Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Popcorn Juraja Malíčka

.juraj Malíček .časopis .lifestyle

Žijeme históriu, akurát nám to nedochádza. Sme príliš blízko, aby sme si uvedomili, že to, čo sa deje práve teraz, môže byť historický míľnik. Niektoré takéto míľniky nás priamo ovalia a prefackajú, iné sa udejú tak nenápadne, že si ich vlastne ani nevšimneme.

V kultúre a umeniach je to podobné. Čo zostane, ak vôbec čosi zostane, z dnešnej kultúry za takých dvadsať rokov? Čo sa stane súčasťou dejín filmu, literatúry, divadla a tak ďalej, čo sa stane súčasťou dejín umenia?
Nevieme.
Ak ale pravidlo dvadsiatich rokov platí a obzrieme sa, mohli by sme na čosi prísť.
Rok 1992, poďme sa pozrieť napríklad na také dejiny kinematografie, čo zásadné sa stalo? Tam a vtedy nič, dnes ale vieme, že v tom roku debutoval na pôde celovečerného filmu Quentin Tarantino. Reservoir Dogs, Gauneri. Gangsterka, extrémne brutálna, nakrútená na preskáčku, poldruha hodiny v nej krváca rozstrieľaný chlap, nie a nie umrieť. Úvodný dialóg gangstrov v bistre, o Madonne, servírkach a prepitnom. Zatiaľ nič, čo by si bolo treba pamätať, avšak o dva roky neskôr prišlo Pulp Fiction, to isté, len okatejšie a už tu máme najdôležitejší film deväťdesiatych rokov. Definoval novú poetiku, predstavil ju mainstreamu a spojil dve pred tým nespojiteľné línie kinematografie. Línie stojace proti sebe tak veľmi, že navzájom predstierali, že tá druhá nejestvuje. Umenie a brak, Godard a Corman.
Dnes je Tarantino žijúci klasik, každý z jeho filmov sa stáva témou, každý znova rozdeľuje a znova spája názorové skupiny, ktoré však už nestoja proti sebe tak radikálne, ako predtým.
V Amerike na Vianoce, u nás o dva týždne, má premiéru jeho nový film. Western, Divoký Django, pocta špageti westernu, aj Franco Nero by sa v ňom mal mihnúť a určite sa bude odkazovať na Sergia Leona a bude o čom hovoriť. Čo sa povie, je viac-menej jedno, dôležité je, že v hľadisku sa znova zídu natoľko rôznorodé divácke skupiny, že okrem toho Tarantina ich nespája nič. Vlastne áno, to, čo Tarantino rehabilitoval. Lásku k filmu. Nie k tomu či onomu, ale k filmu ako takému. Za to do tých dejín bude navždy patriť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite