Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Sklené dvere, bledohnedé linoleum, červené stoličky s tým istým koženkovým poťahom, ako majú sedadlá v starom vlakovom kupé. Handra putujúca podlahou, obtočená okolo portvišu, vôňa chlóru, zeleno-biely úbor rómskej uprtovačky v strednom veku.

Zvuk vedra, keď ho ťahá po dlážke. Odkašľanie spolučakajúceho v čakárni. Nemocničné reálie. Tie tiché, nezaujímavé. Zvuk kvapiek vody, ktoré s pravidelným intervalom vytekajú z netesniaceho kohútika na neďalekých toaletách. Ihličková tlačiareň. A ja mám tie reálie rada. Pripomínajú mi detstvo a časy, keď boli ešte doktori v mojich vševeriacich naivných očiach kúzelníci. Keď som mala angínu, vyliečili mi angínu. Keď som mala zlomený prostredník, zasadrovali mi zlomený prostredník. Teraz tu však čakám, a doktori už nie sú kúzelníci. Pomôžu mi len do tej miery, do akej im to ľudské poznanie dovoľuje. A moje choroby už dávno začali presahovať úroveň ľudského poznania. Dostanem infúziu, tak ako vždy, keď takto v noci v pyžamku narýchlo dobehnem (teda vlastne nedobehnem, dobrí ľudia ma prinesú), a tá infúzia zaberie iba trošku a na chvíľku.  Časy všemohúcich kúzelníkov sú fuč. Ale našťastie zostali po nich tie krásne sklenené retro lustre. Zostal obklad na stenách, zostali kostýmy. Nezmenil sa ani môj pohľad, keď počítam kvapky, zostávajúce do konca infúzky. Nezmenili sa tie plastové tenké hadičky, čo z nich vedú, a z ktorých dedko v jednej nemocnici vyrábal malé plastové zvieratká. Mimochodom, tá fáma o nebezpečnej vzduchovej bubline je mimochodom asi lož. Raz dávno v puberte som chcela spáchať samovraždu tým, že som si v nemocnici naschvál fúkala ústami priamo do kanily a nič. Tu som. Teplomery pred rannou vizitou, strčené človeku pod pazuchu, ešte keď je v polospánku, z ktorého ho rýchlo prebudí blikanie neóniek, zažatých nedočkavou sestričkou, ktorej sa končí nočná, sú rovnako studené. Modré župany pre pacientov rovnako nemoderné. Všetko je, našťastie, po starom. Len tí kúzelníci, čo vlastne nikdy kúzelníkmi neboli, bolo to tak len v mojich očiach, sú úplne reálni smrteľníci, ktorí po šichte fajčia pri zadnom vchode do špitálu. A ja som úplne normálny smrteľník, ktorý sa pomaly rozpadáva, a ktorý sa viní za to, že aj taká prkotina, ako je zlomená platnička v chrbte, ho hodí do takéhoto nezmyselného splínu. Alebo je to tým fetom, čo mi dali do infúzie?

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite