnosti Google Eric Schmidt v decembri pre agentúru Bloomberg vyhlásil, že je veľmi hrdý na daňovú štruktúru svojej firmy. Vraj jeho spoločnosť neodvádza na daniach málo a dodržiava pri tom všetky zákony. Dá sa voči tomu niečo namietnuť? To, že ľudia neplatia dane s radosťou a keď majú legálnu možnosť, radi si ich znížia, je všeobecne známe. Navyše, ani kritickí politici nevyčítajú firmám, že ich správanie je nelegálne. Iba, že je „nemorálne“. No čo bráni politikom zmeniť pravidlá? Veď optimalizačné schémy prekvitajú práve vďaka neprehľadnému lesu daňových noriem, ktorý politici preto vytvorili taký komplikovaný, aby prostredníctvom neho dosiahli ideál sociálnej spravodlivosti. Teraz tí istí politici nariekajú, že firmy sú nemorálne, pretože si presne v týchto húštinách našli vlastné skrýše a chodníčky?!  

Samozrejme, možno namietnuť, že je naozaj nespravodlivé, ak nadnárodné firmy platia v krajine nižšie dane než firmy lokálne, ktoré nemajú toľko možností na daňovú optimalizáciu. Rovnako môže byť označené za nespravodlivé, že zamestnanci sú zdaňovaní viac (pretože je to pre štát ľahšie) než firmy, u ktorých vždy hrozí, že sa zoberú podnikať a platiť dane do inej krajiny. No na tento argument sa dá pozrieť aj z iného uhla pohľadu. Kto opovrhuje veľkými nadnárodnými firmami, lebo sa vo veľkej miere vyhýbajú daniam, pripomína tak trochu človeka, ktorému zlodej ukradol peňaženku s polovicou výplaty a on sa sťažuje, že niekto bohatší sa nechal zlodejom okradnúť len o desať eur.  
    
V každom prípade, niekde už morálny apel stihol zaúčinkovať. Kaviarenský reťazec Starbucks, ktorý bol vo Veľkej Británii vystavený tvrdej kritike vlády i bojkotu zákazníkov, už v decembri oznámil, že mení svoju daňovú politiku. V rokoch 2013 a 2014 sa mieni vzdať legálnych optimalizačných schém a zaplatí v Británii dane vo výške dvakrát po 10 miliónov libier. No kritici tohto kroku tvrdia, že štáty nemôžu byť pri daňových príjmoch odkázané na láskavosť jednotlivých firiem a situácia si vyžaduje systémové riešenie.

Dopomôže tomu prípadná Schäubleho iniciatíva? Eurokomisár Algirdas Šemeta odhaduje výpadky daní v EÚ-27 na bilión eur ročne. V tomto čísle sú však zarátané nielen legálne optimalizácie, ale aj protiprávne skrátenia daní, na ktoré by sa politici mali zamerať prednostne. Švajčiarsko síce nie je v EÚ, no Luxembursko, Malta, Cyprus, Holandsko a Írsko by s ťažením proti daňovým rajom a daňovej optimalizácii mohli mať problém. Doterajšie pokusy postupovať proti daňovým rajom vytrvalo odmietal napríklad luxemburský premiér Jean-Claude Juncker, ktorý je inak zapálený europeista.  

Navyše, aj keby sa nejakej medzinárodnej „koalícii ochotných“ podarilo úspešne eliminovať optimalizačné schémy nadnárodných firiem, negatívne následky by mohli prevažovať nad krátkodobými prírastkami v štátnom rozpočte. Takýto úspech by totiž mohol viesť rovno k celoeurópskej harmonizácii priamych daní. Opoziční nemeckí Zelení sa vôbec netaja, že práve k tomuto by malo úsilie spolkovej vlády smerovať. A to by poškodilo práve krajiny stredovýchodnej Európy, pre ktoré sú relatívne nízke dane nástrojom lákania zahraničných investorov a prekonávania ekonomickej zaostalosti za západnou časťou kontinentu. Okrem toho, daňová konkurencia medzi štátmi v uplynulých desaťročiach viedla k všeobecnému znižovaniu daňového zaťaženia, aj keď nebolo rovnomerné. Harmonizácia daní v takom veľkom bloku, akým je Európska únia, by celkom iste tento trend zvrátila a daňové zaťaženie by v konečnom dôsledku začalo stúpať pre nás všetkých.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite