Zavolal som si čašníka, popýtal som sa po nápojovom lístku, a keď začal vymenúvať, čo by sme si mohli dať na pitie, zastavil som ho. „Viete, my sme si vyšli trochu naľahko a vo vrecku mám teraz sedemdesiat eur a žiadnu kartu,“ opísal som mu stručne situáciu a povedal som, že by sme si k jedlu dali dvojku červeného. „Tú si nedávajte. Tá vás vyjde na desať eur, máme tu víno len od najlepších slovenských vinárov. Ja by som vám radšej odporúčal pohár piva,“ povedal polohlasne. A neviem, či sa mi to len zdalo, ale usmial sa takmer sprisahaneckým úsmevom, akým sa chudobní na chudobných občas v spoločnosti bohatých usmievajú. „Máme čapovaného Zlatého bažanta,“ dodal už hlasnejšie. Ja, aby som zachránil situáciu, som smerom k manželke prehodil, že je to najlepšie slovenské pivo (čo nie je). Lída na mňa povzbudivo žmurkla a zahĺbila sa do jedálneho lístka. Vybrala si ústretovo nejaké predjedlo, ja síce hlavné, ale najlacnejšie jedlo, akúsi špecialitu z Jamajky, rizoto zo solenej ryby s tropickým ovocím navrchu. Porcie boli také, aké v podnikoch tohto druhu sú, teda krásne miniatúry stratené uprostred veľkých tanierov. Pre potechu, nie na zasýtenie. Na zákusok, dohromady jeden, sme ešte mali. Dokonca nám ešte zostalo na zodpovedajúce prepitné, za ktoré by sme sa o sto metrov nižšie obaja navečerali. Hrad mizol v hmle, katedrála romanticky žiarila, Dunaj zľahka plynul do Maďarska. „Táto krajina je nádherná,“ hovoril som si. „Len nie je pre chudobných.“ Autor je redaktor LN a MF Dnes.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.