V kultúre a umeniach je to podobné. Čo zostane, ak vôbec čosi zostane, z dnešnej kultúry za takých dvadsať rokov? Čo sa stane súčasťou dejín filmu, literatúry, divadla a tak ďalej, čo sa stane súčasťou dejín umenia?
Nevieme.
Ak ale pravidlo dvadsiatich rokov platí a obzrieme sa, mohli by sme na čosi prísť.
Rok 1992, poďme sa pozrieť napríklad na také dejiny kinematografie, čo zásadné sa stalo? Tam a vtedy nič, dnes ale vieme, že v tom roku debutoval na pôde celovečerného filmu Quentin Tarantino. Reservoir Dogs, Gauneri. Gangsterka, extrémne brutálna, nakrútená na preskáčku, poldruha hodiny v nej krváca rozstrieľaný chlap, nie a nie umrieť. Úvodný dialóg gangstrov v bistre, o Madonne, servírkach a prepitnom. Zatiaľ nič, čo by si bolo treba pamätať, avšak o dva roky neskôr prišlo Pulp Fiction, to isté, len okatejšie a už tu máme najdôležitejší film deväťdesiatych rokov. Definoval novú poetiku, predstavil ju mainstreamu a spojil dve pred tým nespojiteľné línie kinematografie. Línie stojace proti sebe tak veľmi, že navzájom predstierali, že tá druhá nejestvuje. Umenie a brak, Godard a Corman.
Dnes je Tarantino žijúci klasik, každý z jeho filmov sa stáva témou, každý znova rozdeľuje a znova spája názorové skupiny, ktoré však už nestoja proti sebe tak radikálne, ako predtým.
V Amerike na Vianoce, u nás o dva týždne, má premiéru jeho nový film. Western, Divoký Django, pocta špageti westernu, aj Franco Nero by sa v ňom mal mihnúť a určite sa bude odkazovať na Sergia Leona a bude o čom hovoriť. Čo sa povie, je viac-menej jedno, dôležité je, že v hľadisku sa znova zídu natoľko rôznorodé divácke skupiny, že okrem toho Tarantina ich nespája nič. Vlastne áno, to, čo Tarantino rehabilitoval. Lásku k filmu. Nie k tomu či onomu, ale k filmu ako takému. Za to do tých dejín bude navždy patriť.
Nevieme.
Ak ale pravidlo dvadsiatich rokov platí a obzrieme sa, mohli by sme na čosi prísť.
Rok 1992, poďme sa pozrieť napríklad na také dejiny kinematografie, čo zásadné sa stalo? Tam a vtedy nič, dnes ale vieme, že v tom roku debutoval na pôde celovečerného filmu Quentin Tarantino. Reservoir Dogs, Gauneri. Gangsterka, extrémne brutálna, nakrútená na preskáčku, poldruha hodiny v nej krváca rozstrieľaný chlap, nie a nie umrieť. Úvodný dialóg gangstrov v bistre, o Madonne, servírkach a prepitnom. Zatiaľ nič, čo by si bolo treba pamätať, avšak o dva roky neskôr prišlo Pulp Fiction, to isté, len okatejšie a už tu máme najdôležitejší film deväťdesiatych rokov. Definoval novú poetiku, predstavil ju mainstreamu a spojil dve pred tým nespojiteľné línie kinematografie. Línie stojace proti sebe tak veľmi, že navzájom predstierali, že tá druhá nejestvuje. Umenie a brak, Godard a Corman.
Dnes je Tarantino žijúci klasik, každý z jeho filmov sa stáva témou, každý znova rozdeľuje a znova spája názorové skupiny, ktoré však už nestoja proti sebe tak radikálne, ako predtým.
V Amerike na Vianoce, u nás o dva týždne, má premiéru jeho nový film. Western, Divoký Django, pocta špageti westernu, aj Franco Nero by sa v ňom mal mihnúť a určite sa bude odkazovať na Sergia Leona a bude o čom hovoriť. Čo sa povie, je viac-menej jedno, dôležité je, že v hľadisku sa znova zídu natoľko rôznorodé divácke skupiny, že okrem toho Tarantina ich nespája nič. Vlastne áno, to, čo Tarantino rehabilitoval. Lásku k filmu. Nie k tomu či onomu, ale k filmu ako takému. Za to do tých dejín bude navždy patriť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.