Už sedem rokov sú shakespearovské predstavenia obľúbenou súčasťou bratislavského leta. Zrejme to tak bude aj tento rok, a to aj napriek tomu, že Sen noci svätojánskej v réžii Ľuba Pavloviča skôr sklamal, ako prekvapil.
Shakespearovské slávnosti sú jedným z nápadov Václava Havla, ktorý chcel Hradčany otvoriť ľuďom a kultúre. Pred siedmimi rokmi priniesol Shakespeara do Bratislavy Marián Zednikovič. Počet predstavení každý rok rastie. V roku 2006 videlo počas divadelných prázdnin divadlo na Hrade 10 000 ľudí. Tento rok to zrejme nebude iné. V Bratislave v týchto dňoch vidíme premiérový Sen noci svätojánskej, po ňom prídu na rad minuloročné inscenácie Ako sa vám páči a Othello a na záver očakávaná Búrka s Janem Třískom v hlavnej úlohe.
Letné shakespearovské predstavenia majú niekoľko zvláštností. Prvou je česko-slovenská spolupráca, vďaka ktorej môžeme nielen počuť v jednom predstavení češtinu a slovenčinu, ale aj vidieť českých a slovenských hercov. Druhou zvláštnosťou je, že ide o príjemné, vďaka hradnej scenérii tak trochu romantické predstavenia, pri ktorých sa na divadelnú kvalitu až tak nehľadí. Niežeby táto bola podpriemerná – to nebola (a dúfajme, že ani nebude) nikdy – s výnimkou Třískovho Kráľa Leara však nešlo z divadelného hľadiska o nič výnimočné.
Skoro tak je to aj v inscenácii Shakespearovej komédie Sen noci svätojánskej. Vo viac-menej slovenskej inscenácii účinkovali aj Oldřich Vízner a Sabina Laurinová. A napriek trom vynikajúcim a viacerým dobrým hereckým výkonom nešlo o výnimočné predstavenie. Navyše trpela bratislavská Svätojánska noc až zarážajúcou nevyváženosťou a absenciou režisérskeho názoru.
Sen noci svätojánskej je komédia, ktorej zápletku vytvára stretnutie a prenikanie troch ináč bezpečne oddelených svetov. Noc pred svadbou Tezea a Hippolity (a ďalších dvoch párov) sa skupina prostoduchých remeselníkov rozhodne nacvičiť grécku tragédiu a zahrať ju na svadobnej hostine. Zároveň sa do ľudských záležitostí zapletú čarovné bytosti Oberon, Titania, vždy veselý Puk a skupina tancujúcich víl. Stretnutie týchto troch svetov je vďačným materiálom na situačný humor, láskavú romantiku a v prípade hĺbavejšieho režiséra aj na nadčasové úvahy o skutočnej skutočnosti a osudovom podmienení lásky a nenávisti.
Potenciálne najkomickejšie postavy remeselníkov sú však v Paulovičovej inscenácii ťarbavé a neveľmi komické. Ich (vďaka Shakespearovmu textu) vtipné výstupy dokáže s pochopením prijať iba veľmi prajné publikum. Vtipne zahrať amatérskych hercov zrejme nie je ľahká úloha, pre nevýrazných hercov na čele s Karolom Čálikom to je úloha nedosiahnuteľná. Remeselnícka trápnosť ostro kontrastuje so skutočnou komikou dvoch mladých zamilovaných párov (Milan Ondrík a Anikó Vargová, Peter Kadlečík a Lucia Gažiová) a najmä s hereckým majstrovstvom Oberona (Oldřich Vízner), Titanie (Sabina Laurinová) a Puka (Táňa Pauhofová), ktorý je v skutočnosti pánom javiska. Táňa Pauhofová ho hrá s úsmevnou ľahkosťou. Tancuje, behá po pódiu, robí nezbedy a potom sa na nich zabáva.
Vážnejším problémom je názor na Shakespeara, teda jeho absencia. Klasiku dnes nemožno jednoducho naštudovať podľa scenára, dať do nej zopár vtipných nápadov a „len tak“ ju zahrať publiku. Klasika si vyžaduje názor, interpretáciu. V tomto predstavení ju však hľadáme márne. Geniálny divadelný text sa tak mení na sled viac či menej vtipných scénok, ktoré v lepšom prípade pobavia, v horšom nudia. A to aj napriek dobrej Novinského hudbe a s hradným nádvorím výborne komunikujúcej Liptákovej scéne.
Napriek tomu treba Sen noci svätojánskej na Hrade vidieť minimálne z troch dôvodov: Oberon, Titania a Puk, teda Vízner, Laurinová a Pauhofová. A s pohárikom šampanského v prestávke vyzerá nakoniec aj nočná Petržalka takmer úchvatne.
William Shakespeare: Sen noci svätojánskej, Letné shakespearovské slávnosti 2007. Réžia Ľubo Paulovič Scéna František Lipták Hudba Michal Novinski Hrajú: Oldřich Vízner, Sabina Laurinová, Táňa Pauhofová, Marta Sládečková, Stano Kráľ, Peter Kadlečík, Lucia Gažiová, Milan Ondrík, Anikó Vargová, Karol Čálik a ďalší. Premiéra 1. júla 2007.
.juraj Kušnierik
Shakespearovské slávnosti sú jedným z nápadov Václava Havla, ktorý chcel Hradčany otvoriť ľuďom a kultúre. Pred siedmimi rokmi priniesol Shakespeara do Bratislavy Marián Zednikovič. Počet predstavení každý rok rastie. V roku 2006 videlo počas divadelných prázdnin divadlo na Hrade 10 000 ľudí. Tento rok to zrejme nebude iné. V Bratislave v týchto dňoch vidíme premiérový Sen noci svätojánskej, po ňom prídu na rad minuloročné inscenácie Ako sa vám páči a Othello a na záver očakávaná Búrka s Janem Třískom v hlavnej úlohe.
Letné shakespearovské predstavenia majú niekoľko zvláštností. Prvou je česko-slovenská spolupráca, vďaka ktorej môžeme nielen počuť v jednom predstavení češtinu a slovenčinu, ale aj vidieť českých a slovenských hercov. Druhou zvláštnosťou je, že ide o príjemné, vďaka hradnej scenérii tak trochu romantické predstavenia, pri ktorých sa na divadelnú kvalitu až tak nehľadí. Niežeby táto bola podpriemerná – to nebola (a dúfajme, že ani nebude) nikdy – s výnimkou Třískovho Kráľa Leara však nešlo z divadelného hľadiska o nič výnimočné.
Skoro tak je to aj v inscenácii Shakespearovej komédie Sen noci svätojánskej. Vo viac-menej slovenskej inscenácii účinkovali aj Oldřich Vízner a Sabina Laurinová. A napriek trom vynikajúcim a viacerým dobrým hereckým výkonom nešlo o výnimočné predstavenie. Navyše trpela bratislavská Svätojánska noc až zarážajúcou nevyváženosťou a absenciou režisérskeho názoru.
Sen noci svätojánskej je komédia, ktorej zápletku vytvára stretnutie a prenikanie troch ináč bezpečne oddelených svetov. Noc pred svadbou Tezea a Hippolity (a ďalších dvoch párov) sa skupina prostoduchých remeselníkov rozhodne nacvičiť grécku tragédiu a zahrať ju na svadobnej hostine. Zároveň sa do ľudských záležitostí zapletú čarovné bytosti Oberon, Titania, vždy veselý Puk a skupina tancujúcich víl. Stretnutie týchto troch svetov je vďačným materiálom na situačný humor, láskavú romantiku a v prípade hĺbavejšieho režiséra aj na nadčasové úvahy o skutočnej skutočnosti a osudovom podmienení lásky a nenávisti.
Potenciálne najkomickejšie postavy remeselníkov sú však v Paulovičovej inscenácii ťarbavé a neveľmi komické. Ich (vďaka Shakespearovmu textu) vtipné výstupy dokáže s pochopením prijať iba veľmi prajné publikum. Vtipne zahrať amatérskych hercov zrejme nie je ľahká úloha, pre nevýrazných hercov na čele s Karolom Čálikom to je úloha nedosiahnuteľná. Remeselnícka trápnosť ostro kontrastuje so skutočnou komikou dvoch mladých zamilovaných párov (Milan Ondrík a Anikó Vargová, Peter Kadlečík a Lucia Gažiová) a najmä s hereckým majstrovstvom Oberona (Oldřich Vízner), Titanie (Sabina Laurinová) a Puka (Táňa Pauhofová), ktorý je v skutočnosti pánom javiska. Táňa Pauhofová ho hrá s úsmevnou ľahkosťou. Tancuje, behá po pódiu, robí nezbedy a potom sa na nich zabáva.
Vážnejším problémom je názor na Shakespeara, teda jeho absencia. Klasiku dnes nemožno jednoducho naštudovať podľa scenára, dať do nej zopár vtipných nápadov a „len tak“ ju zahrať publiku. Klasika si vyžaduje názor, interpretáciu. V tomto predstavení ju však hľadáme márne. Geniálny divadelný text sa tak mení na sled viac či menej vtipných scénok, ktoré v lepšom prípade pobavia, v horšom nudia. A to aj napriek dobrej Novinského hudbe a s hradným nádvorím výborne komunikujúcej Liptákovej scéne.
Napriek tomu treba Sen noci svätojánskej na Hrade vidieť minimálne z troch dôvodov: Oberon, Titania a Puk, teda Vízner, Laurinová a Pauhofová. A s pohárikom šampanského v prestávke vyzerá nakoniec aj nočná Petržalka takmer úchvatne.
William Shakespeare: Sen noci svätojánskej, Letné shakespearovské slávnosti 2007. Réžia Ľubo Paulovič Scéna František Lipták Hudba Michal Novinski Hrajú: Oldřich Vízner, Sabina Laurinová, Táňa Pauhofová, Marta Sládečková, Stano Kráľ, Peter Kadlečík, Lucia Gažiová, Milan Ondrík, Anikó Vargová, Karol Čálik a ďalší. Premiéra 1. júla 2007.
.juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.